Bratislava 18. augusta 2018 (HSP/Foto:HSP)
 
Pani Miroslava z Bratislavy poskytla redakcii HSP svoj pôrodný príbeh v reakcii na usmrtenie dieťaťa počas pôrodu pôrodníkmi – kedy dieťaťu odtrhli hlavičku – v Bardejovskej nemocnici v apríli tohto roka. Je ochotná aj svedčiť pri súdnom spore, ak by sa rodičia Elena a Stanislav Januvovci odhodlali k žalobe, ako to v prvých dňoch po hororovom pôrode avizovali.

Na snímke malá Amálka, ktorá sa tiež hlavičkou zakliesnila, no pôrodná asistentka s pokojom a rozvahou dieťaťu aj matke pomohla

Podľa riaditeľa bardejovskej nemocnice, došlo k zakliesneniu ramena dieťatka počas prirodzeného pôrodu, dieťatko prestalo dýchať, lebo hlavičku už malo vonku, ale telíčko zostalo vo vnútri. Lekári neskôr tvrdili, že dieťa už bolo mŕtve, preto ho museli dostať rýchlo von. Toto náhlenie pri vytláčaní vyvracia množstvo svedectiev odborníkov zo zahraničia, dnes už aj žien zo Slovenska, ktoré si zažili domáci pôrod. Jednoducho nejde o minúty, dieťa môže ostať v pôrodných cestách aj dve hodiny, dýcha predsa cez pupočnú šnúru.
Komisia, ktorá bola zriadená riaditeľom, potvrdila, že nemocnica postupovala podľa medicínskych štandardov. „Potom je najdôležitejšie čo najskôr dostať plod z tela matky. V odbornej literatúre sa pomerne dramaticky opisuje, ako sa má pri tom postupovať. Napríklad zlomiť kľúčnu kosť, použiť kliešte, ktoré sme použili, a rôzne iné úkony, aby sa zachránila matka,“ pripomenul riaditeľ. Komisia konštatovala, že telíčko muselo byť čo najskôr odstránené z tela matky, aby nedošlo k ohrozeniu jej života,” vysvetlil Petko.
Mnohé ženy-rodičky, aktivistky a dnes už aj mimovládne organizácie sa oprávnene sťažujú na zastaralé štandardy a poškodzujúce praktiky pri pôrodoch. Preto nie je prekvapením, že čoraz viac Sloveniek si dnes vyberá pôrod doma, kde si môžu slobodne vybrať polohu, aby predišli práve takýmto tragédiám. Nechcú sa nechať stresovať počas pôrodu zdravotným personálom, ktorý častokrát vôbec netuší o čom je prirodzený pôrod. Stres je práve ten faktor, ktorý pôrod komplikuje. Ak sa potom aj pôrod skomplikuje, je ťažko spoliehať sa na lekárov, že to zvládnu bez tragických koncov, o akých médiá informujú. Samozrejme, do médií sa dostanú len oficiálne stanoviská lekárov, ktorí svoje pôrodné praktiky skalopevne obhajujú.
“Tehotenstvo som mala bez akýchkoľvek odchýlok, všetky hodnoty boli v norme. Zúčastňovala som sa každej pravidelnej kontroly u svojej gynekologičky, naposledy v 35. tt. Nepovedala som jej, že plánujem rodiť doma. Všetko bolo v poriadku, ešte mi povedala, že hlavička už nízko nalieha- “to sa dobre porodí”. Zabudla som sa doktorky spýtať, akú malo bábätko predpokladanú váhu podľa posledného ultrazvuku, ale keby namerala nejaké nadmerné hodnoty, tak by mi to určite povedala.  S pôrodnou asistentkou sme sa stretli počas tehotenstva 2x, počúvala aj ozvy bábätka. Plánovala prísť aj ten posledný mesiac, kedy som už nechodila na kontroly do pôrodnice, ale kvôli pracovnej vyťaženosti jej to nevyšlo. Ale nerobila som si kvôli tomu starosti, telefonovali sme spolu, pýtala sa ma ako sa cítim, či nemám bolesti a pod…Všetko sme mali dopredu prediskutované, za akých podmienok môžem rodiť doma a za akých nie, tak som to plne rešpektovala. Ona tiež nevidela žiaden dôvod, aby som posledný mesiac musela chodiť na ctg a ultrazvuky do pôrodnice.
Týždeň pred vypočítaným termínom som ráno o 5:45 dostala silnejšie kontrakcie (slabších poslíčkov som už mala 2 týždne). Manžel mi zapisoval časy. Keď to bolo stále intenzívne a pravidelné po 10. minútach, volali sme o 6:45 mojej asistentke. Vypočula si dĺžku kontrakcie, keď so mnou telefonovala. Trvala približne jednu minútu. Usúdila že ide o začínajúci pôrod.  Do 15. minút sedela zbalená v aute a vybrala sa na cestu z Trenčína. Ja som sa zatiaľ sprchovala, voľne sa pohybovala po dome, jedla, pila, všetko som mala od pôrodnej asistentky povolené. Ešte sme pripravovali miesto v spálni pre bazén, ktorý pôrodná asistentka mala priniesť. Prišla o 08:30, hneď ma vyšetrila, bola som už otvorená na 8 cm a mala som už dosť silné bolesti, ktoré som ale stále v kľude vedela predýchať. Začala hneď s manželom nafukovať a napúšťať bazén, ktorý bol o 9:00 už pripravený. Nechala ma zatiaľ v pokoji, aby som robila, čokoľvek potrebujem.
Predýchavala som si kontrakcie v sede na posteli. Keď som pocítila, že už potrebujem tlačiť, odprevadili ma do spálne, hneď som vstúpila do bazéna naplneného príjemne teplou vodou, hneď mi praskla plodová voda a telo samé začalo tlačiť. Pôrodná asistentka ma podporovala, že všetko je v poriadku, že mi to ide výborne, aby som nechala telo, nech robí všetko, čo potrebuje. Bola som v pozícii na kolenách a opierala sa o bazén. Keď vyšla hlavička, povedala mi, aby som si čupla, aby bábätko malo viacej miesta a manžel ma zozadu podopieral pod pažami. V jednom momente som už cítila, že bábätko sa viac neposúva dopredu a ona videla, že hlavička nevyšla úplne, ale len po bradu. Zo skúsenosti vedela, že bábätko je zakliesnené, vkročila ku mne do bazéna, vložila do mňa ruky, uvoľnila bábätku ramienka a počas kontrakcie som ho vytlačila. Necítila som však z jej strany žiadnu paniku, bola celý čas pokojná a ja tiež. Natrhla som sa pritom iba 1cm, povedala, že to netreba ani šiť, že sa to zhojí samo, čo sa aj stalo. Napomohla tomu zrejme aj teplá voda, ktorá mi pouvoľňovala všetko svalstvo.
Bábätko bolo asi 10 min s hlavičkou pod vodou, ale prechádzalo vlastne z plodovej vody do teplej vody v bazéne, takže to bolo pre neho stále prirodzené prostredie a nezačalo tým pádom ešte samostatne dýchať. Dostávalo stále prísun kyslíka cez pupočnú šnúru, ktorú malo ešte aj omotanú okolo krku, ale hneď po pôrode ju asistentka uvoľnila. Keď som si dievčatko vytiahla z vody a priložila na hruď, ešte samostatne nedýchala. Pôrodná asistentka jej počúvala srdiečko, ktoré normálne bilo. Po chvíli začala trochu chrčať, ústami sme jej odsávali prebytočnú vodu z jej ústočiek a následne na to sa hneď rozkričala. Potom som vyšla z bazéna a lahľa si s malinkou koža na kožu do postele. Takto sme spolu nerušene boli ešte asi hodinu. Potom som porodila placentu, ktorú pôrodná asistentka dala do misky vedľa mňa, ale malinká bola stále pupočníkom na ňu napojená. Asi po ďalšej pol hodine podviazala pupočník a manžel ho prestrihol. Odvážila malinkú (vravela, že to bolo zatiaľ najťažšie bábätko, pri pôrode ktorého bola – 4 985g), odmerala ju, mne odmerala tlak, skontrolovala poranenie, kontrolovala placentu, či je celá, kontrolovala mi maternicu vonkajšími hmatmi, množstvo stratenej krvi….vyplnila tlačivo o narodení pre matriku a po nejakých dvoch hodinach po pôrode odišla domov. Potom nás kontrolovala ešte telefonicky a prišla ešte dvakrát nás osobne skontrolovať, či je všetko v poriadku.
Dva dni po pôrode sme boli u dohodnutého pediatra, ktorý skontroloval bábätko a dali sme spraviť ešte odber z pätičky, pozrel si aj tehotenskú knižku, vravel, že keď na morfologickom ultrazvuku počas tehotenstva bolo všetko v poriadku, tak už nie sú potrebné ďalšie vyšetrenia. Takže asi tak. Som šťastná, že som mala taký skvelý pôrod a že všetko vďaka milostivému Pánu Bohu a aj skúsenej pôrodnej asistentky bolo v absolútnom poriadku,” končí svoje rozprávanie pani Miroslava.
 
 
 
 
Príspevok Môj pôrodný príbeh doma – v reakcii na usmrtenie dieťaťa počas pôrodu pôrodníkmi zobrazený najskôr Hlavné správy.