Praha 28. marca 2018 (HSP/Foto:TASR-/APPavel Golovkin)

Český publicista Lukáš Lehoťan napísal pre Reflex.cz zaujímavý komentár, kde tvrdí, že Turecko je dnes pre Európu väčšou hrozbou než Rusko. Uvádza, že problematická je najmä zmena kurzu zahraničnej politiky Ankary v posledných rokoch a výrazný vplyv na početné moslimské menšiny v európskych krajinách.

Na snímke Vladimir Putin a Recep Tayyip Erdogan

“Vývoj okolo tureckej invázie do Sýrie potvrdzuje zásadnú zmenu v geopolitickej situácii v oblasti nielen Blízkeho východu, ale aj v Európe. Hoci európske politické elity definujú ako hlavnú hrozbu pre Európu Rusko, reálne je oveľa väčšou hrozbou stále agresívnejšie a nevyspytateľnejšie Turecko, ktoré porušuje chartu OSN a využíva členstvo v NATO k vojenským útokom na svojich skutočných i domnelých nepriateľov,” píše novinár a spisovateľ Lehoťan, ktorý je zakladateľom Česko-muslimského inštitútu, ex-muslim, ktorý konvertoval na kresťanstvo.

V texte uvádza niekoľko dôvodov, prečo je Turecko pre Európu oveľa väčší problém ako Rusko. Prvým dôvodom je fakt, že Turecko zneužíva svoje postavenie v probléme masovej migrácie, kedy je Tureckom mäsa migrantov a utečencov zadržiavaná či “vypúšťaná” podľa potreby vytvorenia nátlaku na Európsku úniu. Turecku to prináša miliardy eur pre podpotu svojej upadajúcej ekonomiky, ktoré európske vlády Turecku platia za to, že zadržiava mäsu migrantov na svojom území, a tí tak do Európy prichádzajú v oveľa menšom počte ako predtým.

Druhým faktom je podľa neho skutočnosť, že Turecko využilo liberálnu prisťahovaleckú politiky európskych krajín k tomu, aby sa milióny jeho obyvateľov presťahovali do mnohých európskych krajín, kde dnes vytvárajú silné komunity s volebným právom, a sú tak piatou kolónou tureckého režimu s právom ovplyvňovať európsku politiku; aj značná časť potomkov týchto migrantov je pritom viac verná Turecku než krajinám, v ktorých sa narodili. Európske krajiny tak čelia problémom ako kedysi Československá republika v prípade sudetských Nemcov.
Za tretí problém označuje snahu tureckého režimu prezentovať sa nielen ako ochranca Turkov v Európe, ale celkovo ako ochranca moslimov v Európe. Toto správanie tureckého režimu mu dáva šancu skrze desiatky miliónov moslimov žijúcich v Európe ešte viac ovplyvňovať európsku politiku. Netreba dodávať, že takéto “nástroje” Rusko nemá, a preto je oveľa menšou hrozbou než Turecko. Naopak chyby európskych politikov v predchádzajúcich desaťročiach umožnili Turecku vytvoriť si medzi európskymi moslimami sieť mešít a islamských kazateľov, ktorí sú priamo riadení z Turecka.

“Z vývoja v poslednej dobe sa zdá, že na rozdiel od EÚ a USA dokáže Rusko s Tureckom vychádzať a využívať ho vo svoj prospech. Či už ide o situáciu okolo Sýrie či celkové využitie Turecka ako trójskeho koňa na oslabenie Európy a NATO.” Napríklad v otázke tureckej invázie do oblasti Afrinu (Sýria) je podla Davida Ignatius v The Washington Post zrejmé, že turecký útok je dopredu dohodnutý s Ruskom, ktoré z oblasti odvolalo svojich vojakov, a Turecko k nemu použilo povstalcov pôvodne vycvičených USA pre boj proti Assadovi. “Tí teraz namiesto toho s tureckou podporou vyvražďujú ďalšieho amerického spojenca – Kurdov.” Netreba dodávať, že Turecko využíva v boji proti Kurdom aj islamských extrémistov, teda tých, ktorých sa toľko bojí Európa a USA.

Lehoťan ďalej v texte uvádza, že na súčasnom stave v Turecku majú veľký podiel USA a EÚ a “nesú zodpovednosť za koniec demokracie v tejto krajine, ktorý ukazuje na veľký problém s poňatím demokracie, ľudských práv a s budúcim vývojom v Európe a islamskom svete. Keby USA tlačili na Turecko kvôli dodržiavaniu suverenity Cypru, ktorý Turecko už od roku 1974 čiastočne prakticky okupuje, tak ako Rusko časť Ukrajiny; keby EÚ netlačilo na obmedzenie moci tureckej armády, ktorá bola strážkyňou sekulárnych a demokratických tradícií v Turecku, tak by dnes v Ankare nebol pri moci režim, ktorého sa dnes okolité štáty boja rovnako ako sa naši dedovia báli nacistického režimu.”