Bratislava 15. decembra 2018 (HSP/Foto:Jozef Mikloško)
 
V marci 2018 členské štáty EÚ a USA vyhostili z ambasád Ruska asi sto diplomatov za nedokázané obvinenie Veľkej Británie útoku novičokom na ruského exšpiona Sergeja Skripaľa. Bola to propagandistická spartakiáda  spojencov, ktorú oznámil predseda Európskej rady Donald Tusk. Slovensko sa tejto súťaže nezúčastnilo. Aféra rýchlo utíchla, dúfam, že keď sa nedokáže britská domnienka, diplomati, aj 60 z USA, sa vrátia na svoje materské ambasády

Na snímke Jozef Mikloško

22.11.2018 Slovensko na základe zistenia Vojenského spravodajstva vyhostilo za špionážnu činnosť ruského diplomata Sášu Vinogradova, Ak je to pravda, prečo nie? Takéto veci sa dejú, obe strany to potichu vybavia a život beží ďalej. Naši to však vytrúbili, médiá si na tom zgustli a „diskusie“ pokračujú hlúpymi reakciami „odborníkov“ najmä na sociálnych sieťach.
Získavanie dôverných informácii najmä z krajiny pôsobenia je povinnosťou diplomatov. Pomáha to lepšiemu pochopeniu politických rozhodnutí, vzájomnému obchodu, dvojstranným rokovaniam politických predstaviteľov, aj recipročnému hlasovaniu voľby funkcionárov v medzinárodných organizáciách.
Čo sme chceli týmto gestom dokázať? Po masovom vyhosťovaní sme si chceli zlepšiť imidž? Využili sme „váhanie“ ministra zahraničia Lajčáka? Robila sa kampaň jeho nasledovníkovi? Ministerstvo obrany chcelo ukázať bdelosť po predraženom nákupe amerických stíhačiek?
Zahltili sme médiá a spoločnosť minitémou, aby sa odviedla pozornosť od maxitém, napr. prúdu armád a zbraní cez naše územie jedným smerom? Mrzia nás „nekorektné“ prieskumy, ktoré ukazujú, že Slovensko odlišuje bývalý Sovietsky zväz od dnešného Ruska, že väčšina občanov nevidí v Rusku hrozbu, že chceme mier a nechceme ísť do konfliktov, ktoré sa nás netýkajú?

Na snímke minister Kukan a jeho družstvo

Vo svojom živote som prežil 12 rokov v zahraničí, väčšinou s rodinou. Nikto nezostal vonku, ani tam nepracoval. Dnes je nás 32, káru ťaháme doma. Trocha subjektívne si spomeniem na roky 2000-5, keď som bol v Ríme zodpovedný aj za informovanie našej „verchušky“. Odvtedy sa svet rýchlo mení, ale v diplomacii mnohé pretrváva.
Veľvyslanec musí byť preverený NBÚ, aby mohol prichádzať do styku s tajnými materiálmi. Moja previerka mi pripomínala časy, keď ma za totality občas predvolalo ŠTB. Jeden z nich bol vždy dobrý, druhý zlý. Najlepšie bolo o ničom nevedieť, nič si nepamätať. Raz mi to poradil tajný biskup J. Ch. Korec, bola to výborná rada.
Situácia sa odvtedy podstatne zmenila, ale ten dobrý z NBÚ bol aj teraz priateľský, zlý rýpal. Mali prečítané moje literárne knihy a zaujímalo ich najmä to, ako som v socializme dokázal občas vycestovať ako matematik na Západ. Moja odpoveď bola, že som dostával pozvania na základe mojich vedeckých výsledkov – článkov a kníh, ktoré sa publikovali aj na Západe. Preverili ma a po neľahkom súhlase nášho prezidenta a rýchlom získaní talianskej akreditácie, som vycestoval. Keď som sa lúčil s ministrom Kukanom a dával mi poverovacie listiny, jeho poradca mu poradil: „Nedávaj mu to, on o tom napíše knihu.“ Mal pravdu.
Vo večnom meste bolo vtedy 170 akreditovaných veľvyslanectiev (bez vatikánskych ambasád). Mal som teda možnosť nadväzovať kontakty so 169 veľvyslancami iných štátov. Najdôležitejší bol kontakt s Talianmi a s „Farnesinou“ – ministerstvom zahraničia, s členskými a kandidátskymi krajinami EÚ a s USA a Ruskom. Všeličo som dozvedel, nedá sa to ani kúpiť ani naštudovať. Aj keby ste chceli, nedá sa to zabudnúť.

Na snímke Franco Nero (vľavo) a Jozef Mikloško

V čase pred naším vstupom do NATO a EÚ, po dvojročnom mečiarovskom sklze, bolo treba partnerov veľa presvedčovať o našej pripravenosti. Udalosti sa valili: 11. september 2001, útok na Irak, Quantanamo, pád Enronu, Afganistan, špekulácie na burzách, krach bánk, atď. Ku všetkému bolo treba získavať dôležité informácie a posielať ich domov.
Správy sa píšu v reči otvorenej (tzv. TIC-ky), ak sa jedná o dôverné alebo utajené správy, potom sa posielajú zašifrovane. Veľvyslanec určuje stupeň ich utajenia –  prísne tajné, tajné alebo dôverné – PT, T alebo D, aj menovite osoby, ktorým sú informácie určené.
Na 5. poschodí slovenskej ambasády bola piecka. Raz som si všimol, že nad budovou lietajú horiace papiere, to šifrák a vojak pálili predtým odoslané správy a šifry PT, T a D. Šifrovanie sa robí matematickými algoritmami, kryptológia je dôležitá veda, ktorú zaujímajú napr. veľké prvočísla.
Dobrý veľvyslanec musí byť trochu Mata Hari, musí mať rád aj krajinu prijatia, snažiť sa ju pochopiť a jej fandiť. Neviem si predstaviť veľvyslanca v USA, ktorý nenávidí prezidenta Trumpa, ani ambasádora v Rusku, ktorý má plné zuby prezidenta Putina.
Veľvyslanec nemôže byť, najmä v Taliansku, studená ryba, ktorý sa len usmieva a nepovie svoj názor. Niekto mi vtedy povedal, že profí diplomati majú vzadu tulenie plutvy, aby nemuseli prebrať nejakú povinnosť. Iní diplomat mi poradil, že „v piatom roku vyslania pracujú iba kreténi“.
Ešte v KPR som si v r. 1993 všimol, že v podkladoch z MZV pre prezidenta Kováča na stretnutie s Jánom Pavlom II. bolo hodnotenie Vatikánu z čias komunizmu. Dlho mi trvalo, kým z podkladov na rokovania nášho MZV vypadlo o Berlusconim, že je podvodník, sukničkár a hochštapler.

Na snímke Gina Lollobrogida a Jozef Mikloško

Náš prezident nemôže byť iba fanúšikom USA a NATO, bez dobrého slova o Rusku, s plynom ktorého sa zohrieva. Musí mať úctu k demokraticky zvoleným funkcionárov iných štátov, aj keď neboli jeho favoriti.
Taliani denne sledujú domácu politiku, diskutujú a vadia sa v baroch, zahraničná ich neveľmi zaujíma. Dnešná vládna strana Liga severu bola v mojich časoch separatistickou stranou, pri štátnej hymne ich šéf Bossi miesto Italia spieval Padania. Dnešný šéf Ligy severu, minister vnútra Matteo Salvini, je veľmi populárny, na nedávnom mítingu na Piazza Popolo v Ríme bolo sto tisíc ľudí, ako keď sa v r. 2001 stal AS Roma majstrom Talianska vo futbale.
Taliansko je krajina, do ktorej sa hodila moja povaha. Vyhovovala mi diplomacia okamihu, úsmevu, vtipu, gesta, pohára vína, dlho budovaného priateľstva a obojstrannej dôvery. Na našej ambasáde v kolektíve, ktorý si nemôžete vybrať, vládla atmosféra otvorenosti. „Poskytovať dôveru, vyžadovať prácu a vedieť ju oceniť“ – je fráza, ktorá platí.
Bol som veľvyslanec-amatér na jedno použitie. To je výhoda, môžete zostať slobodný a nezávislý, podľa svojho svedomia. Taliani to dokázali oceniť. Keď som im povedal, že som proti protokolu, alkoholu a cholesterolu, vždy mi zatlieskali. Brali Slovensko vážne, podporovali nás, bol to náš tretí obchodný partner.
Keď bolo talianske predsedníctvo EK v r. 2003, boli sme v závere  príprav na náš neistý vstup do EÚ. Pozývali nás na všetky rokovania, za pol roka navštívilo Taliansko 104 delegácii zo Slovenska. Raz bolo v jeden deň osem akcií, na ktorých sa patrilo zúčastniť.

Na snímke Viktor Spasskij (vpravo) a Jozef Mikloško

Počas pobytu som nikdy nebol chorý. Niektorí kolegovia na Slovensku ma pokladali za Don Quichota, iní za workholika, ktorý vymýšľa akcie kolegom. Našou vstupenkou do Európy bola kultúra, na ktorej pracovala celá ambasáda, ročne aj 50 akcií. Je samochválou, že v poslednom hodnotení z MZV bolo, že „patril k najaktívnejším slovenským veľvyslancom“. Doma som dostal od talianskeho premiéra a prezidenta najvyšší rád cudzincom – Grande Uffiziale.
Veľa sme lobovali za náš vstup do NATO a EÚ. Urobili nám to rafinovane, najprv NATO a až potom EÚ. Mrzí ma, že najmä téme NATO som venoval príliš veľa času. V Ríme boli k tomu príležitostí napr. v exkluzívnom klube Diplomatia. Vedeli sme o sľube Gorbačovovi, že po zrušení Varšavskej zmluvy sa NATO nebude rozširovať. Sľuby sa sľubujú – nie je dobre, že je to ináč.
Ján Pavol II. povedal o katolíckej cirkvi, že by mala byť ako budova zo skla. Naivne som si myslel, že to platí aj pre politiku a diplomaciu. Treba však dnes vedieť, že veci, ktoré sa dojednávajú v prítmí kancelárií, môžu byť zajtra v titulkoch. Amerika doplatila na Wikileaks, zverejnenie státisícov správ  veľvyslanecov nik nespochybňoval, kritizovala sa iba ich publicita.
Štátne sviatky Talianska boli veľkou príležitosťou pre získavanie dôverných informácií. Napr. v záhradách Quirinalu som sa v jeden večer rozprával s Ciampim, Cassinim, Perom, Finim, Buttiglionem, Andreottim, Veltronim, Dinim, Amatom, D´Alemom, aj s GT NATO Robertsonom. Okrem premiéra Berlusconiho, pred ktorým stál vždy rad, to boli najvyšší funkcionári Talianska. Tam sa dalo veľa vybaviť, najmä štátne návštevy, keď na naše noty dlho mlčali. Stačilo potom zavolať na sekretariáty a odvolať sa na prísľuby šéfov.
Z minulosti som sa priatelil s exministrom školstva a kultúry Španielska, neskorším GT NATO Javierom Solanom. Keď sme sa párkrát stretli v Ríme, Taliani sa divili jeho srdečnosti.
Často som chodieval do NATO Defence College, aj hrať futbal. Ako nečlenskému štátu nám umožnili pripraviť 13.3.2002 veľkú recepciu k ich 100. kurzu – generálov tam bolo ako hadov. Keď tam našich vysokých dôstojníkov prestali vysielať, moje intervencie zabrali. Na výmene južného velenia NATO v Neapole boli len Američania, starý a nový veliteľ dostali Bošácku. Spravodajcovi PZ NATO Talianovi Minittimu sme pripravili podklady pre správu. Minister Kukan povedal: „Kedy, keď nie teraz, kde, ak nie v Prahe?“ Aj pád dvojičiek urýchlil rozšírenie NATO. 1.5.2004 sa potom uskutočnil big bang desiatich nových členov EÚ. Lobovanie bolo veľké, mnohé štáty sa tvárili dôležito a neurčito. Taliani boli vždy na našej strane. Správy a šifry lietali, skončilo to našim členstvom v EÚ.

Na snímke emeritný pápež Bededikt XVI.

Najviac mojich správ bolo o Taliansku, na druhom mieste bolo USA a Rusko. S americkým veľvyslancom Mel Semblerom a ruským Viktorom Spasskim sme boli dobrí priatelia. Po nastúpení nového prezidenta USA sa menia všetci ambasádori, prichádzajú najmä tí, čo mu pomáhali v kampani.
Na ambasáde USA pracovalo asi 500 pracovníkov. So zrkadlami mi prezerali auto, pri recepciách presvecovali KBŠ a otvárali bonboniéry, či nie sú v nich bomby. Z recepcie sa nedalo telefonovať pre možné nástražné systémy.
Viktor Spasskij organizoval v svojej rezidencii vila Abamelek časté konferencie, koncerty a recepcie. Pri štátnom sviatku bol kaviár a vodka, hrali balalajky. Môj syn Daniel zaspieval „Step da step krugom“, mnohí sa pripojili. Keď Rím navštívilo futbalové mužstvo KDH, nazvali sme ho Slovenskom. Rusko s Ukrajinou proti nám postavilo v ich rezidencii diplomatické mužstvo. Vyhrali sme 7:2, Viktor mi povedal: „Jozef, eto nenáda!“ Čím som bol starší, tým som bol bližšie k prezidentovi. Posledné mesiace pobytu som bol doyen EÚ. Keď som sa s tým chválil, Spasskij ma potešil: „Čem bliže k prezidentu, tem bliže k čemodanam.“
Dĺžka účasti veľvyslanca na recepcii vraj má závisieť od stavu vzťahov oboch krajín. Slovensko malo vtedy výborné vzťahy s celým svetom. Raz po recepcii pri rozlúčke s posledným hosťom a zavretím našej budovy šifrák zahlásil: „Do budovy vstúpilo 510 ľudí a vyšlo z nej 508.“ Dvaja diverzanti sa doteraz nenašli.
Pri rozlúčke veľvyslanec napíše svojim kolegom a inštitúciám list. Izraelčan Yoram Morad mi napísal: „Y.M. možno odtrhnúť od Ríma, ale Rím nemožno odtrhnúť od Y.M.“ Je prísne tajné, že to platí aj pre J.M.
Jozef Mikloško
 
Príspevok Jozef Mikloško k vyhosteniu ruského diplomata: Prísne tajné, tajné alebo dôverné? zobrazený najskôr Hlavné správy.