Bratislava 11. novembra 2018 (HSP/Foto:TASR-Milan Drozd)
 
Raz za štyri roky hodiť do urny lístok s menom neznámej sľubotechny a potom sa štyri roky čudovať – zdá sa, že tohto spôsobu demokracie majú Slováci už jednoducho plné zuby. Komunálne voľby ukázali, že ľudia slovenskej politickej scéne neveria, bez ohľadu na to, pod akou straníckou zástavou sa snaží si ich získať

Ilustračné foto

V sobotu sa na Slovensku konali komunálne voľby primátorov miest, starostov obcí a poslancov do obecných, mestských, prípadne miestnych zastupiteľstiev. Ako dopadli? Dá sa to zhrnúť do niekoľkých viet. Volebná účasť bola veľmi porovnateľná ako v predošlých komunálnych voľbách, stabilne kolíše okolo 48 percent. Vo veľkých mestách vyhrali predpokladaní favoriti, okrem Nitry, kde sa očakával tesný súboj. Už tradične veľké mestá volili skôr opozične/kozmopolitne a vidiek viac koalične/národne. Možno čiastočne až na malé mimoparlamentné strany Spolu a Progresívne Slovensko, ktoré podporujú nového bratislavského primátora Matúša Valla, sa žiadna strana nemôže tešiť, že by bola víťazom volieb – v skutočnosti strany a politická scéna ako celok prehrali.
Hlbšia analýza výsledkov rozloženia síl v mestských a obecných zastupiteľstvách prinesie detailnejší obraz, ale už teraz môžeme zhodnotiť výsledky volieb primátorov slovenských miest. A tu je výsledok jednoznačný: s obrovskou prevahou vyhrali nezávislí kandidáti. Zvíťazili vo všetkých krajských mestách, okrem Bratislavy a dvoch východných krajov, kde zvíťazili kandidáti s podporou opozičných strán. Vládna koalícia nezískala ani jedno krajské mesto…
Lenže ani pravicová opozícia nemá príliš nad čím plesať. Ak sa totiž pozrieme na menšie mestá, tam je obraz skôr opačný. Ak nerátame už spomenuté krajské mestá, zo 132 ďalších slovenských miest až 88 si zvolilo za svojho nového primátora nezávislého kandidáta bez oficiálnej straníckej podpory, v 29 mestách zvíťazili kandidáti s podporou koalície a iba v 15 mestách zvíťazili kandidáti s podporou iných strán ako koaličných. A aj to väčšinou bolo v južných oblastiach, kde väčšinou išlo o kandidáta maďarskej strany SMK-MKP alebo o mestá v tesnej blízkosti Bratislavy, ktoré môžeme rátať ako „veľkú Bratislavu“. Okrem uvedených miest „slniečkari“ získali primátorov už iba v Dobšinej, Humennom, Jelšave, Modrom Kameni, Prievidzi, Skalici, Tornali a Vrábľoch, čo je v podstate debakel – z tohto hľadiska vyznieva trochu úsmevne, ak poslanec Beblavý prezentuje výsledok volieb ako veľké víťazstvo opozície od Bratislavy po Humenné. A opozičná strana ĽSNS, pri pohľade na výsledky sa zdá, že sa volieb vôbec nezúčastnila.
Mestá, kde sa primátorom stal kandidát vládnej koalície alebo niektorej z vládnych strán: Banská Štiavnica, Bardejov, Bojnice, Bytča, Čierna nad Tisou, Dudince, Fiľakovo, Giraltovce, Kežmarok, Kráľovský Chlmec, Lipany, Liptovský Mikuláš, Medzilaborce, Michalovce, Nová Baňa, Nová Dubnica, Nové Mesto nad Váhom, Považská Bystrica, Revúca, Spišská Nová Ves, Strážske, Šurany, Tlmače, Turzovka, Veľký Krtíš, Žarnovica, Žiar nad Hronom, Zlaté Moravce.
Celkovo získali najviac primátorských a starostovských kresiel nezávislí kandidáti – 1231, teda 42,44 percenta. Smer získal 591 starostov a primátorov (20,37 %), SNS 160 (5,51 %), KDH 157 (5,41 %), koalícia Smer a SNS 142 (4,89 %), Most-Híd 127 (4,37 %) a SMK 114 (3,93 %).
Politický analytik Ján Baránek však tiež konštatuje dôležitý fakt, že stranícka príslušnosť v komunálnych voľbách nie je až taká podstatná a platí, že čím menšie sídlo, tým viac občania volia konkrétnu osobnosť bez ohľadu na to, ktorá strana ju podporuje. A tiež hodnotí výsledok volieb ako víťazstvo nezávislých kandidátov a signál politickému mainstreamu, že kandidáti sa od politických strán často dištancujú, nepovažujú ich podporu za prínos, ale naopak, v mnohých prípadoch dokonca za nevýhodu.
Komunálne voľby by mali byť prvým stupňom odovzdania moci občanmi svojim voleným zástupcom. Treba stále mať na pamäti, že základným demokratickým princípom, ktorý zdôrazňujú aj základné dokumenty EÚ, je princíp subsidiarity (ktorý hovorí, že ľudia majú rozhodovať o všetkom, o čom môžu, a na vyššie stupne riadenia majú posúvať iba veci, ktoré by sami nevedeli riešiť efektívne). Keď sa z tohto uhla pohľadu pozrieme na slovenskú komunálnu politiku, môžeme si položiť otázku: patrí komunálna politika naozaj občanom?
Aj výsledky týchto volieb ukázali, že veľa občanov to tak necíti a neverí „systémovým“ politickým štruktúram. Mnohí cítia, že spoločnosť je vo svojej podstate hlboko neslobodná, keď ľudia v skutočnosti o ničom nesmú rozhodovať, právomoc komunálnych a regionálnych samospráv je iba veľmi obmedzená a oklieštená kvantami národnej a európskej byrokracie. Veď ľudia si na svojej ulici či vo svojej obci nemôžu sami rozhodnúť dokonca ani len o tom, že tam nechcú napríklad herňu, príliš vysokú budovu alebo erotický salón – aj o takýchto veciach v konečnom dôsledku rozhoduje panstvo, ktoré tam vôbec nežije. A tak sa nemožno čudovať, že viac ako polovica oprávnených voličov ku komunálnym voľbám vôbec neprišla a mnohí z tých ostatných išli s vedomím trpkej pravdivosti smutnej definície demokracie od ktoréhosi klasika: že demokracia je, keď raz za štyri roky vhodíme do urny lístok s menami neznámych ľudí.
Ivan Lehotský
Napriek tomu, že sa tento štát vehementne hlási k demokracii, čo znamená, že v ňom údajne majú o všetkom rozhodovať občania prostredníctvom svojich volených zástupcov, ľudia veľmi presne vnímajú, že to nie sú oni, kto je držiteľom moci.
 
Príspevok Komunálne voľby ukázali, že ľudia už tomuto spôsobu demokracie neveria zobrazený najskôr Hlavné správy.