Kľak  11. septembra 2018 (HSP/Foto: Facebook Michal Lajcha)
 
Mladý, 34-ročný rímskokatolícky kňaz Michal Lajcha pôsobiaci v obciach Kľak a Ostrý Grúň urobil niečo, čo vyvolalo na sociálnych sieťach značnú odozvu. Kňaz sa nechal potetovať a svoje tetovanie zverejnil aj na sociálnej sieti. Fotografia vyvolala vlnu diskusie, ktorá ešte ani neutíchla a prišla ďalšia. Kňaz Lajcha totiž oznámil vydanie kníh, v ktorých sa venuje kritike celibátu a zároveň argumentuje za svätenie ženatých (viac v článku).
Zrušenie celibátu však prináša aj svoje úskalia v podobe rozvodov a citového zranenia detí. Zároveň vyvstáva aj mnoho ďalších praktických otázok. Diskutoval kňaz otázku celibátu so svojim nadriadeným biskupom? Nemá obavu z rozvodov? Na tieto a ďalšie otázky odpovedal pre Hlavné správy kňaz Lajcha.

Na snímke kňaz Michal Lajcha

 
Pred vydaním svojich kníh, v ktorých poukazujete na negatíva povinného celibátu, diskutovali sa o tejto téme so svojím biskupom? Aký bol jeho postoj?
Postoj pána biskupa je vyjadrený v jeho knihe s názvom Ekleziológia (náuka o Cirkvi) obsahuje tento nadpis: „Celibát – Boží dar (charizma) a cirkevný príkaz“. To je skutočne zvláštna teológia – charizma a príkaz súčasne. Buď je niečo charizma alebo príkaz. Jedno vylučuje druhé. Rovnako z podstaty termínu „dar“ vyplýva, že ak ho prikážeme alebo podmienime, stráca povahu daru. Boh nám žiadne dary nevnucuje!
Keď Cirkev bude svätiť ženatých mužov, ktorí budú de iure aj de facto rovnocennými kňazmi ako celibátnici, automaticky stúpne hodnota celibátneho kňazstva a zvýrazní sa dar, obeta, tajomstvo a charizma celibátu. Nič z tohto v súčasnom stave monopolizácie nie je možné. Pokiaľ sa dar kňazstva ženatým neudeľuje, a to systematicky a účelovo, ale kandidáti automaticky prijímajú „pseudodar“ celibátu, spoločnosť nemôže uveriť v jeho autenticitu.
Dal by Pán Boh, aby aj o našej Rímskokatolíckej cirkvi mohlo čím skôr platiť to, čo hovorí Katechizmus o gréckokatolíckej: „Celibát kňazov sa teší veľkej úcte“ a niektorí „kňazi si ho zvolili dobrovoľne pre Božie kráľovstvo“.
Pán biskup píše, že „Dispozícia pre dar celibátu sa nadobúda týmito postojmi:

  1. Je to krásne, lebo Pán na mňa zhliadol, lebo ma pozval po mene, lebo…
  2. Je to užitočné, lebo som celkom k dispozícii Božiemu kráľovstvu a Cirkvi, lebo…
  3. Chcem to! S radosťou a naozaj to chcem!“

Pán biskup Chovanec v rozhovore pre Katolícke noviny hrdo nazval svoje teologické knižky svojimi deťmi. Zhodnotiť úroveň „detí“ nechám na čitateľa. Vyššie uvedený citát k tomu pomôže.
Rovnako krásne a užitočné môže byť aj povolanie ženatého muža. Ženatý muž tiež s radosťou chce byť kňazom a súčasne manželom a otcom a je to krásne. Vari gréckokatolíckych kňazov nepozval Boh po mene a nezhliadol na nich?
Celkom k dispozícii Božiemu kráľovstvu je ten, kto má charizmu celibátu, a nie ten, kto „potiac krv“ ide proti sebe samému cez enormné úsilie a utrpenie. Avšak Boh túži po našom šťastí už tu na zemi. Nechce, aby sme sa trápili. Hrdinovia, svätci-trpitelia sú však veľmi ojedinelí. Najväčšiu skupinu spomedzi tých, čo nemajú charizmu celibátu, pričom žiť ho musia, tvoria kňazi s nejakým úletom, či komplexom. Napríklad 3000 prevolaných minút mesačne na to isté telefónne číslo zrejme nie je ono „celkom k dispozícii Božiemu kráľovstvu a Cirkvi“. Sledujúc životný štýl priemerného kňaza máte skôr pocit, že mu celibát škodí, ako že je „celkom k dispozícii Cirkvi a Božiemu kráľovstvu“.
 
Diskutovali ste o téme s inými biskupmi, prípadne s kňazmi z akademického prostredia?
Áno, mám viac dobrých priateľov, aj spomedzi kňazov, kriticky mysliacich, hlbokých uvažujúcich.
 
Ak by v teoretickej rovine došlo zrušeniu celibátu nemáte obavy, že Cirkev zasiahnu ďalšie škandály v podobe rozvodov kňazov, ktoré budú sprevádzať citové zrania detí?
Upresnil by som: svätenie ženatých – to je tá správna rétorika, lebo Ježiš Kristus si povolal za apoštola aj ženatého Petra a na ňom postavil svoju Cirkev. Určite by to bol lepší stav ako teraz, aj keby dochádzalo sem-tam k rozvodom.
Kňaz, od ktorého žena odišla, by mohol byť práve v tomto rozložení vzorom a príkladom, že si nenájde inú. Vedel by oveľa viac chápať svojich farníkov, ktorí môžu byť na tom podobne.
Boh si obliekol ľudskú slabosť na 33 rokov. Stal sa jedným z nás, zaodel sa do hriešnosti a zraniteľnosti a my máme problém zostúpiť z výšin u obavy pred pošpinením? Pápež František v 43. bode svojej programovej encykliky Radosť evanjelia píše, že milšia mi je otlčená a zašpinená Cirkev, ktorá vyšla do ulíc ako tá, ktorá je zošraubovaná vo svojich mániách, zákonickosti a procedúrach.
 
Kto by mal podľa Vás poskytnúť starostlivosť o rodinu kňaza? Cirkev či len samotný kňaz? Dokázal by podľa vás kňaz uživiť rodinu a zároveň starostlivosť o svoju farnosť a farníkov?
Určite dokázal, veď u gréckokatolíkov to funguje. Živil by sa prácou svojich rúk, ako napr. aj sv. Pavol, to by Cirkvi len prospelo. Musel, by mať aj iné zamestnanie, ale to sú praktické otázky, ktoré vyriešiť je úplná malina.
Kniha je viac teologická ako praktická. V knihe vysvetľujem, že „pán farár má toho veľa“ je mýtus. Žijúc s ľuďmi a medzi ľuďmi vnímam, že bežný ženatý chlap, veriaci laik má toho oveľa viac ako celibátnik.
 
 
Príspevok Kňaz Lajcha o svätení ženatých mužov. “Bol by to lepší stav” zobrazený najskôr Hlavné správy.