Bratislava 11. augusta 2018 (HSP/Foto:MT)
 
Začiatok slovenských dejín, tak ako dejín vôbec, sa nedá presne odmerať. Ak však vychádzame z pravdy, že každý, kto dnes žije musel mať svojho predka v každom okamihu dejín, sme tu ako jednotlivci od začiatku. Sú tu však aj Slováci „od začiatku“?

Ilustračné foto

Hovorí sa, že svet má tisíc krás, ale iba jedno Slovensko. Je to tak údajne preto, lebo pri rozdeľovaní Zeme Boh na Slovákov najprv zabudol, a keď ho Slováci s klobúkmi v rukách ponížene oslovili, rozhodol sa svoju zábudlivosť napraviť veľkoryso. Povedal im: „Dám vám teda ten kúsok Zeme, kde som chcel pôvodne sám odpočívať, pod Tatrami“.
Hľadajme stopy po Slovákoch v dejinách na písme (písomné záznamy), podľa jazyka (pomenovanie miest, riek, kopcov), pod zemou (archeologické nálezy) i v našich bunkách, prostredníctvom DNA. DNA je skratka pre „deoxyribonucleic acid“, teda deoxyribonukleovú kyselinu, ktorá sa nachádza v bunkovom jadre a je nositeľkou genetických informácií, riadi rast a regeneráciu bunky a sú v nej zachytené javy, ktoré nastali dávno v minulosti. Vedci dnes už vedia tie údaje prečítať, a tak sa môžeme dozvedieť mnohé zaujímavé skutočnosti inak nedostupné. Slovenský expert na genetiku Vladimír Ferák uvádza: „Keď sa pozrieme na hviezdy, máme pocit, že vidíme čosi, čo sa odohráva teraz, hoci v skutočnosti sa to odohrávalo pred mnohými miliónmi rokov, teda vo veľmi dávnej minulosti. Niečo podobné môžeme vidieť aj na DNA. V skutočnosti sú to výsledky javov, ktoré nastali na tej DNA pred stovkami, tisíckami alebo desaťtisíckami generácií a nejakým spôsobom sa do DNA zapísali.“
Vyvstáva prirodzená otázka: ako obstoja vývody klasickej histórie vo svedectve uloženom v DNA? Ak teda porovnáme to, čo „už vieme“ so svedectvom „nových médií“, vyjdú nám zaujímavé poznatky.
Čas budeme merať počtom generácií. Ak počas jedného storočia sa vystriedajú štyri generácie, prvý zo záverov genetikov o tom, že korene 85 percent slovenskej populácie siahajú do paleolitu, teda do doby pred 20 až 50-tisíc rokmi, znamená, že ôsmi až deviati spomedzi nás sú v poradí osemstou až dvojtisícou generáciou ľudí nepretržite žijúcich na širšom území ohraničenom Karpatmi, Dunajom, Moravou a Tisou!
Z tohto dlhého časového obdobia pochádza vrchná časť lebky, ktorú našli v roku 1856 v nemeckom Neandertáli, blízko Düsseldorfu. Patrila „človeku“, ktorého pomenovali ako „Neandertálec“. Lebku jeho súčasníka, podľa miesta nálezu „Neandertálca Gánovského“, našli pod Tatrami. „Hrob“ však nemá momentálne na Slovensku, výliatkom jeho lebky sa chváli pražské múzeum (Česi radšej berú ako dávajú). Aj keď Neandertálci údajne neboli „našskými“ ľuďmi, je viac-menej isté (podľa DNA), že na našom území už vtedy žili aj „ľudskí ľudia“. Naši priami predkovia.
V tom čase, teda pred 23-tisíc rokmi, vzniklo aj najstaršie umelecké dielo u nás, Venuša z Moravian nad Váhom, jedno z vrcholných diel európskeho praveku. Je zrejme podobou najstaršej známej Slovenky. Peknej, bacuľatej. Na náš bývalý dvojkorunák sa však dostala jej „kolegyňa“, mladšia a štíhlejšia Magna Mater z Nitrianskeho Hrádku. Dôvod je jednoduchý: dáma z Moravian by sa na dvojkorunák vzhľadom na svoje proporcie nezmestila. Hneď dve Venuše (a najnovšie aj ďalšie) sú však dôkazom, že Slovensko bolo už od začiatku zapojené do búrlivého rozvoja umenia, ktorý trvá už takmer 25-tisíc rokov. Umenie u nás rozvíja teda už tisíca generácia.
Druhý záver genetikov: asi 10 percent Slovákov má neolitický pôvod, to znamená, že predkovia každého desiateho z nás „prišli“ sem v rámci šírenia neolitickej revolúcie pred 8 až 10-tisíc rokmi. Bola to prvá revolúcia z radu zásadných zmien v živote ľudí. Názov „neolitická“ má podľa času, v ktorom sa mala udiať: v neolite, teda v mladšej dobe kamennej. Mal to byť prvý obrovský zlom v dejinách, ľudia začali obrábať pôdu, chovať dobytok, vyrábať hlinené nádoby a tkať. Malo sa to udiať v Úrodnom polmesiaci, v páse Zeme na území dnešného Izraela, severnej Sýrie a Iraku, údolia Eufratu a Tigrisu až k Perzskému zálivu.
Vedecká hypotéza dáva „štartovaciu pištoľ“ do rúk ženám z hôr Kurdska. Tie si krátili čas čakania na mužov, ktorí lovili zver, preberaním rastlinných semien, niektoré im padli na zem a do roka vyrástli. Aké jednoduché a zároveň zložité! Ak v tom nebola „vyššia moc“, k poznaniu súvislosti medzi zrnkom a rastlinou bol potrebný mimoriadny duševný výkon. No stalo sa, ľudia prišli na to, ako využívať domestikované zvieratá, psov, kozy, ovce, prasatá i hovädzí dobytok. Z človeka zberača potravy stal sa jej výrobca. Obilie sa najskôr jedlo vo forme krúp a kaše, ale od 6. tisícročia sa už kvasilo, aby sa z neho uvarila medovina či pivo. Pri prepočte na generácie sme teda už 320. generácia, ktorá vie, ako chutí  pivo!
Sú aj iné domnienky, kde sa mohla odohrať táto revolúcia. Historik Jean-Baptista Durosell napísal: „Roľnícka kultúra má svoj pôvod v strednej Európe“, teda u nás! Briti, pátrajúci po genetických zmenách, ktoré ľudskému telu umožnili produkovať enzým laktázy, a tým stráviť mlieko, naďabili na nás: starí Slováci patrili medzi prvých ľudí v Európe, ktorým chutilo mlieko, pričom dodnes na celom svete mnoho ľudí neprodukuje takúto laktázu a nie sú schopní stráviť mlieko. Ako uviedla Pravda 28. augusta 2009, naši predkovia to dokázali už pred 7500 rokmi!
Historici predpokladajú, že pred 8 až 10-tisíc rokmi (teda pred 360 až 400 generáciami) bol osídlený každý kút Zeme, teda aj Slovensko, kde sa tunajšie etnikum vyvíjalo kontinuálne prinajmenšom od 7. tisícročia pred zmenou letopočtu. Vtedy ľud usadený okolo Čierneho a Azovského mora musel v dôsledku pretrhnutia Bosporskej úžiny a stúpajúcej hladiny opustiť svoje sídla a hľadať si nové. Takúto našu starovekosť podporuje fakt, že Sloveni (Slováci) ostali Slovákmi aj počas okupácie Avarmi, Tatármi, či Turkami. A ani roky maďarizácie nezničili slovenského ducha.
Cez našich predkov, obývajúcich Slovensko pod celým radom mien – Árijci, Bastarni, Peucini, Chaukovia, Vindilikovia, Venoni, Umri, Ambroni, Luigiovia, Vani, Veneti – sme teda potomkami ľudí, ktorí budovali sídliská, mestá, strediská špecializovanej výroby, tovarovej výmeny a nepochybne aj kultové centrá pod Tatrami v dávnych časoch. Urbanistické riešenie týchto prvých „slovenských miest“ bolo na úrovni: kamenné domy postavené skvelou stavebnou technikou a chránili ich najstaršie známe múry v strednej Európe. Námestie bolo vydláždené kameňmi a na najvyššom mieste stála akropola, obydlie bohatých. V Spišskom Štvrtku či na Myšej Hôrke. V slovenských Mykénach. Takmer všetko vzácne z pradávnych čias sa našlo pri našich horách (u hôr), pri Tatre a Fatre: Gánovce, Myšia Hôrka, Spišský Štvrtok, alebo bližšie k Matre: Moravany, Nitriansky Hrádok. Veď sme napísali, ktoré územie nám zveril „zábudlivý“ Boh.
Nabudúce vytiahneme z našich starých skríň kostlivca s menom „sťahovanie národov“.
Marián Tkáč
 
Príspevok Neznáme slovenské dejiny: 2. Prvá známa Slovenka bola bacuľatá zobrazený najskôr Hlavné správy.