„Dnes nemá hráč pre klub srdce. Pol roka je v Slovane, pol roka v Trnave, pol roka v Žiline. Je to viac o biznise, ako o futbale,“ uviedol legendárny Jozef Čapkovič. „My sme boli iní. Nám v roku 1969 pred finále PVP v Bazileji každý hovoril, načo tam ideme. Avšak, my sme vedeli, že tam neprehráme a s tým sme tam šli celé mužstvo. Chceli sme ľuďom spraviť radosť. Na štadióne nás vítalo 30-tisíc ľudí. To bol pre mňa neopakovateľný pocit v srdci,“ zaspomínal.

Vtedajší Slovan bol plný domácich odchovancov. „Bol som typ chalana, ktorý si dal pivečko, aj vínko. Ak sme však doma zremizovali, tak som sa bál ísť na ulicu. To nás hneď zradili, tréner vedel, že ten a ten sedel pred zápasom tam a tam. A vtedy nás ľudia poznali, hoci nebola televízia ako dnes, my sme boli v telke raz za mesiac. Tak keď som si sadol do krčmy, hneď sa ma pýtali, a vy nehráte zajtra? Tak som sa usmial, že zajtra nie. Pivečko som mal rád, mám ho rád aj dnes, chute sa mi nezmenili,“ zasmial sa Čapkovič.

O zápasy belasých bol vo vtedajšom Československu obrovský záujem. „My sme hrali s Teplicami a prišlo 20-tisíc divákov. Boli sme sklamaní, prečo tak málo. Naposledy zápas Slovana s Ružomberkom videlo 710 divákov. To sme my mali na tréningu a to bolo ešte málo. Nám keď Mišo Vičan povedal nahlas, že zajtra si dáme futbal na veľké brány, tak na druhý deň bolo dvetisíc ľudí na tréningu. Je pravda, že sme nemali také možnosti, ako dnes, že futbal je v televízii od rána do večera. Mali sme však srdce. A to dnes hráčom chýba. Keď som raz Slovanista, tak som Slovanista. Dnes tam nikoho nepoznám,“ uzavrel Jozef Čapkovič.