Bratislava 19. augusta 2017 (HSP/Literárny týždenník/Foto:TASR-Jakub Kotian)

Politická reality šou uprostred augusta prekonala svojou frekvenciou všetky doterajšie spravodajské žánre. Konkurovať jej mohlo akurát „mediálne obžerstvo“ v čase, keď Richard Sulík povalil vlastnú koaličnú vládu Ivety Radičovej.
Na snímke Robert Fico a Andrej Danko

Bolo obdivuhodné ako to všetko zvládali televízne štáby, keď sa opozičné politické strany predháňali vo vyhláseniach a tlačovkách v očakávaní predčasných volieb. Len Veronika Remišová z OĽaNO vystúpila 16. augusta pred kamery dovedna štyrikrát, za čo si vyslúžila veľkú pochvalu od svojho šéfa Igora Matoviča, ktorý ju označil za budúcu predsedníčku vlády.
Remišovej treba uznať, že ako absolventka Vysokej školy múzických umení zvládla svoju prezentáciu na politickej scéne k spokojnosti celej opozície dokonca tak dobre, že jej vystúpenia zatienili Sulíkove protivládne estrády a prebudili z niekoľkotýždňového spánku samotného Matoviča.
Opozícii a médiám nemožno zazlievať hyperaktivitu, ktorú vyvolal škandál s eurofondami na ministerstve školstva a vypovedanie koaličnej zmluvy Andrejom Dankom. Neštandardný krok lídra národniarov, bez predchádzajúcej komunikácie vo vnútri koalície prekvapil nielen partnerov zo Smeru-SD a Mostu-Híd, ale aj mnohých analytikov a podľa všetkého aj poslanecký klub SNS.
Nevedno či to bol dôsledok skratu alebo Dankovej psychickej lability, o ktorej písal v denníku SME pravicový politológ Miroslav Kusý, jeho školiteľ pred parlamentnými voľbami, alebo vplyv jeho terajšieho poradcu, herca a podnikateľa Michala Gučíka.
Nech je ako chce, či čerpal nápady z vlastnej alebo z cudzej hlavy, bol to zlý nápad, lebo vydierať predsedu najsilnejšej politickej strany vypovedaním koaličnej zmluvy, v snahe zvýšiť svoj podiel na vládnutí uprostred funkčného obdobia, bolo amatérske rozhodnutie zodpovedajúce emocionálnemu a nie racionálnemu štýlu politiky.
Konflikt, ktorý vyvolal Danko vnútri koaličného ringu pripomínal súboj mušej váhy v tričku SNS s ťažkou váhou v tričku Smeru-SD. Dôvod vypovedania zmluvy bol vágny. Konkrétne požiadavky, tak ako sú napísané v programovom vyhlásení vlády, spresnila SNS až na druhý deň po mediálnom zverejnení nešťastne formulovanej výpovede.
Danko žiadal, aby vláda splnila program investičných stimulov do kúpeľníctva z dielne SNS, zaviedla trináste platy pre zamestnancov a zriadila slovenské aerolínie, bez toho, aby sa tieto veci predtým riešili na koaličnej rade, prípadne konzultovali s ministrom financií.
Vzniklo dôvodné podozrenie, že šéf SNS chcel aférou vypovedania koaličnej zmluvy odvrátiť pohľady od eurofondových prešľapov Petra Plavčana na ministerstve školstva. Problém na ministerstve školstva, na ktorý upozornili univerzity a Slovenská akadémia vied bol očividný: peniaze z výzvy na Dlhodobý strategický výskum a vývoj boli väčšinou odklepnuté súkromným spoločnostiam, ktoré sa výskumu nevenovali.
O tom, kto celý proces riadil, kto stál v pozadí zostavovania rozhodovacích komisií a rozdeľovania eurofondov možno špekulovať, ale isté je, že na ministerstve školstva sa nepostupovalo podľa kostolného poriadku, že za neporiadok v rezorte je vždy zodpovedná jeho hlava.
Peter Plavčan je po zásahu premiéra Roberta Fica minulosťou, ale otázka, ako sa budú ďalej vyvíjať vzťahy v koalícii, nie je celkom jasná. Danko si vzal nejaký čas na rozmyslenie. Vo svojom polhodinovom príhovore pred kamerami hovoril z pozície ukrivdeného človeka, no nepovedal nič konkrétne o koaličnej zmluve ani o svojom ďalšom politickom pôsobení.
Je nepravdepodobné, že by záujmový politický konflikt v koalícii hnal ďalej na ostrie noža a vyvolal predčasné voľby s rizikom, že sa po prípadných voľbách môže ocitnúť mimo parlamentu. Dankovi v podstate zostávajú dve možnosti – zraziť podpätky a prispôsobiť sa podmienkam, ktoré určuje v koalícii najsilnejší partner na základe počtu hlasov v parlamente, alebo sa stiahnuť do ulity nevyspytateľného spoločníka, pripraveného zaútočiť, alebo aspoň vyvolať problém.
Odchod dominantného lídra národniarov do politického ústrania by bol v aktuálnej situácii pre stranu neúnosným, takmer likvidačným aktom, hoci proti Dankovej samovláde v SNS sa už ozývajú tlmené hlasy a v nižších straníckych štruktúrach tlie nespokojnosť. Jediný, kto by mohol zo súčasnej koaličnej krízy výraznejšie profitovať, je Béla Bugár – ako partner je vhodný do akéhokoľvek koaličného záprahu.
Bugár nevyskakuje nad výšku latky, ktorú mu stanovili volebné percentá, nekoná impulzívne a plní potichu svoj program etnickej strany. Jeho doterajší rival SMK ani maďarskí voliči to zatiaľ takto nevidia, lenže Béla je politickým bežcom na dlhé trate, raz stráca inokedy získava, ale zotrváva v parlamentnom pelotóne či vo vláde.
Andrej Danko, kedysi najdôveryhodnejší muž politickej scény, neprofesionálne zhodil latku svojich preferencií, nezvládol úlohu politika, vlastnou vinou utrpel prehru v priamom prenose. Okrem toho, samoľúbosť a prehnaná sebadôvera sa obyčajne končí stresom. Hovorí, že sa z politiky poučil. Či sa dá tomu veriť, je otázka času.
Ľudovít Števko
Článok pôvodne vyšiel v Literárnom týždenníku.