Pchjongjang 16. apríla 2017 (HSP/Sputnik/Foto:TASR – AP Photo/KRT via AP Video)

V sobotu 15. apríla slávili v KĽDR Deň Slnka, výročie narodenia zakladateľa republiky Kim Ir-sena. Svoj darček severokórejskému ľudu ponúkol tiež Donald Trump: vyslal ku kórejskému pobrežiu mohutnú eskadru na čele s lietadlovú loďou Carl Vinson.

Na snímke z videa severokórejský vodca Kim Čong-unNa snímke z videa severokórejský vodca Kim Čong-un

Americký prezident pohrozil útokom na KĽDR v prípade, že Kim Čong-un usporiada slávnostný ohňostroj v podobe skúšky balistických rakiet. “Severná Kórea je problém. A tento problém bude prekonaný,” vysvetlil pán Bieleho domu.

Celý minulý týždeň súťažili ruskí experti v popise vojnových scenárov. Ale väčšina panikárov urobila základnú chybu. Majú za to, že Severná Kórea je v podstate to isté, čo Ukrajina a Sýria, lenže na druhom konci sveta.

V skutočnosti je konflikt okolo Severnej Kórey unikátny: existuje tam vysoká úroveň nebezpečenstva, ale nízka pravdepodobnosť vypuknutia reálnej vojny.

Pravidlá hry

Na Kórejskom polostrove sa všetci navzájom nenávidia, vymieňajú si hrozby (frázy “odpovieme na urážky jadrovú pohromou” sa pravidelne opakuje v oficiálnych vyhláseniach severokórejských úradníkov), avšak žiadna strana nie je pripravená zaútočiť prvá.

Severokórejská elita si uvedomuje, že akákoľvek vojna na Kórejskom polostrove skončí dobytím Pchjongjangu, a potom zbohom, krásny život. Američania, Japonci a Juhokórejčania si zasa uvedomujú, že cena za dobytie Pchjongjangu bude veľmi vysoká, a nejde ani o vojnové straty spojencov pri likvidácii miliónovej a (na rozdiel od Saddámovej) motivovanej severokórejskej armády.

Nejde tiež len o jadrové zamorenie. Po prvé, nebude Soul: v prípade vypuknutia vojny bude juhokórejská metropola ležiaca 50 km od hranice zrovnaná so zemou severokórejským ďalekonosným delostrelectvom.

Po druhé, čo potom robiť s porazenou Severnou Kóreou? Integrovať ju do Južnej? Experti uisťujú, že dokonca cena mierovej reintegrácie KĽDR do Republiky Kórea bude činiť niekoľko juhokórejských HDP, a v prípade vojnou zničeného Severu bude táto cena ešte vyššia.

A nakoniec, kde sú záruky, že sa na obranu KĽDR nepostaví Čína, ktorá sa zapojila do minulej vojny bez ohľadu na americké jadrové zbrane?

Scenár obmedzeného úderu (napríklad, na severokórejské jadrovej objekty) je tiež nepoužiteľný. Väčšina objektov sa nachádza pod zemou a je bránená skalnými horninami, preto americkí experti nemôžu zaručiť ich likvidáciu. Úder nebude navyše obmedzený: útok na severokórejské jadrové objekty zhodnotí Pchjongjang buď ako rozpútanie vojny, a potom zasadí odvetný úder, alebo ako facku Kim Čong-unovi a bude reagovať rovnako, čo, podľa logiky špirály, vyvolá reakciu USA a Južnej Kórey, teda vojnu so všetkými vyplývajúcimi dôsledkami.

Práve preto sa ani jeden americký prezident neodvážil zaútočiť na KĽDR a ani jedna veľká kríza na Kórejskom polostrove (ktorých za posledných 25 rokov bolo toľko, že sa nedajú spočítať na všetkých prstoch rúk a nôh) neviedla k vojne.

Všetky strany si výborne uvedomovali pravidlá hry, videli červené čiary a neprekročili ich. Priblížili sa k nim, vymenili si hrozby a potom sa opatrne odkradli.

Faktor Donalda Trumpa

Niektorí uverili, že tentoraz severokórejský algoritmus nevyjde kvôli tomu, že sa v ňom objavila nová premenná – Donald Trump. Nepredvídateľný americký prezident môže buď nepochopiť červenú čiaru, alebo ju kovbojským štýlom prekročiť.

Avšak hlavná chyba tých “niektorých” spočíva v tom, že uverili v tento Trumpov image. Doteraz si americký prezident počínal v zahraničnej politike síce dobrodružne, ale veľmi logicky.

Bolo tomu tak aj počas poslednej eskalácie severokórejskej otázky. Trump úplne vedome zahral svoju úlohu nepredvídateľného lídra a snažil sa vzbudiť dojem, že je pripravený prekročiť červenú čiaru. Tým chcel vyvinúť tlak na Čínu, aby Peking šiel na ústupky a vyvinul tlak na Severnú Kóreu, aby bola oveľa ústretovejšia, a tým by vyvolal dojem, že Trump zvíťazil nad jednou z častí “osi zla”.

Neprofesionálny prístup však spočíval v chybnom odhade veľkosti čínskeho vplyvu na Severnú Kóreu. V USA sa domnievajú, že ak je Čína hlavným dodávateľom potravín a paliva do KĽDR, tak to znamená, že Si Ťin-pching môže prinútiť Kim Čong-una urobiť všetko, čo si praje.

Mierne povedané, to nezodpovedá skutočnosti. Vzťahy medzi ČĽR a KĽDR pripomínajú vzťahy dospelého človeka s pubertiakom. Severná Kórea nielen zdôrazňuje svoju nezávislosť na Číne (a to aj prostredníctvom likvidácie Číne blízkych generálov a tiež podľa niektorých údajov staršieho brata Kim Čong-una, ktorý mal väzby s čínskou rozviedkou), ale niekedy robí svojmu živiteľovi naschvály. Napríklad odpaľuje rakety počas chúlostivej návštevy významnej japonskej delegácie Číny.

V Pchjongjangu to robia preto, že si veľmi dobre uvedomujú, že si Peking nemôže dovoliť prestať podporovať severokórejský režim, lebo jeho krach výjde Číňanov veľmi draho: miliardové ekonomické straty, milióny utečencov, stovky tisíc vojakov severokórejskej armády bez velenia, ale s ťažkými zbraňami, možno jadrová kontaminácia či americké základne pri čínskych hraniciach.

K malým ústupkom je Pchjongjang odhodlaný len vtedy, keď pohár trpezlivosti Pekingu začína pretekať – a to len preto, aby potom mohol opäť vydierať svojho západného suseda.

Správna odpoveď

Práve teraz sa Čína, znepokojená Trumpovým faktorom, snažila svoj preplnený pohár Pchjongjangu jasne demonštrovať. Verejné kroky, ktoré podnikol Peking, zahŕňali zrušenie importu severokórejského uhlia a pozastavenie letov spoločnosti Air China do KĽDR kvôli “nízkemu dopytu po letenkách.”

Súčasne sa Číňania snažili vysvetliť situáciu nechápavým. “Ak naozaj dôjde k vojne, tak prehrajú všetci. Nikto nebude víťazom, “řpovedal čínsky minister zahraničia Wang I,” apelujeme na všetky strany, aby sa zdržali vzájomných hrozieb a provokácií, či už slovami, alebo činmi a nedovolili, aby sa situácia stala neodvrátiteľnou a vymkla sa kontrole.” ČĽR je podľa neho pripravená podporiť akýkoľvek dialóg – či už oficiálny alebo neoficiálny, bilaterálny či multilaterálny.

Nakoniec sa Číne problém vyriešiť nepodarilo. V KĽDR sa konala nielen veľkolepá vojenská prehliadka s raketami (kde boli aj balistické rakety pre ponorky), ale aj sľúbený raketový test.

Obyvatelia Severnej Kórey sa o ňom síce nedozvedeli (raketa explodovala počas štartu), ale svet áno.

Vyzeralo to, že sa Trump dostal do pasce: keď už ste sľúbil, tak ráčte bombardovať. Po dôraznom apele nielen zo strany Číny, ale aj Južnej Kórey sa americká administratíva rozhodla vojenskú akciu nepodnikať a staviť na stratégiu zadržiavanie (teda presne to, čo robili všetky predošlé administratívy).

Podľa všetkého opatrenia tejto stratégie budú ohlásené počas návštevy amerického viceprezidenta Mike Pence v Južnej Kórey a Japonsku. Pravdepodobne sa bude jednať o nové vojenské cvičenia (kde sa tentoraz v slabej pozícii ocitne Kim Čong-un – KĽDR bude hlasno protestovať, ešte hlasnejšie vyhrážať, ale bude dodržiavať pravidlá a nezačne preventívny úder) a takisto o upevnenie vojensko-politickej spolupráce s Južnou Kóreou a Japonskom.

Samozrejme nielen kvôli KĽDR, ale aj kvôli zdržiavaniu Číny, čo je možno konečným cieľom stratégie Donalda Trumpa počas súčasného vyostrenia severokórejskej otázky. Kto ho potom označí za hlúpeho prezidenta?