Šľachticovi žurnalistiky k nedožitým osemdesiatym piatym narodeninám. Po tieto dni sa často vraciam  v spomienkach k môjmu vzácnemu priateľovi, vzdelanému a múdremu mužovi, reportérovi a spisovateľovi Jankovi ČOMAJOVI. Písať o tom, čo v slovenskom kultúrnom povedomí znamenal, nie je potrebné, lebo jeho bibliografia je uvedená na mnohých miestach. Ale písať o tom, kto bol Ján Čomaj, je vždy užitočné. Lebo celá pravda o osobnosti človeka nie je ukrytá v akademických životopisoch, ale v živom svedectve a spomienkach tých, ktorí ho poznali, ktorí sa s ním stretávali, polemizovali s ním i sporili sa. Ako to povedal iný múdry muž, pravda sa hľadá v spore. Áno, s Jankom sa bolo o čom sporiť, lebo veľa vedel a veľa zažil. Vďaka dlhej ceste životom bol priamym účastníkom viacerých zlomových okamihov našich novodobých dejín.  Bol súpútnikom mnohých osobností, ktoré poznačili jeho profesijný a intelektuálny rast. Bol vzorom pre tých, ktorí tak ako on boli hľadačmi ciest života i vysokých profesionálnych mét.

■ PRIATEĽSKÉ PUTO

Zoznámila som sa s ním na oslave jeho päťdesiatych narodenín. S Jankovými najbližšími sme spoločne slávili jeho životné jubileum  v Klube slovenských spisovateľov. Laudácio na oslave predniesol môj manžel Drahoslav Machala, jeho blízky druh. Jána Čomaja si vážil a uznával ho ako výborného reportéra, brilantného štylistu a vzdelaného muža. Priateľské puto, ktoré ich roky spájalo, bolo príkladným priateľstvom mužov, ktorí sa mali radi, ctili sa a nepotrebovali k tomu veľké gestá. Rokmi nášho vzájomného rodinného priateľstva som spoznávala hĺbku dôvery, ktorá ich oboch spájala. Prežívali spoločné zápasy pri vzniku nového štátu – či už ako kolegovia v periodikách  Slovenská Republika, Národné noviny, Literárny týždenník, alebo spolupracovali na literárnom poli. Boli si vzájomne posudzovateľmi svojich literárnych diel a pre oboch bol vzájomný úsudok o novom diele poslednou bodkou pred cestou k čitateľom. No celou svojou človečinou vstúpil Ján Čomaj do môjho života vtedy, keď sa môj manžel vydal na cestu, z ktorej niet návratu. V ten smutný začiatok mojej samostatnej púte mi Janík a jeho obetavá manželka Beátka dokorán otvorili svoje srdcia i dvere svojho domova. Stala som sa súčasťou ich rodiny a do Šaštína som už neprichádzala na návštevu, ale domov. Áno, domov, ako mi vždy obaja zdôrazňovali. Začala sa nová etapa nášho priateľstva a blízkosti, čas prehlbovania vzájomnej dôvery a úcty.

Spoločné rozhovory, posedenia v altánku pri bazéne, chystanie obedov, pri ktorých  Janko asistoval. Naše cesty do Tatier a spoločné pobyty v Timrave či nákupy kvetov do záhrady to sú okamihy, z ktorých som si skladala obraz. Obraz muža, ktorý miloval svoje povolanie, svoj domov a nadovšetko svoju manželku Beátku.

Tieto tri piliere, na ktorých bol ukotvený život Jána Čomaja, mali výrazný podiel na jeho dlhom aktívnom živote. Bol to život do posledných dní  píšuceho autora, starostlivého hospodára svojho domova a do posledného dychu milujúceho manžela.

■ CIT PRE KRÁSNO

Možno by mnohí z jeho literárnych druhov boli prekvapení, s akou záľubou zbieral bylinky na čaj a hríby. S akou radosťou vyberal letničky do svojej krásnej záhradky, každé ráno ich zalieval a potom sa vybral so psíkom na prechádzku do blízkeho lesa.

Plastiky a obrazy, ktoré ho doma obklopovali, boli dary od priateľov výtvarníkov, s ktorými ho viazali dlhoročné väzby. On sám mal pre krásno cit,  bol vysoko zorientovaným, vzdelaným ctiteľom každého druhu umenia.

STRÁNKY ŽIVOTA

Janko Čomaj patril k tým šťastlivcom, pre ktorého bola  práca koníčkom. Každý deň od rána pravidelne písal. Písal, lebo vždy mal čo povedať. Písal, lebo jeho slovo malo váhu a spoločenský význam. Posledné dni a mesiace trávil najviac času nad svojimi pamäťami. Doma v Šaštíne i v tichu tatranskej prírody v Timrave ožívali spomienky a zapĺňali sa stránky života človeka, ktorý celým svojím publicistickým a  literárnym dielom vydal autentické svedectvo doby, v ktorej prežil svoj život.

Život každého tvorivého človeka dostáva krídla iba na mieste, z ktorého sa dá vyletieť až nad oblaky. Janko Čomaj také miesto našiel a zotrval v ňom do konca svojich plodných dní. Tým miestom bol Šaštín, vysnený domov a jeho stredobodom milovaná bytosť manželka Beátka. Vzájomná manželská láska bola najpevnejším pilierom stavby, ktorá držala strechu nad dielom a životom Jána Čomaja.

Mám pred sebou Jankove pamäti v rukopise a je mi sladko, bôľne a smutno. Sladko z dôvery a pocty, že si ma vybral, aby som bola ich prvým čitateľom. Bôľne a smutno, že sa o nich už spolu nikdy neporozprávame.

Slovenský kultúrny a národný život prišiel o ďalšieho zo svojich výrazných predstaviteľov. Odišiel šľachtic slovenskej žurnalistiky a, žiaľ, dedičov či následníkov jeho majstrovstva  už niet. Ostali iba platení lokaji, ktorí slúžia moci. Ján Čomaj moci nikdy neslúžil. Stovky reportáží, článkov a literárnych diel, svoje poznanie a svedectvo  o spoločnosti a dobe, v ktorej žil, svojim čitateľom daroval, lebo šľachtici to tak robia.

Dáša MACHALOVÁ –  Foto: Emil SEMANCO

Zdroj