Matej Bencúr ‒ príbeh večného pútnik

Od smrti veľkého slovenského spisovateľa Kukučína uplynie deväťdesiat rokov. Národnie noviny v stredu 23. mája 1928 vyšli v čiernom rámci ‒ na titulnej strane strohý nápis oznamuje čitateľom: „Martin Kukučín mŕtvy.“ Šokujúca správa, že dva dni predtým v Chorvátsku v Lipiku zomrel veľký slovenský spisovateľ. Pisateľ sa zmýlil, pretože Martin Kukučín zomrel v nemocnici v Pakraci. Možno umrel na zápal pľúc, ku ktorému sa pridružilo zapálenie pobrušnice. Bol to ešte následok prechladnutia z leta minulého roka, keď bol spisovateľ naposledy na Slovensku? Pochovali ho dočasne na Mirogoji ‒ národnom cintoríne v Záhrebe neďaleko jeho obľúbeného chorvátskeho básnika Petra Preradoviča. Kukučín mal rád Preradovičovu báseň Pútnik. Jej verše vystihujú jeho vlastný osud: „Milý bože, kde som zašiel! / Noc ma stihla na cudzine, / nohy šliapu holé skálie, / ustávajú v pustatine!  V októbri 1928 napokon spočinul na Národnom cintoríne v Martine...

MLADÉ LETÁ

Vráťme sa na začiatok bohatej, no dramatickej púte vari najväčšieho slovenského spisovateľa. „Život si ma vybral, aby ma poriadne popreháňal!“ napísal o svojej životnej ceste. Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, sa narodil 17. mája 1860 v Jasenovej na Orave, dedinke na úpätí majestátneho Veľkého Choča. Kukučínov predok Ján Bencúr pochádzal zo Záskalia, on sa stal zakladateľom jasenovskej vetvy slávnej rodiny Bencúrovcov. Zážitky z detstva a mladosti v Jasenovej odrazili sa neskôr vo viacerých poviedkach a črtách. Po matke, ktorú v dedine ako dievča prezývali Kukuča, si dal pravdepodobne aj svoj spisovateľský pseudonym. Začiatok jeho literárnej tvorby možno tradovať až od roka 1883.  V jeho pozostalosti sa našiel neveľký zošit s rukopismi literárnych prvotín nadpísaný „Músy Martina Kukučína“. V ňom prvou prácou je rukopisný koncept  Čo komu súdenô. Tento rukopis má aj presný dátum ‒ 1. január 1883. To je teda okamih, keď sa z jasenovského učiteľa Mateja Bencúra stal spisovateľ Martin Kukučín.

PRAŽSKÉ ROKY

V auguste 1884 rozviazal Matej Bencúr učiteľský pomer s jasenovskou evanjelickou cirkvou. Externe si urobil skúšky z piatej, zo šiestej a zo siedmej triedy gymnázia a mohol nastúpiť do maturitnej triedy v maďarskom Šoprone. Ako hovoria fakty, po maturite v roku 1885 vybral sa na teologické štúdium do Bratislavy. Lenže na teológii pobudol len pár dní. Zhrozený pomermi, silnou maďarizáciou ‒ ako píše v liste jasenovskému farárovi Jurajovi Jánoškovi, kde „už Slovák pôdy nemá... I pomyslel som si, radšej budem vo Veternej Porube pomocníkom, nežli takýmto od sveta opovrženým a za zločinca považovaným teológom. Zobral som svoje rädiky a hybaj do Prahy“.

Ak by sme Kukučínovo osemročné pražské obdobie (1885 ‒ 1893)  merali jeho prózou, ktorá v Prahe vznikla, nebolo by toho veľa, v jeho súbornom diele jeden zväzok s názvom Pražské črty a zápisky. O Kukučínovi vie a uznáva ho slovenská kritika v Slovenských pohľadoch a Národných novinách, diskutujú o ňom ešte rok pred jeho príchodom do Prahy aj v spolku Detvan, kde sa potom stal aktívnym členom a funkcionárom. Jeho poviedky, ako boli Rysavá jalovica, O Michale, Neprebudený, vyzdvihli také kritické kapacity ako Jaroslav Vlček, Vilma Seidlová-Sokolová, ale aj náročný Svetozár Hurban Vajanský. Na pražskej medicíne študoval dlhých osem rokov. Príčinou nebolo, že neurobil skúšky, ale nedostatok peňazí. Na štúdiách ho vydržiavali najmä priatelia zo Slovenska oficiálnymi i neoficiálnymi darmi a balíkmi. Domov do Jasenovej chodieval málo. Praha priniesla chudobnému študentovi z Oravy rušný veľkomestský život. Popri činnosti v spolku Detvan zoznamuje sa s významnými českými osobnosťami. V Kukučínovom pražskom pobyte zohrá významnú úlohu manželka bohatého intendanta Národného divadla Maruše Neuretterová. Ona mu sprostredkuje stretnutie s Petrom Didoličom, ktorý vlastnil v Prahe reštauráciu a obchod s vínom a olivovým olejom, ten mu ponúkne miesto obecného lekára na ostrove Brač.

DOM V STRÁNI

Doktor Matej Bencúr od prvej chvíle – hoci suchozemec – priľnul k Selciam na ostrove Brač. Cítiť to z jeho listov aj z prvých poviedok, čo tu vznikli. Opisuje v nich čaro ostrova, vôňu mora, ale aj neopakovateľnú chuť Dalmácie. Dedinské poviedky z Brača sú iné než tie z Oravy. A predsa sú si podobné najmä ľuďmi, ktorých on ako spisovateľ pretvoril na literárne postavy. Kukučín bol majstrom drobnokresby.  Chcel i sám ponúknuť čitateľovi paralely, preto jednu z najpôsobivejších noviel z Brača nazval príznačne Mišo II. Niet azda slovenského turistu, čo dovolenkuje na Brači, či hoci aj kdesi na pobreží Makarskej riviéry, aby nezatúžil navštíviť obec Selca na Brači, ktorú preslávil spisovateľ Martin Kukučín  svojím románom Dom v stráni. Na námestí mestečka, vybudovaného z bielych kvádrov bračského mramoru, nájdete pamätnú tabuľu na budove, kde bola doktorova ordinácia. Turista bude určite hľadať aj „dom v stráni“. Tým však nebol Didoličov palác, stojaci neďaleko námestia, ani kamenná „kuča“, v ktorej žil voľakedy jeho sluha Leše z poviedky Mišo II. Ako sme zistili pri jednej z návštev Seliec na Brači, statkársky dom „šory Anzuly“ z románu Dom v stráni stál nepochybne v kopci nad obcou Selce a patril obecnému sudcovi Vrsalovičovi, šora Anzula sa volala Perica ako budúca Kukučínova manželka a jej majestátny náhrobník nájdete v obci Novo Selo, za Kukučínových čias sa obec volala Oklad.

POSLEDNÁ KAPITOLA

Životná cesta pútnika Martina Kukučína sa na Brači nekončí. Oženil sa s Pericou Didoličovou pochádzajúcou z rodiny, čo ho na Brači prichýlila. Perica bola od Kukučína mladšia o vyše dvadsať rokov. V roku 1907 odchádzajú Bencúrovci do Južnej Ameriky do mesta Punta Arenas, kde žijú medzi chorvátskymi vysťahovalcami. Do Európy sa vracajú až v roku 1922. No na Slovensko sa už Martin Kukučín nevráti natrvalo, aj keď to zamýšľal. Navštívi síce domov, ale striedavo žije v Záhrebe, Splite, Zadare a posledné roky najmä v kúpeľnom mestečku v Slavónii v Lipiku. Od jeho smrti uplynie práve v týchto dňoch deväťdesiat rokov.

 Peter ŠTRELINGER ‒ Foto:  Emil SEMANCO

 

ZDROJ >>

Komentujte :)