Marušiak: Pittsburská dohoda sa zrodila v rozhodujúcej fáze zápasu o vznik ČSR

Bratislava 26. mája 2018 (TASR/HSP/Foto:TASR-Lukáš Grinaj)
 
Osobitný vklad Pittsburskej dohody spočíva v tom, že sa zrodila v rozhodujúcom štádiu zápasu o medzinárodné uznanie česko-slovenského odboja a zahraničnej akcie. “V čase rozhodnutia politickej reprezentácie oboch národov už síce existovali česko-slovenské zahraničné légie, a od roku 1916 aj Československá národná rada v Paríži, no oficiálne ešte neboli uznané,” pripomenul politológ Juraj Marušiak v súvislosti s významom politického dokumentu z 30. mája 1918, definujúceho vôľu Čechov a Slovákov vytvoriť spoločný samostatný štát.

Na snímke Juraj Marušiak

Politológ zároveň ozrejmil aj to, prečo Pittsburská dohoda ustúpila od federatívnej podoby, ktorou podmieňovali vznik spoločného štátu zástupcovia slovenského exilu pri podpise Clevelandskej dohody v roku 1915. “Presadenie unitaristického riešenia súviselo nielen s rozšírenou interpretáciou česko-slovenského vzťahu ako vzťahu dvoch vetiev jedného národa, rozšírenou v českom prostredí, ale aj s projektovaním nového štátu ako silnej bariéry proti súčasnému a budúcemu nemeckému imperializmu,” vysvetlil Marušiak. “Práve geopolitický význam projektovanej ČSR bol jedným z argumentov, ktorými česko-slovenská zahraničná reprezentácia presviedčala dohodové mocnosti v prospech rozbitia monarchie,” zdôraznil, pričom poukázal na fakt, že na začiatku roka 1918 neexistovala o povojnovej budúcnosti strednej Európy jasná predstava.
“Ani 14 bodov prezidenta USA Woodrowa Wilsona ako návrhov na povojnové usporiadanie Európy nebolo v tomto smere nijako konkrétnych, hovorili iba o tom, že národy Rakúsko-Uhorska majú získať možnosť autonómneho vývoja, čo sa dá interpretovať rozličným spôsobom,” upozornil politológ. Do pozornosti dáva i to, že vznik nových štátov na troskách monarchie bol interpretovaný ako realizácia práva národov na sebaurčenie. “V takomto prípade by bolo problematické presvedčiť dohodové mocnosti o opodstatnenosti Československa, ak by sa definovalo ako federatívny štát dvoch národov,” vysvetľuje Marušiak.
Etnická štruktúra ČSR s trojmiliónovou nemeckou menšinou mala podľa Marušiaka výrazný podiel i na tom, prečo sa namiesto slovenskej autonómie, uvádzanej v Pittsburskej dohode a rátajúcej so samostatnou správou, súdmi i jazykom, napokon etabloval koncept etnického a jazykového čechoslovakizmu. “Faktom však je, že nový štát oficiálne aj fakticky uznával polycentrický charakter ‘československého’ jazyka, t.j. jeho členenie na slovenskú a českú vetvu a rozhodne nekládol prekážky šíreniu a etablovaniu slovenského jazyka,” zdôraznil Marušiak.
Poukázal i na to, že popri nemeckom faktore však existovali aj obavy, že s ohľadom na početnú a organizačnú slabosť slovenských politických elít by verejný život v prípadnom autonómnom Slovensku mohli ovládnuť ľudia, ktorí mali blízko k “starému režimu”, t. j. k uhorskému štátu a mohli sa stať spojencami maďarskej iredenty. “Práve otázka autonómie Slovenska, resp. jeho vazalizácie, boli opakovane súčasťou snáh Poľska a Maďarska o oslabenie ČSR. Preto sa nielen českí politici, ale aj veľká časť národne orientovaných slovenských politikov a intelektuálov angažovaných ešte v období pred prvou svetovou vojnou, s obavami pozerali na politiku autonomistického tábora, reprezentovaného najmä Slovenskou ľudovou stranou na čele s Andrejom Hlinkom. Obávali sa, že buď úmyselne alebo neúmyselne, môžu nahrávať politike maďarskej iredenty, ktorá sa ani napriek podpísaniu Trianonskej mierovej zmluvy v roku 1920 nezriekla snahy o jej revíziu,” pripomenul politológ.
Ako dodal, demokratický charakter ČSR napokon viedol k tomu, že ku koncu 30. rokov 20. storočia sa už koncepcia etnického čechoslovakizmu stala anachronizmom a väčšina slovenskej spoločnosti, vrátane mnohých stúpencov česko-slovenskej štátnosti, sa už s ním nestotožňovala.
 
Príspevok Marušiak: Pittsburská dohoda sa zrodila v rozhodujúcej fáze zápasu o vznik ČSR zobrazený najskôr Hlavné správy.

ZDROJ >>

Komentujte :)