Washington 14. septembra 2017 (HSP/Sputnik/Foto:TASR/AP-Carolyn Kaster)

V otázke sankcií proti Severnej Kórei museli Spojené štáty znovu ustupovať a umierniť svoju pozíciu, aby Rusko a Čína ich rezolúciu nevetovali. Ako píše novinár Le Figaro, to svedčí o čom, že USA už nie sú superveľmocou, ktorá mohla oddeliť Kosovo od Srbska navzdory OSN a diktovať svetu svoje pravidlá.

Ilustračné foto

Po všetky desaťročia po zbúraní Berlínskeho múru a rozpadu Sovietskeho zväzu boli Spojené štáty z hľadiska morálneho, kultúrneho, diplomatického, finančného a vojenského tak silné, že mohli diktovať svoje zákony celému svetu, píše Le Figaro. Najvýraznejšie sa to prejavilo v dobe konfliktu v Kosove v roku 1999, kedy dokázali Američania bez sankcií OSN oddeliť od Srbska jeho provinciu, ktorá sa stala skoro nezávislým štátom, a nikto sa neodvážil proti tomu otvorene vystúpiť.

Takýto stav vecí sa už pominul, varuje autor článku. A tento záver robí na základe toho, že v otázke sankcií voči Severnej Kórei sa USA nepodarilo diktovať svoju vôľu. “Tento pondelok 11. septembra sa zapíše do dejín ako dátum, ktorý zaznamenáva úplný pokles amerického vplyvu na Ďalekom východe,” píše autor článku.

Keď prišiel Donald Trump k moci, tvrdil, že Amerika nepripustí, aby režim Pchjongjangu získal medzikontinentálne rakety s jadrovými bojovými hlavicami, schopnými dosiahnuť americké územie. Severná Kórea však ide i naďalej svojou cestou a prevádza stále nové skúšky.

Ako odvetu chceli USA predložiť Rade bezpečnosti návrh rezolúcie s veľkými tvrdými sankciami voči KĽDR, avšak kvôli hrozbe veta zo strany Ruska a Číny ich museli značne zmierniť. Museli napríklad vyhodiť bod o ropnom embargu, pretože Peking, cez ktorý idú dodávky energetických nosičov do Severnej Kórei, chce síce ukázať Pchjongjangu svoju nespokojnosť, ale nechce ho zahrdúsiť, pretože inak sa nahrnú práve do Číny milióny utečencov.

“Neschopnosť Spojených štátov donútiť severokórejský režim k tomu, aby sa vzdal jadrových zbraní, to nie je žiadny výnimočný prípad. Zapadá do dlhého zoznamu geopolitických nezdarov, ktoré zhodili Ameriku z podstavca superveľmoci,” píše autor článku. Trebárs naposledy sa jej podarilo vnútiť svoje podmienky v roku 2003, kedy zvrhla režim Saddáma Husajna v Iraku. Podľa slov autora článku to bola iracionálna a nepremyslená reakcia Washingtonu na teroristické útoky z 11. septembra, avšak iracionalita v geopolitike zbavuje autority, a teda i možnosť zadržiavania.

Viac než to. Severokórejskému nezdaru predchádzali tri iné neúspechy USA: V Strednej Ázii, kde USA nadržiavali Pakistanu, čo malo za následok posilnenie talibov v Afganistane; pri hraniciach Ruska, kde Amerika podporili revolúcie v Gruzínsku a na Ukrajine, a neodhadla predom reakciu Moskvy; a v Sýrii, kde si Bašár Asad našiel spojencov a zostal pri moci, i keď Washington žiadal jeho demisiu.
“V tejto veľkej hre, kde je najdôležitejšia psychológia, nie je nič horšieho, než “falošná pevnosť” – správanie policajta, ktorý sa vyhráža, ale nikdy nepotrestá”, píše novinár Le Figara. “V geopolitike je lepšie skrývať svoje zámery, málo hovoriť, čo najmenej sľubovať, jednať rýchlo a stavať svojich nepriateľov pred hotovú vec”.