Bratislava 28. januára 2018 (TASR/HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Napriek tomu, že je rodákom z Košíc, dlho aktívne vystupoval na českej politickej scéne aj ako minister životného prostredia. Keďže, ako sám priznal, mu Slovensko vždy chýbalo, rozhodol sa uchádzať o pozíciu vedúceho Zastúpenia Európskej komisie (EK). V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky hovoril nový vedúci Zastúpenia Ladislav Miko aj o tom, ako sa dostal na Slovensko, aké budú jeho priority počas funkčného obdobia, čo by na fungovaní úradu vylepšil a kde vidí výzvy pre EÚ.
Na snímke nový vedúci Zastúpenia Európskej komisie Ladislav Miko

Keďže ste dlho pôsobili na politickej scéne skôr ako reprezentant Českej republiky, mnohých možno prekvapilo, keď ste sa rozhodli uchádzať o pozíciu vedúceho Zastúpenia EK na Slovensku. Navyše, vaším rozhodnutím akoby Česká republika stratila najvyššieho úradníka v rámci európskych štruktúr. Prečo Slovensko a prečo teraz?
To je pravda. No, dôvodov mám niekoľko. Ten hlavný spočíva v tom, že je to Slovensko. Som človek, ktorý na Slovensku vyrastal, mám ho veľmi rád, chýbalo mi. Predtým som mal možnosť sa sem vrátiť raz za rok, viac nie. Chodil som na návštevu k rodičom do Košíc. Cítil som potrebu aktívne prispievať k diskusii o Európskej únii práve na Slovensku i v širšom stredoeurópskom regióne.
Dokedy ste žili na Slovensku?
V Košiciach som bol do maturity, potom som študoval v Prahe. Na vojne som bol v Česku, našiel som si tam aj manželku. Povedal som jej, že sa chcem vrátiť na Slovensko, presne pre ten vnútorný pocit, že som tu rád. No v roku 1992, keď sa rozhodlo o rozdelení štátu, dohodli sme sa s manželkou, že sa do Prahy presťahujeme. Už dlhšie som plánoval, že na univerzite budem učiť a budem sa venovať vede, hovoril som si, teraz je ten moment, ako sa v Prahe uchytiť. Rozdelenie štátu naše rozhodnutie urýchlilo. Zdalo sa nám, že to bude lepšie riešenie.
Bolo náročné presadiť sa v Prahe?
V tom čase to bolo extrémne ťažké. Mali sme malé dieťa, čakali sme ďalšie a v podstate jediná možnosť, ktorá sa mi naskytla, bola v českej inšpekcii životného prostredia, v ochrane prírody. Práca sa aspoň trochu dotýkala ekológie, keďže som ekológ. Prácu som nakoniec prijal a to ma akoby úplne nasmerovalo niekam inam. Takže som sa stal úradníkom. Deväť rokov som bol inšpektorom, následne súkromník. Neskôr ma na základe práce na inšpekcii pozval vtedajší minister za KDÚ-ČSL pán Ambrozek ako svojho odborného námestníka na české ministerstvo životného prostredia. Nie ako straníka, ale ako odborníka, ktorého pre implementáciu európskej legislatívy potreboval. To bol vlastne môj vstup na českú politickú scénu.
V ktorom období to asi bolo?
V rokoch 2002 až 2005, vtedy sa vstupovalo do EÚ, takmer tri roky. Keď sa vypísali miesta v Európskej komisii pre nové členské štáty, tak som sa prihlásil a získal som miesto riaditeľa na ochrane biodiverzity, vtedy na Generálnom riaditeľstve pre životné prostredie (DG Environment). Tam som bol od mája 2005. Následne, keď padla vláda v priebehu českého predsedníctva v Rade EÚ, tak sa hľadali ľudia, ktorí majú predstavu o tom, čo je to predsedníctvo, aké sú jeho úlohy, ako funguje Komisia atď. Mal som skúsenosť z pozície námestníka ministra, takže som bol prizvaný ako minister českej vlády životného prostredia v roku 2009. Od roku 2011 som sa potom stal zástupcom generálneho riaditeľa na vtedajšom Generálnom riaditeľstve pre zdravie a ochranu spotrebiteľa, dnes pre zdravie a bezpečnosť potravín. Tam som zotrval do decembra minulého roka. Spolu som pôsobil v Bruseli 13 rokov.
Ako ste sa konkrétne dostali do Bratislavy?
Dostal som informáciu, že Dušan Chrenek bude končiť. Tak som dal najavo slovenskému komisárovi, viceprezidentovi EK Marošovi Šefčovičovi a ďalším, že o pozícii uvažujem a že by som veľmi rád na Slovensko prišiel. Potom sa dlhšiu dobu v podstate nič nedialo, čakal som. Nakoniec som dostal pozvanie na pohovory a následne bolo v priebehu týždňa vlastne rozhodnuté.
V akom rozpoložení ste prišli na Slovensko?
Pomerne citlivo vnímam, čo sa deje v regióne. Momentálne mám pocit, že opäť nastala situácia, že treba niečo urobiť. Z Bruselu je to ďaleko, práca tam je zaujímavá, je dôležitá a je významná, ale do istej miery sa nedotýka priamo konkrétneho územia. Z hľadiska Slovenska pre mňa bol v poslednej dobe veľmi živý problém týkajúci sa dvojakej kvality potravín. Ja však mám pocit, že teraz by sme mali ako Komisia byť čo najviac medzi ľuďmi v teréne a že práve tam sa musí veľa odpracovať, aby sme dostali ten étos Európy späť, pretože máme čo predávať, len to nerobíme dosť dobre. V tom je tá pointa. Mám pocit, že by som mohol k tomu prispieť, na Slovensku sa mi otvorila príležitosť. Cielene som nečakal, až sa to stane, ale rozmýšľal som nad tým, ako sa dostať do vyšehradského regiónu. Cítim, že to je náš región a trošku sa vzďaľuje niektorým hodnotám zjednotenej Európy.
Predchádzajúci vedúci v rozhovore pre TASR uviedol, že keď nastupoval do tejto funkcie, bolo to v zlom období – v období krízy, keď ľudia naozaj nedôverovali EÚ. Ako sám povedal, zameral sa preto predovšetkým na informovanosť verejnosti. Čo by ste chceli vy počas funkčného obdobia dosiahnuť?
Tak informovanosť si myslím, že zostáva ako dôležitý cieľ. Avšak tiež si myslím, že to nie je iba o informovaní. Je to aj o tom, vytvárať bližší kontakt medzi normálnymi, obyčajnými ľuďmi, občanmi a Európou. Aby videli čo najviac, nielen tie veľké veci, ktoré sa niekde v Bruseli rozhodujú, ale každodenný vplyv, dopad na naše životy. Málokto si uvedomuje, ako veľmi európska integrácia ovplyvňuje náš život. A že je to vo veľmi vysokom percente pozitívne, ale my už to máme tak vžité a je to pre nás také obyčajné, že si to ľudia jednoducho neuvedomujú. Takže toto je jeden z mojich cieľov.
Buďte, prosím, konkrétnejší.
Mám ambíciu, neviem, či sa podarí, ale o rok budú európske voľby. Slovenská účasť spolu s českou bola v posledných voľbách veľmi nízka. To je jeden z tých znakov, ktoré ma trápia, lebo akoby nám na tom nezáležalo, pritom sa na európskej úrovni rozhoduje o našich životoch. Rád by som prispel s kolegami k zmene.
Slovensko bolo na tom ešte horšie ako Česko.
Áno, v Česku bolo voliť okolo 18 percent občanov, na Slovensku 13. V každom prípade, veľmi by som si prial, aby aj naša práca viedla k tomu, aby sa účasť zlepšila. Či sa to podarí, uvidíme, ale to je cieľ, ktorý mám teraz v hlave – skúsiť ukazovať a vysvetľovať ľuďom, o čom sa tam vlastne rozhoduje. Myslím, že v momente, keď bude dobre pochopené, o čom tie voľby sú, tak ľudia prídu na to, že na mnoho vecí, ktoré kritizujeme, môžeme mať priamy vplyv tým, koho si zvolíme. Takže má zmysel na voľbách sa zúčastniť a vybrať dobrých zástupcov, lebo pokiaľ tam sú ľudia, ktorí nie sú vidieť, len tam jednoducho sedia, tak ten dopad Slovenska na celkové dianie nie je vidieť. Nie je to mechanické, nie je to tak, že máme tam toľko a toľko poslancov, čo je veľmi málo z celkového počtu vyše 700, tak čo tam dokážu? Vtip spočíva v tom, že ľudia, pokiaľ sú kvalitní, pokiaľ vedia dobre argumentovať, pokiaľ sa vedia presadiť do spravodajských funkcií a podobne, tak dokážu ovplyvniť oveľa viac. V podstate tam ide presne o to, či zaznie nejaký výrazný názor, ktorý potom ostatní majú tendenciu nejakým spôsobom nasledovať. Možnosť ovplyvnenia v parlamente je veľká. Samozrejme, to isté platí aj o Komisii, kde sú ľudia, ktorí sú väčšinou veľmi kvalitní, lebo prechádzajú pomerne prísnym výberom, ale aj tam je možné sa presadzovať buď viac alebo menej. Záleží na tom, akí sú to ľudia. Takže má zmysel si vyberať.
Keď som sa spýtala vášho predchodcu, čo by vám odkázal, povedal, že bude rád, ak budete pokračovať v rozbehnutých aktivitách, aj vo veľkej diskusii o budúcnosti Európy, pretože Únia sa nemôže reformovať bez podpory ľudí a porozumenia. Preto vám odporúčal, aby ste boli možno viac v kontakte s národnými politikmi a tiež informovali o tom, čo Únia robí.
Myslím si, že v tomto je medzi nami takmer úplná zhoda. Nemám s tým absolútne problém, len k tej poslednej vete by som povedal, že by som sa rád dostal do stavu, aby sme nemuseli vysvetľovať obsah a súvislosti až po rozhodnutí, ale aby bolo všetko jasné či diskutované dopredu. To znamená, že skúšať tie veci, už keď sa rodia, dostávať sa do verejnej diskusie, aby ľudia mali predstavu, o čom to bude a je. Ako je možné to nejakým spôsobom ovplyvňovať, a nie po tom, keď už sa niečo rozhodlo, vysvetľovať, prečo tak a nie inak. To už je trochu neskoro. A myslím si, že celkovo vo vnímaní ľudí je podstatné, aby mali pocit, že do toho môžu hovoriť.
Európsky projekt vznikol za konkrétnym účelom. Dnes však v rámci Európy získavajú na sile euroskeptické strany. Ak odhliadneme od Grónska, tak po prvý raz oficiálne členská krajina požiadala na základe Lisabonskej zmluvy o vystúpenie z EÚ, máme migračný problém atď. Ako by ste v rámci diskusie ľuďom konkrétne vysvetlili, že EÚ je podstatná, nie je v neprekonateľnej kríze, respektíve má význam?
To podstatné je niekde inde. Mali by sme uvažovať o tom, kde sú príčiny jednotlivých problémov a aké máme nástroje na ich riešenie. Pokiaľ nahliadneme touto optikou, tak sa naraz ukáže, že často problém naozaj existuje a má ho aj Únia, ale to neznamená, že bez Únie by nebol. Skôr platí, že každý zvlášť by sme tie problémy mali takisto, a často oveľa horšie. Spoločne sme silnejší a sme schopní veci riešiť lepšie. Nemáme alternatívu na porovnanie, takže zažívame problém tak, ako ho cítime, ako prebieha.
A v čom spočívajú podľa vás hlavné príčiny súčasných problémov?
Odpoveď na túto otázku je veľmi zložitá, záleží na konkrétnom probléme. Každopádne, krízy nedávnej minulosti a súčasnosti – ako napríklad finančná či migračná kríza – generujú veľa odlišných pohľadov, ktoré sa pochopiteľne odrážajú aj v politike. Hľadať konsenzus či kompromisy je preto často zložité, aj z toho dôvodu, že niektorým výzvam čelila Únia prvýkrát. Dôležité je, že nakoniec je možné riešenia nájsť a že z problémov sa dokážeme poučiť pre budúcnosť.
Čo by ste zmenili na doterajšom pôsobení Zastúpenia EK na Slovensku?
Nepočítam s tým, že by sa teraz malo niečo zásadne zmeniť, alebo robiť inak, ale skôr by som sa pozrel, kde sú ešte nejaké oblasti, v ktorých by sa dalo robiť viac, možno priniesť nové prístupy a nápady. Jednou z tých vecí je to, že akcie z celkom logických a logistických dôvodov sú najčastejšie v hlavnom meste a pokiaľ sú inde, tak sú vo veľkých mestách. Bolo by užitočné, sa dostať aj do menších slovenských sídiel, takže rozmýšľam nad tým, ako umožniť ľuďom – aj tým, ktorí nebývajú v Bratislave alebo v Košiciach, v Žiline – aby sa mali možnosť s problematikou a s nami stretnúť. Druhá otázka je, že okrem mladých by bolo pravdepodobne dobré oslovovať aj tých starších, dôchodcov povedzme, to je ďalšia oblasť.
Presahujú vaše plány i za slovenské hranice?
Moja tretia myšlienka vychádza z toho, že nejakým spôsobom región funguje a rozmýšľam nad tým, do akej miery by mohla byť synergia v pôsobení zastúpení krajín V4 a povedzme ešte Rakúska. Aby sme mohli užšie spolupracovať a robiť niektoré akcie spoločne, ktoré by na príkladoch z týchto krajín z regiónu mohli prispieť k väčšej informovanosti.
Keďže ste do konca decembra pôsobili v Bruseli, ako je tam Slovensko vnímané?
Môj osobný pocit jednoznačne, z hľadiska spomínaného regiónu, je, že je vnímané momentálne ako najviac proeurópske, najviac do Európy orientované, je to člen eurozóny, čo je, samozrejme, tiež veľmi dôležité a viem, že pre predsedu EK Junckera je to veľmi významná vec. Veľký dôraz kladie na to, že má pravidelný kontakt so slovenskou vládou a premiérom. Víta, že Slovensko má záujem byť súčasťou jadra Európy.
Čo vás čaká v najbližšom období?
Momentálne ma čaká veľa stretnutí na úrovni vlády a parlamentu. Máme však naplánované i návštevy komisárov a bude sa rozbiehať aj pravidelná činnosť Zastúpenia – akcie pre verejnosť, informovanie, vystúpenia v médiách. Nudiť sa určite nebudem.