Moskva 27. septembra 2018 (HSP/Sputnik/Foto:TASR/AP-Virginia Mayo)
 
Liberálna ideológia EÚ je rovnako mŕtva ako viera vo svetlú komunistickú budúcnosť konca osemdesiatych rokov, moderní európski komisári sú nemenej bezmocní tvárou v tvár skutočným výzvam súčasnosti, ako boli “súdruhovia” zastaraných socialistických výborov, píše v úvode svojho komentára Dušan Prokopovič

Ilustračné foto

A za pochody homosexuálov už neexistujú žiadne živé myšlienky rovnako ako za sprievody pracujúcej mládeže v Juhoslávii klesajúcej na dno.
V tú dobu, kedy lokálne politické procesy v ešte jednotnej Juhoslávii prebiehali po hladkých trasách, ktoré boli vytvorené počas predošlých päťdesiatich rokov, sme na kontinentálnej a republikovej úrovni zjavne zahli do temnej uličky. Na jednej strane bolo svetové komunistické hnutie v koncovej fáze, jeho ideologická matrica bola vytvorená, vnútri nej však nebolo možné nájsť odpovede na výzvy a hrozby aktuálne v tú dobu. Na druhej strane sa rozpory medzi lídrami juhoslovanských republík stávali stále ostrejšími, jazdili z jednej republiky do druhej, organizovali samity, o čomsi vykonávali rokovania, niečo hovorili verejnosti, ale to všetko neviedlo k viditeľným výsledkom.
Novinári, ktorí boli smelší, chápali, k čomu to všetko vedie a nazvali udalosti tej doby “karavánou bez nádeje”. V kocke sa dá základ konfliktu rozprávať s pomocou jedného dialógu, ktorý sa uskutočnil v roku 1991 medzi macedónskym novinárom Zoran Ivanovom a Slobodanom Miloševičom:
– Na území ktorej zo šiestich suverénnych juhoslovanských republík ste teraz?
– Suverénna je len Juhoslávia, a juhoslovanské republiky sú rovnoprávne vnútri nej.
Miloševič sa snažil zachovať Juhosláviu a brániť poriadok, iní lídri trvali na svojom vlastnom práve na sebaurčenie a na budovanie nových (medzinárodných) vzťahov. Výsledok je známy všetkým. Dôsledky cítime doteraz.
Problémom súčasne je to, že po tridsiatich rokoch sa história opakuje. Zatiaľ čo na miestnej úrovni zostávame rukojemníkmi minulosti, väzni zastaraných ideologických matríc, na globálnej prichádzajú do popredia úplne odlišné trendy.
Mantra o priamych investíciách a miliardách, ktoré sa hneď objavia, až sa štát prestane miešať do ekonomiky, je nad mieru otrepaná. Dokonca sa premenila v štátnu stratégiu niekoľkých východoeurópskych krajín, ktoré si medzi sebou konkurujú, kto investorom poskytne viac preferencií. “Európska perspektíva” je jediné rozhodnutie, bez nej vraj nebudeme mať život. O prehliadkach homosexuálov, ktoré slúžia hlavne na to, aby zástupcovia politických strán a mimovládnych organizácií ukázali, ako sú “politicky korektní” a akí sú “európski demokrati, netreba ani hovoriť. Podobne ako netreba strácať čas na “veľké myšlienky o osobnej slobode” a “prekonaní kolektívneho princípu.
Napriek skutočnosti, že neoliberálny systém prechádza koncovými fázami a nemôže sa postaviť proti skutočným výzvam, rizikám a hrozbám, miestne elity na jednej strane sú stále oddané nápadom a nástrojom, ktoré priamo vyvolávajú krízu. Na druhej strane sa konfrontácia medzi vodcami členských štátov EÚ len zhoršuje. Pre to nie je lepší dôkaz než mnoho neformálnych samitov, ktoré organizujú.
Na poslednom samite v Salzburgu, rovnako ako vo svojej dobe v Juhoslávii, bola položená otázka zvrchovanosti. K tejto otázke sa najlepšie vyjadroval Viktor Orbán, ktorý nesúhlasil s tým, že zverí ochranu maďarských hraníc Frontexu. Chorvátsky premiér Andrej Plenkovice bol viac diplomatickým a jednoducho uviedol, že Frontex je potrebný len na vonkajších hraniciach EÚ – v Bulharsku a Grécku.
Rovnako ako v Juhoslávii je v otvorená téma “uvoľnenia”. Každý vie, že Británia 29. marca 2019 odíde z EÚ, ale nikto nevie, ako to presne bude. Pravdepodobne hlavnou prekážkou je hranica medzi Írskou republikou a Severným Írskom, pretože návrhy Bruselu a Londýna v tejto záležitosti sú diametrálne odlišné.
A preto by to nebolo len deštruktívne, ale aj hlúpe druhýkrát robiť rovnaké chyby. Zvlášť pokiaľ ide o náš región a krajinu, v ktorej žijeme dnes. V skutočnosti neexistuje žiadny rozdiel medzi modrou a žltou symbolikou EÚ a červenými kravatami; európskymi komisármi a “súdruhmi” z Ústredného výboru; súčasnými prehliadkami mimovládnych organizácií a demonštráciami pracujúcej mládeže. Všetko to je politika minulosti, ktorá nemá žiadnu budúcnosť.
Dušan Prorokovič – bývalý štátny tajomník Ministerstva Srbska pre Kosovo a Metochiu
 
Príspevok Karavána bez nádeje: Čo má spoločné moderná EÚ s Juhosláviou 80. rokov? zobrazený najskôr Hlavné správy.