Kniha na týždeň: Hlavný aktér z Aktov X o tom, prečo život patrí porazeným

Už vlani príjemne prekvapil knihou Krava nebeská a tentoraz sa rozpísal opäť. Vznikol vtipný a múdry príbeh s jasným posolstvom: V mene lásky sme ochotní vydržať či riskovať hocičo. Alebo tiež - Život patrí porazeným!

Zasr*tý Bucky Dent
Tak sa volá nová kniha Davida Duchovneho. Ted Fullilove alias pán Búrsky nie je ako ostatní absolventi univerzít Brečtanovej ligy. Býva s Goldfarbom, rybkou na baterky, a spáva v posteli plnej poznámkových blokov, do ktorých píše svoj veľký americký román. Aspoň v to dúfa. Kým sa Carterovi pomaly končí volebné obdobie, Ted vysedáva na štadióne newyorských Yankeeov, premýšľa nad poéziou a predáva arašidy, aby mal z čoho žiť.

Jedného dňa sa dozvie, že otec, s ktorým sa niekoľko rokov nerozpráva, zomiera na rakovinu pľúc, a preto sa nasťahuje aj s ním späť do domu, v ktorom vyrástol. Tam ho čakajú mnohé závratné odhalenia. Marty, ktorý sa v Tedovom detstve o rodinu vôbec nezaujímal, sa mu usiluje vynahradiť, čo kedysi zmeškal, ale zakaždým, keď jeho milované bejzbalové družstvo Red Sox prehrá, jeho zdravotný stav sa rapídne zhorší.

A tak Ted s pomocou Mariany, zdravotnej sestry newyorsko-portorického pôvodu, do ktorej sa bleskovo zamiluje, a partie pamätníkov zo susedstva zrežíruje ilúziu víťazného ťaženia Martyho obľúbeného mužstva. Marty a bejzbalový tím tak majú možnosť zvrátiť dávnu kliatbu a vydať sa na cestu k víťazstvu vo Svetovej sérii. Nuž, takmer.

Príbeh vrcholí v októbri 1978, keď si hráč družstva Yankeeov Bucky Dent slávnym prekvapivým víťazstvom vydobyje nesmrteľné miesto v histórii bejzbalu. Román Davida Duchovného Zasr*tý Bucky Dent má opäť množstvo kultúrnych a historických odkazov. Opisuje vzťahy otcov a synov aj prastarú rivalitu fanúšikov newyorských Yankeeov a bostonských Red Sox. Zobrazuje našu ochotu v mene lásky vydržať či riskovať hocičo.

Tento nežný, múdry a vtipný román dokazuje, že život v skutočnosti patrí porazeným a našu dôveru si zaslúžia tí najnedôveryhodnejší, ľudia, čo žijú ako „papagáje v Brooklyne“. Tento neobyčajný pálčivý príbeh sršiaci radosťou zobrazuje hlbokú osamelosť moderného života.

HNonline.sk vám prináša úryvok z novinky Zasr*tý Bucky Dent:

1.
Jose Canucci. Tak ho volali v práci. Akoby bol polovičný Juhoameričan a polovičný Talian. Talian zrejme z otcovej strany. Z ktorej časti čižmy Canucciovci asi tak pochádzali? Netušil. Matka bola možno krásna Portoričanka zo španielskeho Harlemu. To by teda bolo zábavné. Otca by to nadchlo. Je však Canucci vôbec skutočné meno? Nevedel. Dokonca to ani správne nevyslovovali. Fanúšikovia to tu nevedeli poriadne povedať. Hovorili Kenjusí. Dve c vyslovovali ako s. Beztak sa tak v skutočnosti nevolal. Volal sa Ted Fullilove. Theodore Lord Fenway Fullilove. Tomu sa hovorí posrať to. Nejaký zakomplexovaný básnik na Ellis Island musel skomoliť priezvisko jeho ruského predka, Filinkov alebo Filipov alebo Filitov, na Fullilove. Hovorili mu Ted. Akurát v práci nie. V práci bol Jose. Alebo pán Búrsky.

Možno by si mal zadovážiť monokel. Ako Arašid, kreslená postavička z reklamy na slané oriešky. Tedov otec pracoval v reklame, a tak si Ted právom kládol otázku, či stvoril aj tohto maskota. Nie je vylúčené, že Arašid bol jeho nevlastný brat. Bol to milý pánko v cylindri, kríženec s arašidom namiesto tela, s paličkou a monoklom. Taký čulý orech.

Vyzeral ako výsledok nepodareného vedeckého experimentu z jedného z tých béčkových filmov na hororovej stanici v sobotný večer, keď pre dážď zrušia zápas. Chápete, niečo ako Mucha. „Pomôžte mi, pomôžte mi.“ To bola najslávnejšia replika z Muchy. Vincent Price s telom muchy a hlavou Vincenta Pricea. Bola to skutočne hlava Vincenta Pricea? Možno ani nie. Vlastne je to jedno. Tak dobre, Vincentovi Priceovi to asi jedno nie je, Tedovi však áno. No niečo na „pomôžte mi, pomôžte mi“ Teda dojímalo. Tá číra, bezbranná núdza. Možno prvé slová, ktoré sa dieťa naučí vysloviť. Hneď po „mama“ a „oco“ a „ešte“. Pomôžte mi. Pomôžte mi. Preboha vás prosím, pomôžte mi.

Arašid potreboval pomoc. Mal poďobané sinavé telíčko búrskeho oriešku, mušie nohy a zlý zrak. Prinajmenšom na jednom oku. Gule nestáli za reč, bezpohlavný, eunuch, pohybu schopný len s paličkou. Takýto chlapík potrebuje pomoc. A načo ten cylinder? Koleduje si o to. Preraď všetky tieto myšlienky do kartotéky – súkromný žartík zaradený pod P ako Pomôžte mi. To by mohlo fungovať. Pomaly však pribúdalo krížových odkazov, krížových registrov a zmätok narastal. Kiežby mal frajerku. Kiežby nemal arašid namiesto tela a mal gule a isté potreby, duševné, telesné aj všetky ostatné.

Celú šibnutú plejádu protichodných potrieb prýštiacich do všetkých smerov, ako keď výfuk odpadne na cestu, iskrí a vydáva ten odporný zvuk. Frajerka/výfuk. Fakt by som stále mal mať pri sebe pero, pomyslel si. Naštvaný na seba, lebo tieto veci, tieto myšlienky vyfučia. Mama hovorievala, že to dôležité si zapamätá. Nie je to však pravda. Ba dokonca možno je to práve naopak. Možno to najdôležitejšie zabudneme, alebo sa o to aspoň snažíme. Čo to povedal Nietzsche? Pamätáme si len to, čo nám spôsobuje utrpenie? Nie je to úplne tá istá myšlienka, ale z rovnakého súdka. Z rovnakého kotla. Čo pri nebezpečnom boji.

Kotol myšlienok. Štadión Yankeeov s ihriskom plným myšlienok. Aj s hľadiskom. Tedova hlava bola ako štadión plný prihlúplych nápadov počas prestávky v siedmej zmene. Nadpozemsky aristokratický hlas Boba Shepparda: „Dámy a páni, upriamte, prosím, pozornosť na prvú métu, Chrisa Chamblissa práve strieda mladý Nemec s pôsobivými fúzikmi Friedrich Nietzsche.“ Phil Rizzuto by sa na tom zabával. Ako je len možné, že práve keď sa snažíte vyhlásiť čosi vznešené, vo vašom výroku sa objaví čosi ako „ten, ktorý“? Štylistická neohrabanosť ako prísľub hlbokomyseľnosti. Nie je to zlá myšlienka, je to myšlienka, ktorá vôbec nie je zlá.

Ted často zabúdal, že nemá babu. A v takých chvíľach bol pravdepodobne šťastnejší ako vtedy, keď si na to spomenul. Priateľka. Založiť do kartotéky pod N ako „nepravdepodobné“ alebo pod „CH“ ako „choď do riti, Ted“. Nevedel si spomenúť, kedy bol naposledy so ženou, a dokonca bol za tú zábudlivosť vďačný. Udatne viať. Ale hoci tá myšlienka predstavovala len prázdnu kartičku, bolesť a prázdnota boli v rozpuku a skutočné. Ted cítil, ako ho život míňa. Mal vyše tridsať. Blížil sa k polčasu života. Začiatok zápasu dávna minulosť. Žalúdok mu zovrela známa úzkosť, ako keď nadhadzovač, ktorému sa celý zápas darilo, zrazu zdivie, stratí nervy, ako sa tak pekne hovorí. Kdesi v jeho hlave dáva tréner znamenie rozhodcovi, že potrebuje prestávku, a kráča k ihrisku upokojiť nadhadzovača. Ted ohýba rameno. Čoskoro bude hádzať a chce si ho rozcvičiť.

A červeno žiariace rakety. Ted sa sám sebe zasmial a hneď sa nervózne poobzeral. Smiať sa počas hymny bolo tabu. Nemusíte si síce dávať ruku na srdce, ako to Tedovi prikázal šéf, ako nejaký fanatik z dôstojníckej školy, ale predsa len by ste nemali rozprávať a smiať sa. Vraj to je to neúctivé voči armáde. A voči otcom zakladateľom. A Jimmovi Carterovi. Skutočnému pánovi Búrskemu! Pestovateľovi arašidov z Georgie! Ted miloval, keď sa kruh takto uzavrel. Veď kto by to nemal rád? Ľudia majú radi kruhy, ukončené príbehy, kúsočky poriadku v oceáne chaosu. Pán Búrsky bol teraz prezidentom krajiny. Nepokojné dni. Pomôžte mu. Pomôžte mu.

S povzbudzovaním môžete začať pri poslednom verši, Jose, a hviezdami posádzaná záá-sta-va víťazne bude viáá-ť nad zemou slobodnýýýýých... Ale nie skôr. Skôr by to bolo neúctivé. Bola to chôdza po tenkom ľade, po ktorom sa všetci, všetkých šesťdesiattisíc ľudí, keď hral Boston, pohybovali celkom intuitívne. Tak, ako vo výťahu nevypliešťame oči na cudzích ľudí, ale upierame zrak na ubiehajúce poschodia. Žiadne pohľady z očí do očí. Intuitívne pravidlá fungovania sveta, ktoré nechápu len imbecili, duševne narušení vrahovia a deti.

Existuje otrepaný vtip, že posledné slová hymny sú play ball. Otrepaný, ale dobrý. Nezaspievateľná „pieseň“ dohrala a hulákanie davu sa nadulo ako slastne rozrušená príšera. Zápas sa práve začínal, a tu hore, pri lacných, takzvaných modrých miestach, bola tropická horúčava. V Tedovom arašidovom revíri bolo 80 percent Juhoameričanov, 55 percent Portoričanov, 25 percent Dominikáncov a asi 20 percent iných. Tí iní boli prevažne Íri a Taliani. Všetko jeho ľudia. Tieto miesta sa označovali ako „lacné“ a nepopierateľne boli od ihriska tak ďaleko, že medzi pohľadom na úder do loptičky a ranou pálky bola citeľná medzera. Ako v zle nadabovanom japonskom filme. Ted ich však nevnímal ako lacné, skôr ako vyhliadku, čosi ako Olymp, z ktorého bohovia sledujú hlúpe hry ľudského hmyzu. Tu teda pracuje. Na štadióne Yankeeov hádže arašidy po chlapoch, ktorým sa zdá vtipné volať ho „Jose“ podľa prvých dvoch slov americkej hymny v pošpanielčenej angličtine, alebo pán Búrsky. Niektorí mu dokonca hovorili Ted.

Osloveniu Ted by sa radšej vyhol. Hoci nemal nič proti tejto práci, dalo sa z nej ako-tak vyžiť, kým písal, predsa len sa trochu hanbil za to, že chlap v jeho veku, s jeho vzdelaním, newyorská súkromná škola, Brečtanová liga, musí hádzať po ľuďoch oriešky, aby vyžil. Na druhej strane si radšej zvolil takýto džob, na hony vzdialený hocičomu, čo by „mal“, úplne mimo akýchkoľvek očakávaní, takže ľudia si môžu pomyslieť, že si ho vybral, pretože je „osobnosť“, alebo tú prácu miluje. Alebo že je jedným z tých ľahostajných géniov, ktorí kašlú na celý svet a majú všetko v paži. Nechcel, aby ho vnímali ako lúzera, hoci si to o sebe sám myslel. Radšej chcel pôsobiť výstredne. Chcel byť tým výstredným švihákom s diplomom z anglickej literatúry, čo sa živí ako predavač slaných orieškov na štadióne Yankeeov, a pritom v pote tváre hrdlačí na veľkom americkom románe. Je taký nonkonformný. Paktuje s proletariátom. Nemožno ho nemilovať. Poisťovací agent Wallace Stevens. Nathaniel Hawthorne, ktorý si pichá na colnici. Jack London medzi núdznymi.

Napriek tomu všetkému bol hrdý na svoju presnosť. Ako mu otec v detstve nikdy nezabudol pripomenúť, šport mu ktovieako nešiel. Vraj „hádže ako baba“. A bolo to tak. V ramenách nemal silu Reggieho Jacksona, ba nezvládol ani nedokonalý úder Mickeyho Riversa. Keby sa podľa neho malo pomenovať nejaké jedlo, musel by to byť puding. Ale za tie roky vybrúsil ten nemotorný pohyb do groteskného vrhu s obdivuhodnou presnosťou. Hoci pritom vyzeral, akoby predvádzal kombináciu mávania na rozlúčku a horúčkovitého pliaskania po komárovi, takmer vždy sa mu podarilo trafiť načiahnutú ruku zo vzdialenosti desiatich radov. Fanúšikovia túto jedinečnú nedokonalosť milovali, spôsobovalo im potešenie skúšať ju čo najnáročnejšími cieľmi a jasali, keď ich trafil. Dokázal hádzať spoza chrbta. Alebo pomedzi nohy. Kolega Mungo, ten s okuliarmi ako fľaše od kokakoly a bandážou na predlaktí, ktorý mal vďaka štvorpalcovej gumenej ortopedickej podrážke čiernej topánky na ľavej konskej nohe na svedomí päť zlomenín, predával v Tedovom rajóne vlažné pivo a uzatváral stávky na Tedovu presnosť: šesťdesiattri pokusov, štyridsať odpalov, päťdesiatsedem zo vzdialenosti menšej ako tri stopy. A tak podobne. Ako pálkarský priemer, priemer mét dosiahnutých odpalom, priemer umožnených dobehov predavača.

Dnes nadhadzuje Catfish Hunter. Ted žral to meno. V bejzbale bola dlhá tradícia úžasných prezývok. Van Lingle Mungo. Baby Doll Jacobson. Heinie Manush. Chief Bender. Enos Slaughter. Satchel Paige. Urban Shocker. Mickey Mantle. Art Shamsky. Piano Legs Hickman. Minnie Minoso. Cupid Childs. Willie Mays. Ako história Spojených štátov v menách, skutočné americké Numeri, Štvrtá kniha Mojžišova. Bol to však čudný rok, pretože bostonskí Red Sox, dlhoroční súperi Yankeeov, no v skutočnosti skôr tragikomický náprotivok vládnucich monarchov, ako Washington Generals a Harlem Globetrotters, žali jeden úspech za druhým, a dokonca sa zdalo, že prelomia dávnu kliatbu. Red Sox totiž v roku 1918 predali svojho najlepšieho hráča, Babe Rutha, týmu Yankeeov. Majiteľ Sox Harry Frazee chcel snáď sponzorovať muzikál alebo také niečo. Hádam No, No, Nanette? Z Rutha sa stal americký hrdina, nezlomný Paul Bunyan v obleku s jemným prúžkom a živý z hotdogov, ktorý doviedol Yankeeov k mnohým víťazstvám a ktorého úspech vykúpil štadión Yankeeov z jalovo provinčného Bronxu. Na miesto, ktoré dal Ruth vystavať v dvadsiatom treťom, a kde teraz Ted stál. A Red Sox odvtedy ani jediný raz nevyhrali. Ani jedinú sériu. Šesťdesiat márnych rokov zízali v rebríčkoch na chlpaté zadky Yankeeov.

Bola polovica júna, ale horúčava väčšia ako v júli. Arašidy sa predávali jedna radosť, pivo tieklo prúdom a Catfish vrhal. Počas nemnohých pokojnejších chvíľ, keď naňho ľudia nepokrikovali, vytiahol Ted spoza pravého ucha tupý úlomok ceruzky a naškriabal pár nesúvisiacich myšlienok. Aby ich neskôr usporiadal. Podľa abecedy, ako inak. Použije ich v románe, na ktorom práve pracuje, alebo v tom nasledujúcom, alebo v tom, ktorý už minulý rok poslal k vode. Nemal problém písať, ale dopísať. Rozpísané diela s názvami ako Keď sa dvaja zídu (660-stranová osnova),„Už dávno mŕtvy (1 171 strán s hmotnosťou dobrých päť a pol kila), alebo Miss Metro (zatiaľ 402 strán). Ani jedno z tých diel nikdy neuzrie svetlo sveta za stenami Tedovej prenajatej garsónky v Bronxe. Možno dnes narazí na myšlienku, ktorá odpáli ohňostroj slov, zdvihne závoru, oslobodí ho samého od seba, od jeho neschopnosti súťažiť a dokončovať.

Spomenul si na Coledridgea a jeho Hymnu pred slnka východom v údolí Chamouni, v ktorej píše: „Máš kúzlo zadržať dennicu...?“ A túto vetu považoval za najpravdivejší a najsmutnejší verš literatúry. Dokážeš, človeče, básňou zastaviť slnko na jeho púti, ako hora, ktorá na okamih zadrží jeho nezvratný nástup? Dokážeš, ty, kto si hovoríš spisovateľ, nájsť slová, ktoré skutočne ovplyvnia fyzický svet? Čarovné heslá – sezam, otvor sa, čáry máry fuk, vojakov ukrytých v trójskom koni slov. Samozrejmá odpoveď na Coleridgeovu otázku znela: Ani náhodou. Keby sa dalo odpovedať kladne, nikdy by tú otázku nepoložil. Spisovateľ nikdy nedokáže vo svete niečo zmeniť. Samo písanie môžeme vlastne chápať ako konečné priznanie, že v skutočnosti sme bezmocní. Dofrasa, to teda nie je bohviečo.

Ted práve premýšľal nad svojou bezmocnosťou a starým dobrým S. T. Coleridgeom, tým bláznivým fajčiarom ópia, milovníkom Xanadu a alpských výletov, a pritom čmáral na papierové vrecko mená, o ktorých sa nazdával, že zapôsobia ako zázračná formulka, schopná zadržať čas či ženu, vznietiť iskru príbehu, urobiť z neho muža, akým chcel kedysi byť.

Zápas ubiehal so sladkou nadčasovosťou jemu vlastnou a potom sa skončil. Boston 5, New York 3. Ďalšia prehra Yankeeov v tomto čudnom roku.

Vyšlo v spolupráci s:

Zdroj: BUX

ZDROJ >>

Čo si o tom myslíte? Komentujte :)

Laser Game