OSOBNOSTI SLOVENSKA

Čo dokážu historikovi prezradiť obrázky z prastarého kalendára. Hlboko v čase krutej „konsolidácie“ sa profesor Matúš Kučera vrátil k téme, ktorá ho roky fascinovala a ku ktorej prameňom sa ťažko dostával ‒ vzdelanosť na Slovensku v stredoveku. Materiál bol totiž zväčša v zahraničných archívoch, kde kedysi naši mládenci študovali a kam sa už nedalo voľne cestovať. Pripravovala sa celoslovenská konferencia na blízku tému ‒ Humanizmus a renesancia v našich krajinách. Prizvaní boli českí, maďarskí a poľskí historici. Ak si odmyslíme ideologický náter, ako ho organizátori predkladali straníckym orgánom, úlohou bolo preskúmať, ako, kde, kedy a pod akými vplyvmi vznikala slovenská stredoveká inteligencia a ako sa hlásila k svojmu národu a jazyku v zatuchnutom prostredí Uhorska. Každý, kto mal na konferencii vystúpiť, mohol absolvovať na prípravu svojho referátu aj zahraničný pobyt. Bolo si treba naštudovať slovenské a stredoeurópske dejiny, zahĺbiť sa do univerzitných matrík a zistiť, kto a čo tu prednášal, ako posúval myslenie k osvietenstvu, akí slovenskí mládenci na tej či onej univerzite študovali a aký bol ich renesančný prínos ‒ teda sledovať tému od prameňa.

Slovensko malo na túto tému jedinú vedeckú štúdiu ‒ doktorskú prácu profesora Branislava Varsika z čias jeho štúdií na Karolovej univerzite. Vtedy mu ju vybral český historik a Varsikov učiteľ profesor Josef Šusta. Téma znela: Študenti zo Slovenska na pražskej univerzite – historický prehľad.

Český profesor Kafka, ktorý sa prihlásil na konferenciu, sľúbil, že s tímom pracovníkov archívu preverí výsledky Varsikovej štúdie. Kučerov starší kolega doktor Pavol Horváth získal štipendium na tému Slovenskí vysokoškoláci na univerzite v Krakove ‒ ich prínos pre humanizmus a renesanciu na Slovensku. Študijný pobyt v Taliansku si vybral profesor Právnickej fakulty UK JUDr. Karol Rebro ‒ s problematikou slovenských študentov na univerzitách v Bologni a Padove a ich renesančný prínos v slovenskom prostredí. Kučera si vybral pôsobenie slovenských študentov na Viedenskej univerzite.

Pravda, Matúš Kučera, nestraník, v očiach niektorých ideológov zbytočne trpený človek na filozofickej fakulte, štipendium do Rakúska, vycestovaciu doložku ani devízový prísľub nedostal. Bez štipendia by mu však aj tie dve prípadné milosti boli nanič, zo slovenského učiteľského platu by nebol vo Viedni vyžil.

Mal však šťastie. Podarilo sa mu zistiť, že pred rokmi vyšlo jedno maďarské spracovanie témy ‒ uvedomil si, že by malo obsahovať aj slovenských študentov, veď aj tí boli z Uhorska, teda z Maďarska, ako to naši susedia chápu a píšu. A medzitým, ako vyšťúral, vydala aj Viedenská univerzita tri zväzky matrík o poslucháčoch, ktorí na jej fakultách v minulých storočiach študovali. Namiesto štipendia a vysedávania v archíve Viedenskej univerzity stačilo zohnať tieto podklady. Podarilo sa.

Kučera si nad nimi odsedel svoje. Oplatilo sa. Na spomínanej konferencii v Smoleniciach nakreslil do jazykovej mapy Uhorska desiatky študentov, ktorí zo Slovenska študovali vo Viedni. Nebolo ich ťažké identifikovať: mládenci, keď sa na štúdium zapisovali, uvádzali síce „uhorský národ“, ale obyčajne si pripisovali aj „sclavus“, teda Slovák, alebo „Panonus“, čo bolo v tom čase ekvivalentom slova Slovák. Mnohí si pripísali aj svoju dedinu, prinajmenšom stolicu, z ktorej pochádzali. A keď počas konferencie v zámockej sále na velikánskej mape zasvietilo množstvo svetielok, odkiaľ chlapci za vzdelaním doputovali a na ktorých univerzitách študovali, bola z toho paráda!

Niektorého mládenca vyslalo na štúdiá mesto, niekoho biskup, kláštor či mecén – šľachtic, z ktorého panstva mladík pochádzal, a niektorí študenti boli, pravda, aj z panských rodín, ktoré si mohli dovoliť dať vyššie vzdelanie svojim synom.

Na konferencii stúplo Kučerovo sebavedomie, roky potláčané situáciou v spoločnosti, a na fakulte zvlášť. Do Smoleníc vtedy prišlo veľa cudzincov – a tí sa všetci mohli presvedčiť, že Slovensko ani v najťažších časoch, keď vlastne nejestvovalo, nebolo zakrpatenou krajinou drevorubačov a paholkov, ako nás radi „idylicky“ vykresľovali susedia.

Výsledky konferencie vyšli aj knižne – bohatý zborník Humanizmus a renesancia na Slovensku vydala Slovenská akadémia vied a je dodnes užitočnou knihou v našich knižniciach.

ZAUJATIE TÉMOU

Pre Kučeru sa však štúdium dejín univerzít stalo osudným. Téma ho zaujala na dlhý čas. Výsledkom toho je knižka, ktorá mu vyšla o vyše dvadsať rokov neskôr ‒ v roku 2002 v Matici slovenskej: Kalendár Jána z Lefantoviec. Ale nepredbiehajme. Český historik docent František Graus, dobrá duša, ako zvyčajne o ňom Kučera hovorieva, lebo mu často pomohol, keď bol v kríze, našiel pri svojom výskume v Štátnej bavorskej knižnici v Mníchove knižočku, o ktorej si myslel, že môže Kučeru zaujať. Tak mu z nej poslal dve reprodukcie obrázkov. Kučeru fascinovali. Boli to farebné kresby starých sedliakov a remeselníkov. Treba povedať, aby sme pochopili vzácnosť týchto ilustrácií, že vtedajší výtvarní umelci, sputnaní cirkevnými predpismi, bežne maľovali Ježiša Krista, svätých apoštolov, svätcov a výjavy s týmito postavami, ale obrázok sedliaka, paholka či remeselníka sa v tom období nájde zriedka, a aj to najskôr v bohatej talianskej či francúzskej ikonografii. Duša historika zajasala. Problém však bol, ako sa dostať k tej pamiatke alebo aspoň k jej dobrým farebným reprodukciám, keď knižka ležala v Mníchove! A hoci to bolo len pár hodín cesty autom, v tých časoch bol Mníchov za siedmimi horami a za ostnatým drôtom.

Bolo jasné, že sa tak skoro do Nemeckej spolkovej republiky nedostane. Veď už v minulosti ho niekoľkokrát márne pozýval známy nemecký historik profesor Karl Bosl…

Vedecký svet je však solidárny. Na Kučerov list s prosbou o farebné reprodukcie sa veci ujal doktor Draxler, správca rukopisných fondov Štátnej bavorskej knižnice. Pochopil, že záujemca za železnou oponou nemá ani vindru, ktorou by zaplatil služby knižnice, vymyslel teda šikovný(dnes by sme povedali bartrový) obchod. Dal urobiť farebné reprodukcie zo stránok, o ktoré mal Kučera záujem, a navrhol mu, že za to môže poslať niektoré knižné tituly, o ktoré bude mať bavorská knižnica záujem. Kučera však dostal strach, že budú požadovať niečo, čo mu naše úrady nedovolia poslať. Ale Draxler bol múdry človek, vedel, čo sa v našom svete smie a čo nie.

Keď konečne dostal materiál, na ktorý bol taký zvedavý, zistil, že autorom modlitebnej knižky, kalendára a zároveň veršíkov pod každým uvedeným mesiacom bol scholarus univerzity Ján z Lefantoviec, dedinky pri Nitre, starej slovenskej obce, ktorá sa prvý raz spomína už v roku 1113. Keďže kniha je predchnutá úctou k Bohorodičke, a aj titulný list zrejme maľoval neznámy zdatný maliar, Kučera usúdil, že mladý Ján, keď absolvoval kláštornú školu u paulínov, odišiel do benediktínskeho kláštora v Klížskom Hradišti, ležiacom na starej ceste do Turca neďaleko Ludaníc na Hornej Nitre. Ten síce dávno zanikol, ale správy o ňom sa zachovali, takže všetky zistené údaje do seba zapadali. Kláštorní bratia zrejme ocenili talent a schopnosti chudobného brata a poslali ho na štúdiá do Viedne. Bolo to zrejme tak, lebo aj vo viedenskej univerzitnej matrike je pri jeho mene poznámka „pauper“, rozumej chudák, a odpustili mu aj univerzitnú taxu, poplatok za štúdium.

Významný slovenský historik Matúš KUČERA

Matúša Kučeru zaujali najmä obrázky ku každému mesiacu. V januári bol nakreslený výjav z údenia klobás, v marci strihanie vinohradu, v máji bol vymaľovaný sedliačik, ako s klobúčikom do čela kosí zelenú trávu, v júlovej žatve muž zrezáva kosákom plné klasy obilia, ako bolo zvykom ‒ steblá, teda slamu aj s burinou spásli po žatve kravy, oberačka hrozna ‒ chasník sype strapce do veľkej kade a šikovne z neho kradne, aby si pochutil, a v decembri sa zberá chlap so sekerou praštiť sviňu medzi uši.

Nadšený tými výjavmi sa Kučera dlho prehrabával vo svetovej literatúre a dobových ilustráciách, koho tie obrázky oblečením a zvyklosťami pripomínajú, či naozaj ide o výjavy zo Slovenska. Siahol aj za knihou amerického historika profesora Webstera, ktorý kedysi pochodil Európu za podobným cieľom. Bol rád, že si Univerzitná knižnica na jeho požiadanie vypožičala na štrnásť dní túto knihu z USA. Bolo to tak. Matúš sa po dlhom overovaní naisto presvedčil, že realisticky nakreslené obrázky sú postavami slovenských ľudí. Nemeckí sedliaci mali na kresbách z tých čias obyčajne za klobúčikom pierko, a tak kráčali za pluhom, Francúzi, napríklad v známom kalendári Jeana de Berryho, boli v šľachtických krojoch, Taliani nosili akési florentské čiapky… Naši kosci mali na seba prepásané ľanové košele,  na hlave guľatý klobúčik, len mäsiari mali mäsiarsku čiapku. Iba na jednom z jarných mesiacov boli v tomto čarovnom kalendári namaľovaní mnísi, ako zberajú liečivé rastliny…

Pred Matúšom Kučerom sa otvoril starý slovenský svet.

Bolo to priam neuveriteľné. Mohol povedať, že našiel nielen najstarší slovenský, ale aj najstarší uhorský kalendár, lebo to, čo sa dovtedy vydávalo za uhorské, rýchlo sa ukázalo, že vzniklo niekde v Nizozemsku alebo Brabante a do Uhorska to iba doputovalo ‒ s kupcami, putujúcimi mníchmi alebo vandrujúcimi remeselníkmi.

Matúš Kučera mal v rukách najstarší pôvodný obraz o Slovensku.

Aj texty v tomto jedinečnom kalendári či skôr modlitebnej knižke boli pozoruhodné. Autor ich napísal vo veľmi dobrej latinčine, pekným písmom aj s uvedením v tých časoch obligátnych skratiek, ktoré sa obyčajne používali v univerzitnom svete. Zistil, že niektoré rady, ktoré knižka obsahovala, boli staré medicínsko-osvetové texty, čo od 12. storočia vznikali v univerzitnom prostredí v talianskom Salerne. Mesto na brehu Tyrhénskeho mora bolo známe najmä tým, že tu už v 9. storočí vznikla prvá lekárska vysoká škola na svete ‒ Schola Medica Salernitata, základná jednotka budúcej univerzity. Zaujímavé sú aj iné udalosti spojené s mestom: počas druhej svetovej vojny tu sídlil kráľ Emanuel III., tu sa prvý raz na európskom kontinente vylodili Američania, a kým sa krajina nespamätala z fašizmu, Mussoliniho, partizánov a Američanov, bolo Salerno hlavným mestom Talianska.

Texty breviára ‒ kalendára ‒ obsahovali napríklad návody, kedy si človek môže, či má pustiť žilou, v auguste varovali, že milovať sa na slnku je nerozumné (predstavte si, ako to radostne prebásňoval Štefan Moravčík, keď ho Kučera požiadal o spoluprácu pri komentovanom slovenskom vydaní!). Inou rukou boli písané rady a ponaučenia pre domácnosť a hospodárstvo, návody, ako sa umne a moderne starať o gazdovstvo. Kučeru však najväčšmi zaujali modlitby litániového charakteru, ktoré neboli len v latinčine, ale scholarus ich zapísal aj v rodnej slovenčine, tak ako sa ľudia modlili v kostole.

Jedna modlitbička bola zvlášť zaujímavá. Autor sa v nej obracal k uhorským svätcom Štefanovi, Ladislavovi a Imrichovi a prosil ich, aby pomáhali panónskym, teda slovenským doktorom. Chutné bolo, keď si náš scholarus zakončil básničku tak po študentsky: Amen. Zabil babu kamen.

Musel rozosmiať. To sa historikom pri štúdiu starých textov zriedka stáva. Až potom mu prišlo na um: Preboha, veď práve drží v rukách najstarší rýmovaný slovenský veršík!

Už sme spomenuli, že ho najprv zaujali ilustrácie, najmä kresby k jednotlivým mesiacom v roku. Pri tejto básničke modlitbičke boli, ako vravím, všetci traja uhorskí králi ‒ svätci, a tá mala pre historika mimoriadne veľkú výpovednú hodnotu. Kráľ Štefan drží v ruke práporec a na ňom svieti dvojkríž na troch kopcoch, akoby sa človek pozeral na štandardu prezidenta Slovenskej republiky o tisíc rokov neskôr. Je to zrejme pamiatka na to, keď slovenskí veľmoži z nitrianskej a bratislavskej župy prišli so svojimi vojskami na pomoc Štefanovej manželke, sídliacej v kráľovskom meste na juhozápade krajiny – vo Veszpréme (staroslovenský Vesprím), aby potlačili vzburu Štefanovho strýka Kopáňa. Ten totiž neuznal Štefana za kráľa, lebo podľa neho dostal trón a žezlo neoprávnene. Kopáň trval na dodržiavaní starešinovského práva, podľa ktorého patrí koruna najstaršiemu z rodu ‒ a najstarší bol on. Na Štefanovi sa však dávno predtým zhodli veľmoži vznikajúceho štátu a Kopáňovo povstanie brali aj ako útok proti sebe. Štefanovu manželku ubránili a o výsledku vzbury vtedy rozhodli vojská zo Slovenska. Zaútočili pri Bakonskom lese neďaleko Vesprímu. Kopáňa porazili. Štefan, budúci svätec, dal telo svojho strýka rozštvrtiť a zavesiť na štyri mestské brány po krajine. Obrázok teda nielen pripomínal udalosti z 11. storočia, ale bol aj varovaním pre každého, kto by chcel spochybniť vládcov Uhorska a siahnuť na ich korunu: rovnako biedne skončí. Na druhej strane je symbol Slovákov na zástave dôkaz, že Štefan priznával, kto mu ubránil stolec, že to boli starí Slováci. Lebo ten dvojkríž na troch kopcoch vial už na zástavách veľkomoravských bojovníkov.

Podrobnejšie o tom Matúš Kučera porozprával v knihe, ktorá vyšla pod názvom Kalendár Jána z Lefantoviec.

Celé to dramatické bádanie, takmer detektívka, poslúžilo na pochopenie začiatkov slovenskej humanistickej a renesančnej inteligencie. Zároveň urobilo Matúšovi radosť, keď Matica slovenská vydala knihu v krásnej úprave.

Ján ČOMAJ ‒ Foto: Literárny týždenník a obálka knihy

Zdroj