Bratislava 25. novembra  2016 (TASR/HSP/Foto:TASR-Štefan Puškáš)

Alexander Dubček sa výraznou mierou pričinil o rehabilitáciu Slánskeho, Clementisa či Husáka a Novomeského. Tvrdí spisovateľ a publicista Ľuboš Jurík, autor obsiahleho biografického románu Rok dlhší ako storočie

V rozhovore pre TASR uviedol, že sa so symbolom Pražskej jari stretol viackrát, oficiálne aj neoficiálne. Stretnutia však netrvali dlho, autor si mal možnosť utvoriť ucelený názor, až keď jeho priateľ, fotograf Tibor Huszár mal najznámejšieho Slováka fotografovať. Jurík išiel na fotenie s ním. V Dubčekovej vile na Mišíkovej ulici strávili veľmi dlhý čas a tak mal príležitosť spoznať osobnosť významného politika bližšie.

Na archívnej snímke spisovateľ Ľuboš JuríkNa archívnej snímke spisovateľ Ľuboš Jurík

Mali ste možnosť stretnúť Dubčeka osobne, ktorú jeho vlastnosť si najviac vážite?

Spočiatku bol Dubček zdržanlivý, až odmeraný, ale vďaka Tiborovej bezprostrednosti sa uvoľnil a rozhovoril, získal si našu dôveru a odmenil sa nám otvorenosťou. Už vtedy som sa zmienil o tom, že raz napíšem o ňom román, pravda, netušil som, že prejde viac ako 20 rokov, kým sa na to odhodlám. On sa vtedy len usmieval, nebol samoľúby a slávybažný, zdalo sa mi, že to ani neberie vážne. Ale zážitky a spomienky na to stretnutie boli silné, emotívne, zužitkoval som ich aj v spomínanom románe. Dubček bol najmä skromný, chvíľami sa mi zdalo, že až plachý, no v zásadných otázkach rozhodný a neústupčivý. Nebol to žiadny slaboch a oportunista, za akého by ho podaktorí jeho kritici vydávali. Bol citlivý, ale vedel byť aj tvrdý a tvrdohlavý, mal rád umenie, najmä divadlo, vážnu hudbu a literatúru, ale tiež rád športoval a bol silne rodinne založený. Vyžarovala z neho charizma a bolo cítiť, že je to osobnosť.
Aké hodnoty sa vám spájajú s jeho osobnosťou?

Hodnoty, ktoré sa s jeho osobnosťou spájajú, sú univerzálne. On bol jeden z prvých, kto v moderných dejinách Slovenska, Česko-Slovenska, Európy, ba možno povedať celého sveta, vniesol ideu humanizácie politiky a politiku pre človeka. A pre vtedajšiu mladú generáciu, ku ktorej som patril i ja, bol nádejou, bol prísľubom, že svet možno zmeniť a že svet môže byť lepší. To nás posilňovalo, to v nás zostalo po celý život.
Objavujú sa hlasy, ktoré Dubčekovi vyčítajú, že nezabránil intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Mohol to podľa vás urobiť?

Je to nezmysel. Naštudoval som stovky, možno tisícky strán kníh, tajných aj dostupných archívnych materiálov, hovoril som s mnohými ľuďmi, ktorí s Dubčekom spolupracovali, a nikde, ale nikde nebola zmienka o tom, že Dubček mohol ovplyvniť rozhodnutie jastrabov v sovietskom politbyre. Sovieti si jednoducho nemohli dovoliť stratiť Československo, hoci je otázne, či by Dubčekova politika a celý reformný proces viedol k odchodu zo sovietskeho bloku. Dubček chcel socializmus reformovať (otázka je, či sa dá reformovať nereformovateľné) a nie ho nahradiť kapitalizmom. Rozhodnutie Brežneva, jeho skostnatených ideológov a agresívnych generálov bolo motivované najmä geopolitickými a imperiálnymi záujmami Sovietskeho zväzu a jeho spojencov.
Ako sa mohol komunistický funkcionár, ktorý študoval v Sovietskom zväze, stať bojovníkom za demokratizáciu totalitného systému v bývalom Československu?

To nie je ťažké vysvetliť. Poznáte ten príbeh, ako básnici prichádzajú o ilúzie? O ilúzie prichádzajú aj politici. Treba pripomenúť, že Alexander Dubček vyrastal v tridsiatych rokoch minulého storočia v Kirgizsku, v meste Frunze, kam jeho rodičia v naivnej viere v lepší život vycestovali so skupinou idealistov Interhelpo. Už v tom čase si uvedomoval, že vo vysnívanej krajine sa dejú justičné vraždy, že Stalin likviduje svojich odporcov, že celú zem zasiahla stalinská paranoja a dokonca ohrozovala aj jeho rodinu. Ešte pred vypuknutím vojny museli Dubčekovci zo Sovietskeho zväzu utiecť, inak by aj ich mohli postihnúť represálie. Napriek tomu Dubček bol rusofilom. Rozlišoval však medzi režimom a prostými ruskými ľuďmi, vážil si ruské umenie, miloval ruský folklór. Ale kritické myslenie zostávalo. Dubček v päťdesiatych rokov študoval v Moskve a bol svedkom odsúdenia kultu osobnosti, stal sa veľkým prívržencom generálneho tajomníka ÚV KSSZ Chruščova. To všetko ho postupne doviedlo k tomu, že chcel systém reformovať. Zaiste, netreba si Dubčeka idealizovať. Ani som sa o to v románe nesnažil. Bol komunistický funkcionár, no spočiatku mal na vývoj v spoločnosti veľmi malý vplyv. Nezabúdajme, že to bol on, kto sa výraznou mierou pričinil o rehabilitáciu Slánskeho, Clementisa či Husáka a Novomeského. Aj keď sa stal prvým mužom v strane, stále ešte dúfal, že nájde pochopenie v straníckych špičkách KSSZ. Jeho sklamanie bolo po okupácii obrovské a myslím, že tam sa zlomila aj jeho viera v Sovietsky zväz.
Po novembrových udalostiach 1989 chcel byť prezidentom, ktorým sa nestal, mal zvláštny vzťah s Havlom… Mal byť prezidentský post pre Dubčeka satisfakciou?

Dubček naozaj chcel byť prvým ponovembrovým prezidentom Československa. Ani sa tým netajil. Záujmy ponovembrových vodcov boli však iné. Najmä pražskí nežní ideológovia nechceli mať na čele štátu človeka, ktorý bol spojený s komunistickou minulosťou, akokoľvek to bola ikona a legenda oboch národov. Svojím spôsobom to bolo pochopiteľné. Havel a jeho poradcovia sa zjavne obávali, aby sa na Dubčekovej popularite nezviezli aj ľudia roku 1968 a tým by skomplikovali prevzatie moci. Dubček ťažko niesol, že prezidentom sa stal Havel, hoci jeho vzťah s Havlom bol korektný, občas rozporuplný, no jeden druhého vzájomne rešpektovali.
Ako vnímate fakt, že Dubček odmietal osamostatnenie Slovenskej republiky?

Aj tento problém je zložitejší, ako sa zdá. Ťažko povedať, či Dubček jednoznačne odmietal osamostatnenie Slovenska. Zaiste, vyjadroval sa v tom zmysle, že na samostatnosť nie sme pripravení (ukázalo sa, že mal pravdu!), že bez Čechov budeme slabší, že naša ekonomika môže skolabovať, že budeme mať ťažkosti v zahraničnopolitických vzťahoch. Jeho vzťah k českému národu bol veľmi úprimný, čestný a priateľský. Nezabúdajme však, že to bol Dubček, ktorý – keď bol vplyvným funkcionárom Ústredného výboru KSČ v Prahe počas Novotného éry – sa ako tajomník pre priemysel výrazne zasadil o to, aby sa spriemyselňovalo Slovensko, že bol s Novotným prakticky v neustálom spore a že kvôli tomu ho aj Novotný z funkcie odvolal. Dubček bol veľký slovenský patriot a národovec, o tom niet pochýb. Veď Dubček bol pri tom, keď sa v rámci Československa začalo hovoriť o federácii, že aj jeho zásluhou napokon vznikla česko-slovenská federácia v roku 1969, pravda, pod hlavňami tankov to už bolo mŕtvo narodené dieťa. A keď si po voľbách 1992 uvedomil, že Česko-Slovensko sa ako jeden štát neudrží, bral to veľmi pragmaticky a bol pripravený urobiť všetko pre samostatnú Slovenskú republiku. Môžem to potvrdiť z osobných skúseností a z rozhovorov priamo s ním.
Román Rok dlhší ako storočie – ste koncipovali ako Dubčekovo rozprávanie v prvej osobe. Čo by asi povedal na súčasné politické dianie na Slovensku a v Európe?

Ťažko sa mi na takúto otázku odpovedá. Neviem, môžem si len domýšľať. Metodika mojej tvorby v prípade románu Rok dlhší ako storočie by sa dala nazvať fantazijný historizmus. Čiže využívam a používam spisovateľskú licenciu, no pritom dodržiavam historické reálie a opieram sa o fakty. Dalo by sa povedať: domýšľam, ale nevymýšľam. Preto som si zvolil aj rozprávanie v prvej osobe. Rozhodne si však nemyslím, že Dubček by bol zhovievavý k vývoju na Slovensku, že by mlčal, alebo nekriticky schvaľoval obdobie divokej privatizácie, akty štátneho terorizmu, mafiu povýšenú na štátnu politiku, korupciu, okliešťovanie demokracie a netoleranciu väčšiny voči menšinám, či už v parlamente alebo v sociálnych štruktúrach. Na to bol Dubček príliš čestný, príliš humanista, na to bol príliš politik a štátnik. Ešte nikto u nás na jeho úroveň nedorástol. A pokiaľ ide o Európu, zrejme by ho netešila nejednotnosť Európskej únie, pretože – akokoľvek bol patriot a národovec – bol aj presvedčený Európan.
Dubčeka neheroizujete, vidíte ho ako reálneho človeka, ktorý ako správny človek aj zlyhával. V jednom z rozhovorov pre TASR ste priznali, že Dubček mal depresie, spochybňoval sám seba… Prečo podľa vás nepodpísal Chartu 77?

Som ďaleko od toho, aby som Dubčeka heroizoval. Práve naopak. Nechcel som mu postaviť žulový pomník, ku ktorému budeme na výročia nosiť kvety a zapaľovať sviečky. Chcel som z neho urobiť živého človeka s veľkým srdcom a dušou plnou nádejí, no aj muža, ktorý pochyboval, ktorý si občas neveril, ktorý prepadával depresiám. Čo je na tom čudné? Silný nie je ten, kto nemá depresie, ale ten, kto ich dokáže prekonať. Prečo Dubček nepodpísal Chartu 77? Podrobne to opisujem v románe, sú tam všetky dôvody a morálne zábrany, prečo to Dubček neurobil. Najmä je to skutočnosť, že sa o tom dozvedel až po tom, keď už bola Charta 77 na svete. Nikto sa ho na nič nepýtal, nikto s ním obsah dokumentu nekonzultoval. Okrem toho nechcel ešte väčšmi komplikovať situáciu, v ktorej sa ocitol. Napriek tomu s obsahom Charty 77 súhlasil.
V knihe rozprávate aj o tragickej autonehode najznámejšieho Slováka. Ako sa dnes pozeráte na jeho nečakaný odchod z nášho sveta? Dostali ste sa k informáciám, ktoré by priniesli viac svetla a ozrejmili okolnosti Dubčekovej smrti?

Tomuto problému sa venujem až v doslove knihy, keďže sám Dubček sa už o tom – ako ste spomenuli, príbeh je prerozprávaný v prvej osobe – nemohol vyjadriť. Zozbieral som len známe fakty, ktoré sú samé o sebe dosť znepokojivé. Je tam priveľa nejasností. Ale moje úsilie sa tým skončilo, nepátral som po podrobnostiach. Nie som priaznivcom konšpirácií, nemám rád rôzne teórie, ktoré sa opierajú najmä o choré výplody ich autorov. Fakt je fakt a ten nepustí. Pripúšťam však, že Dubčekova tragická havária nebola dôsledne vyšetrená a dosiaľ traumatizuje českú aj slovenskú spoločnosť. Nie som si istý, či sa vôbec niekedy dozvieme pravdu. Veľké osobnosti slovenských dejín zomierajú za zvláštnych okolností: Štúr, Štefánik, Clementis, Dubček…
Váš text mali možnosť čitatelia dotvárať na internete svojimi názormi, pripomienkami, spomienkami na Dubčeka, reagovali historici, politológovia, známi priatelia i príbuzní. Čo ste museli na základe ich podnetov v knihe zmeniť?

Bol to zaujímavý experiment. Oslovil som môjho dlhoročného priateľa a spolupracovníka z Nového slova, šéfredaktora Emila Poláka, ktorý redigoval internetový portál Slovo, či by mohol na pokračovanie uverejniť môj román o Dubčekovi. Súhlasil, román vychádzal na internetovej stránke niekoľko týždňov. Pred každou kapitolou románu bolo moje upozornenie a žiadosť, aby čitatelia – ktorých táto téma zaujíma a ktorí majú svoje názory, postrehy, skúsenosti – napísali svoje skúsenosti, ktoré by som mohol zapracovať do definitívnej podoby rukopisy. Ozvenou bolo veľké množstvo odpovedí, až udivujúco veľké! Prichádzali ohlasy, články, analýzy, spomienky… ako vravíte, písali jeho priatelia, náhodní známi, pamätníci, historici, politológovia, ľudia zo zahraničia, aj spolupracovníci a novinári. Bol som nielen prekvapený, potešený, ale aj mierne zmätený, no snažil som sa všetky pripomienky spracovať a zaradiť do textu. Vedel som, že to knihu obohatí. Dokonca sa mi prihlásil syn Alexandra Dubčeka Milan, s ktorým sme sa zblížili a ktorý mi umožnil nahliadnuť do súkromia rodiny Dubčekovcov. Bola to neoceniteľná forma spolupráce. Verím, že sa to prejavilo aj na kvalite knihy a ocenili to aj čitatelia. Za román som dostal Hlavnú cenu Literárneho fondu, aj cenu čitateľov Kniha roka. Už dnes sa prekladá do poľštiny, maďarčiny, češtiny, ukrajinského a srbského jazyka, na spadnutie je podpis zmluvy (nechcem to zakríknuť!) s nemeckým vydavateľom, tiež majú o knihu záujem vo Švédsku, Taliansku, dokonca v Španielsku.
Mal Alexander Dubček myšlienky, ktoré by našli uplatnenie aj dnes, v období globalizácie?

Určite áno, o tom nepochybujem. Dubček mal vízie o Európe, podľa neho by hranice medzi východom a západom nemali starý kontinent rozdeľovať, ale spájať. Keď si pozorne prečítate jeho prejav, ktorý predniesol pri udeľovaní ceny Andreja Sacharova na univerzite v Bologni, nájdete tam veľa myšlienok, ktoré majú univerzálnu platnosť. O to viac, že Európa i svet prechádzajú zložitým obdobím, keď sa rôzni dezinformátori snažia falšovať historické pravdy.

Ľuboš Jurík (1947) je autorom viac ako troch desiatok kníh, televíznych scenárov a divadelných hier. Debutoval zbierkou poviedok Na Poľnej ulici (1973). Románový debut Emigranti (1977), zobrazujúci osudy emigrantov po roku 1968, bol preložený do viacerých európskych jazykov. Čitateľský úspech zaznamenal román Novinári (1984), odkrývajúci motívy pôsobenia moci a poukazujúci na jej slabosti. Napísal aj romány Spravodliví (1989) a Všetci sme potomkovia Kainovi (2010). Je tiež autorom Krimi prípadov reportéra AZ (1992 – 2012). Obsiahlu časť Juríkovej tvorby tvoria knihy rozhovorov s významnými slovenskými, českými, európskymi a americkými spisovateľmi – Nepokojné dialógy (1983), Americké dialógy (1993), Dialógy s hviezdami literatúry (2014). Za knihu literatúry faktu Pokušenie moci (2002) získal Cenu Egona E. Kischa. Za dielo Poučenie z moci (2013) mu patrí Hlavná cena Egona E. Kischa. Napísal aj biografický román Smrť ministra (2009) o poslednej noci popraveného slovenského politika Vladimíra Clementisa. Nedávno predstavil novinku Paríž očami dažďa – zápisky z Paríža a rozhovory s francúzskymi spisovateľmi.