Existuje veľké množstvo spôsobov mučenia, množstvo z nich je však minimálne v modernom svete našťastie už minulosťou. Od bolestivých fyzických až po ešte nepríjemnejšie psychické metódy, ľudia si skrátka našli množstvo ciest trestania. Jedným z najpremyslenejších a najzaujímavejších je takzvané mučenie farbou, biele utrpenie či biela izba.

Všetko má veľmi jednoduchý princíp. Trestaný je vrhnutý do miestnosti, ktorá je celá bielej farby, dokonca často aj toho istého odtieňu. Aj pre väzniteľov to je však náročnejšie ako sa zdá. Nielenže musí mať väzeň vymaľované dobiela a všetok nábytok je biely, ľudia k nemu musia vchádzať v bielych oblekoch, jedlo stelesňujú len biele chody (napríklad ryža) a v danej miestnosti nikdy nie je tma. Ak sa jedná o naozaj dôsledné mučenie, v danej miestnosti je toľko zdrojov svetla, aby sa minimalizovali tiene a dotyčného nútia vylučovať (obidvomi spôsobmi) pod absolútnou kontrolou, aby náhodou nevidel farbu svojich… produktov. Väzeň totiž nemôže, nesmie vidieť inú farbu (okrem svojho tela).

Insanity

Po krátkom predstavení podmienok môžeme povedať, že to je vlastne asi tak všetko. Nikto nikoho nemláti, nikto nemusí pracovať a v bielych miestnostiach býva aj celkom solídne (samozrejme biele) vybavenie. To je však omnoho horšie ako fyzické utrpenie. Už o pár dní človek zabúda, ako vyzerajú farby a všade vidí len bielu. Biele sú jeho predstavy, nápady i myšlienky. Ani to však neznie až tak zle a v podstate ani nie je – až do momentu, kedy väzňovi začne biela farba prekážať. Zvyčajne sa to deje o pár dní, v čase, keď už je biela nasiaknutá všade v človeku. Človek začne nenávidieť sám seba, začne sa báť a začne strácať svoje spomienky. Mnohí ľudia takto zabudli na svojich kamarátov, rodinu či dokonca aj na seba.

In a white room, with blonde curtains…

Biele väzenia nie sú stavané na to, aby v nich ľudia strávili svoj trest, no na to, aby v nich ilegálne väznení strávili svoj život. Kŕmiť ľudí ryžou či petržlenom zas nie je až tak zložité a navyše, psychická stránka človeka po niekoľkých dňoch natoľko oslabne, že by v prípade oslobodenia boli hrdinom nesmierne na obtiaž. Ani po úniku z bielej nočnej mory však príbeh nekončí – biela miestnosť sa donekonečna vracia v snoch, často plných klaustrofóbie. Zaujímavou časťou väzenia bol nečakaný stret s farbou, ideálne poriadne krikľavou, napríklad jasno oranžovou. Väzňovi ju hodili do izby a mnoho z nich sa daného objektu veľmi bálo, akoby nič predtým nikdy nevideli.

V roku 2004 sa z bieleho väzenia dostal novinár Amir Fakhravar, ktorého uväznili iránski extrémisti. „Bol som tam osem mesiacov, počas ktorých som si nemohol spomenúť na tvár môjho otca či matky. Keď som odtiaľ vyšiel, nebol som normálnym človekom. Vysalo to zo mňa farby i život.

white fahrkvaar

Z používania bielych izieb boli však obvinené i USA, Veľká Británia či Venezuela. Niektoré z nich mali dokonca používať myseľ klamúce triky ako zobrazovanie postupne blednúcich farieb, ktoré mali človeku vnútiť myšlienku, že v skutočnosti stráca cit pre farby. Ďalším, ktorému sa z väzenia podarilo nejakým zázrakom uniknúť je za bývalého teroristu považovaný Abu Zubaydah, ten o svojom pobyte povedal niekoľko silných slov. Na záver vyberáme tie najzaujímavejšie úryvky: „Zobudil som sa priviazaný k posteli vo veľmi bielej izbe. Mohla mať rozmery tak 4×4 metra.“ „Nie som si istý, ako dlho som tam bol. Možno pár dní som len ležal, nič viac. Nevidel som zmysel v ničom inom. Potom ma však donútili si sadnúť, priviazali ma k stoličke, kde som bol tak dva alebo tri týždne, asi. Mal som z toho kŕče, tak bolo jedinou svetlou chvíľkou možnosť vstať a ísť na toaletu, ktorá pozostávala z vedra. Samozrejme bieleho.“ „Do všetkého hrala depresívna, škriekajúca hudba. Mohla mať asi 15 minút, musel som ju počúvať 24 hodín denne. Niekedy stráže úmyselne simulovali chyby a mne sa dostalo vysokého, neznesiteľného zvuku.“