Bratislava 24. decembra 2016 (TASR/HSP/Foto: Juraj Hrabko Facebook)

Zatiaľ čo najdôležitejšou udalosťou zahraničnej politiky prvého polroka 2016 bolo britské referendum o zotrvaní v Európskej únii, na domácej politickej scéne jednoznačne dominovali parlamentné voľby. „Boli dve hlavné témy, tou prvou bola situácia v Európe a utečenci. A druhou témou bolo vyhradenie sa voči strane Smer-SD,“ komentuje pre TABLET.TV politický vývoj pred voľbami publicista Juraj Hrabko.

Na snímke Juraj HrabkoNa snímke Juraj Hrabko

Strana, ktorá predchádzajúce volebné obdobie vládla sama a najmä jej predseda Robert Fico bola, paradoxne, rozhodujúcim kritériom voľby najmä pre jej odporcov, voličov opozície. „Výsledky opozičných strán ukázali, že kto sa menej vyhranil voči predsedovi Smeru-SD Robertovi Ficovi, alebo “vajatal”, ako napríklad strana #Sieť, vo voľbách stratil.

Naopak, kto bol ostrejší a hovoril „v žiadnom prípade“, tomu išli výsledky hore na úkor toho, komu klesali,“ komentuje Hrabko výrazné posuny v preferenciách opozičných strán pred voľbami.

Podľa prieskumu Focusu vo februári mala #Sieť 14 percent, Most–Híd 8,2 percenta a KDH sedempercentnú podporu, zatiaľ čo OĽaNO-NOVA 6,1 percenta a SaS dokonca len 5,5 percenta. V reálnych voľbách sa KDH nedostalo do parlamentu, #Sieť postúpila len tesne s podporou 5,6 percenta voličov, a Most–Híd získal 6,5 percenta. Slobodu a solidaritu pritom volilo viac ako 12 percent voličov a OĽaNO-NOVA viac ako jedenásť percent.

V inej pozícii bola Slovenská národná strana, ktorá prípadnú koalíciu so Smerom-SD nevylúčila, ani vopred neprisľúbila a jej preferenciami to nepohlo, v prieskume mala podporu 8,7 percenta a vo voľbách získala 8,6. „SNS sa to netýka, tá nebojuje o voliča v tom istom košiari, ako OĽaNO-NOVA a SaS. SNS čerpalo zo strany Smer-SD a čiastočne KDH,“ poznamenal Hrabko.

Víťazmi posledných týždňov kampane boli aj Sme rodina Borisa Kollára, ktorá mala ešte mesiac pred voľbami len 4,2 percentnú podporu a ĽSNS Mariana Kotlebu mala v prieskume len o niečo viac ako dve percentá, obe však do parlamentu postúpili.

Zo strán, ktoré sa dostali do parlamentu sa podľa Hrabka dala v skutočnosti zostaviť len vláda, ktorá aj reálne vznikla. „Iná alternatíva k vládnutiu, ako tá, ktorá je, neexistovala,“ povedal Hrabko.

Strany podľa neho prirodzene pristupovali k volebným výsledkom ako k prostriedku na to, aby sa dostali do vlády. Museli však hľadať cestu ako vytvoriť kabinet, ktorý má potenciál vydržať štyri roky. „Dôležité boli dva faktory. Jednak súdržnosť poslaneckých klubov strán, ktoré sa dostali do parlamentu, jednak ich známosť. Napríklad o OĽaNO-NOVA bolo známe, že nemá veľmi súdržný poslanecký klub. Nedalo sa očakávať, že by sa v koalícii správala tak, ako sa od koaličnej strany vyžaduje, teda, že plní dohody. A dve nové strany? Stranu pána Kotlebu môžeme ponechať bokom a strana pána Kollára je nevyspytateľná. Koniec – koncov, dodnes stratila už troch poslancov. A v neposlednom rade, moc sa ľahšie delí medzi menší počet subjektov,“ zhrnul Hrabko.

„Pri zostavovaní koalície hrali Most-Híd a #Sieť druhé husle, tam hral prím Smer-SD a SNS. Že sa to potom v priebehu roka premrvilo tak, že Sieť už nie je členom vládnej koalície a Most-Híd zosilnel, je už druhá vec,“ dodal na margo rokovaní o vytvorení vlády.

Reakcia strán, ktoré sa do kabinetu nedostali, bola podľa Hrabka ostrá. Protestovali a mobilizovali ľudí nie len v médiách a na sociálnych sieťach, ale aj na uliciach.

„Mimovládne strany pochopili, že vládu nezostavia oni, zostaví ju niekto iný. Pamätám sa, ako Béla Bugár informoval o vyhrážaní sa jeho dcére, čo je už hlboko pod čiarou. Situácia bola hustá, aj na námestiach, Richard Sulík sľuboval, že bude robiť peklo. Nakoniec vidíme, že žiadne veľké sa mu nepodarilo,“ zhrnul toto obdobie Hrabko.

Schválenie programového vyhlásenia vlády vníma Hrabko ako dôležité najmä z formálnej stránky. „Programové vyhlásenie prinieslo dôveru parlamentu vláde. Vláda tak má svoj legitímny mandát a môže začať vykonávať moc,“ povedal.

Najdôležitejšou udalosťou svetovej politiky bolo britské referendum. Nevynútili si ho žiadne zahraničnopolitické okolnosti, rozhodol sa preň britský expremiér David Cameron z vnútropolitických dôvodov. „Bola to politika Davida Camerona, ktorý ho sľúbil pred voľbami a potom svoj sľub dodržal. Myslím, že sa mu to vymklo z rúk,“ konštatoval Hrabko na margo hlasovania.

„Nechcel, aby to skončilo tak, ako skočilo, ale vôľa ľudu je rozhodujúca,“ dodal. „Rozhodli sa veľmi nepríjemne pre zvyšok Európy a nič na tom nezmenia ani silácke reči Roberta Fica o tom, že Veľká Británia musí doplatiť na to, že sa rozhodla odísť. Je v záujme EÚ aj Veľkej Británie, aby veľmi úzko spolupracovali,“ uzavrel Hrabko.