Zhodou historických náhod pandémia koronavírusu zachvátila svet na sté výročie španielskej chrípky, ktorá od marca 1918 do marca 1920 zabila niekoľkonásobne viac ľudí než prvá svetová vojna. Odhaduje sa, že kým vo vojnových rokoch 1914 – 1918 zahynulo okolo sedemnásť miliónov ľudí, pandémia španielskej chrípky zanechala až sto miliónov ľudských obetí, čo bolo asi päť percent svetovej populácie. V kolektívnej historickej pamäti Slovákov to nebola nová skúsenosť. Okrem španielskej chrípky sme v strednej Európe prežili viacero cholerových epidémií od vrcholného stredoveku až po 19. storočie, ktorým otriasli najmä epidémie v rokoch 1830 – 1831 a 1872 – 1873. Prvá z nich, ktorá si len v Uhorsku vyžiadala milión obetí, vyvolala množstvo nepokojov vrátane rozsiahleho roľníckeho povstania na východnom Slovensku. Posledná epidémia cholery v roku 1873 vzala Uhorsku okolo dvestotisíc životov. Ešte starší pôvod má takzvaná čierna smrť. Od polovice 14. storočia táto morová epidémia decimovala obyvateľstvo Európy, slovenské územie nevynímajúc. Neraz vyhubila až dve tretiny populácie. V období stavovských protihabsburských povstaní sa k vojnovému utrpeniu v rokoch 1618 – 1711 pridal mor. Najsilnejšia morová epidémia najviac zúrila v habsburskej monarchii v roku 1679, keď zahynula polovica obyvateľov Viedne.

V niečom je však súčasná situácia odlišná. Uvedomili sme si, že ani vyspelé technológie 21. storočia, rozvinutý priemysel, moderné zdravotníctvo, ani informačno-mediálny vek samy osebe nedokážu ochrániť ľudské životy. Aký zdanlivý a klamlivý bol pocit civilizačného bezpečia… Stačilo pár dní a v Európe, Ázii i Amerike zomreli tisíce ľudí a pulz globálneho priemyslu a obchodu sa radikálne spomalil.

Európske intelektuálne a politické špičky desiatky rokov premrhali obrovské množstvo času a energie spormi o tradičných hodnotách, relativizovaním rodiny, národa i štátu. Niekedy dokonca zašli v úvahách tak ďaleko, či sú vôbec potrebné. Doba tieto ideológie demaskovala akoby mávnutím čarovného prútika. Aj teraz sa znova ukazuje, že rodina býva jedinou istotou a štát je hneď potrebný, ak dôjde na pomyselné lámanie chleba. Prejavila sa celková nepripravenosť elít, ktoré sa len naoko zdali byť modernými a v konečnom dôsledku nedokázali rozhodne a včas reagovať, keď je v hre taká základná vec ako záchrana života tisícov ich vlastných občanov. Žiaľ, doba je dnes rovnako nebezpečná a rozporuplná, ako boli tie minulé. Spochybňovanie všetkého nevedie k zlepšeniu civilizácie, ale naopak, fatálne ju oslabuje, zbavuje akcieschopnosti a ponecháva napospas osudu. Jednotlivec nie je osamoteným ostrovom a musí myslieť aj na prospech spoločnosti, ale ani spoločnosť nesmie nikdy zabudnúť na jednotlivca. Globalizácia a kapitalizmus sú objektívne a dlhodobé vývojové procesy, no ich aktuálna nepríčetná a subjektívna forma, akou sa realizujú vo svete, sa na pozadí posledných pandemických udalostí ukázala byť takmer odtrhnutá od reálneho života bežných ľudí. Svedčí o tom nielen pandémia, ale aj bitka o hraničné ploty na grécko-tureckých hraniciach, nehasnúce, prepojené lokálne vojny na Blízkom východe a nekončiaci konflikt na Ukrajine či súperenie medzi superveľmocami.

A ako sme sa zachovali my Slováci? Na prekvapenie mnohých sme sa dokázali rýchlo prispôsobiť novej situácii. Až na výnimky, ktoré budú v spoločnosti vždy, ide o pozoruhodný jav slovenskej mentálnej flexibility. Polícia nemusela rozháňať skupinky ľudí v uliciach pomocou dronov ako v Španielsku, ani predstavitelia štátu nečakali na tisíce nakazených ako v Taliansku, aby zaviedli prísne opatrenia. V slovenskom národe sa opäť prejavil kolektívny inštinkt sebazáchovy, ktorý nás sprevádza ešte spred čias národnej emancipácie. Bol v nás prítomný už počas tatárskych vpádov či osmanskej okupácie Uhorska, no možno naša genetická pamäť siaha až k dávnym vekom franským či ešte k starším avarským inváziám.

Na tejto novej, ale určite nie poslednej (!) dejinnej križovatke slovenský národ ukazuje svojskú húževnatosť a presvedčenie, že aj po tomto boji s neviditeľným nepriateľom zostane príkladom odolného národa na mape Európy. A ak niekto hľadá racionálne dôvody, prečo by mal byť hrdým Slovákom a hrdou Slovenkou, toto je určite jeden z nich.

Marián GEŠPER, predseda MS – Karikatúra: Ľubomír KOTRHA

Zdroj