ČRTA

Ako vojak dosiahol najväčšie úspechy. Jozef TURANEC, generál II. triedy Slovenskej armády, sa narodil 7. marca 1892 v Sučanoch a patrí medzi kontroverzné postavy slovenských vojenských dejín. Pochádzal z robotníckej rodiny. Jeho otec Juraj Turanec pracoval na železnici vo Vrútkach ako kotlár. Matka Helena, rod. Seemannová, pochádzala z horárskej rodiny a starala sa o päť detí ‒ dvoch chlapcov a tri sestry, pričom Jozef bol z nich najstarší. Napriek skromným pomerom sa rodičia usilovali zabezpečiť vzdelanie všetkým deťom. Po skončení ľudovej školy v Sučanoch Jozef študoval v rokoch 1903 ‒ 1912 na klasickom gymnáziu v Ružomberku. Po maturite kráčal v otcových šľapajach a nastúpil do hlavnej dielne Košicko-bohumínskej železnice vo Vrútkach ako praktikant. Táto práca zrejme nenapĺňala jeho ambície, v apríli1913 po odvode narukoval ako dobrovoľník do armády.

ARMÁDNA KARIÉRA

Službu nastúpil v 71. pešom pluku v Trenčíne. Absolvoval školu pre záložných dôstojníkov v Bratislave a Ostrihome. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bojoval na východnom fronte. Od októbra 1916 sa zúčastnil na bojoch na talianskom fronte. Počas vojny utrpel niekoľko zranení. Získal niekoľko vojenských vyznamenaní.  Po skončení vojny odišiel nakrátko do civilu, kde pokračoval v robotníckej profesii vo Vrútkach. V marci 1919 opäť vstupuje do Československej armády v hodnosti nadporučíka. Po reaktivácii sa v priebehu mája až septembra 1919 zúčastnil na bojoch proti Maďarskej republike rád, ktorá vtrhla na slovenské územie 20. mája 1919, čím sa začala vojna o Slovensko počas „Československo-maďarskej vojny“. Jozef Turanec pôsobil ako veliteľ guľometnej roty, neskôr práporu. V tomto konflikte získal ďalšie skúsenosti a od novembra 1921 ho armádne velenie zaradilo s hodnosťou kapitána do kategórie dôstojníkov z povolania. Po niekoľkých nižších veliteľských postoch nastúpil v roku 1923 ako inštruktor na Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave. Jeho znalosti cudzích jazykov mu umožnili od roka 1928 pôsobiť aj v spravodajskej službe pri 31. pešom pluku v Petržalke. Dokončil viacero odborných vojenských kurzov, v rokoch 1929 ‒ 1930 aplikačnú školu pre dôstojníkov. Okrem vojenských škôl absolvoval tiež osem semestrov na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Vojenskú odbornosť si zvyšoval v oblasti delostrelectva na delostreleckej škole v Olomouci. V rokoch 1930 ‒ 1938 slúžil v 9. a 110. delostreleckom pluku v Žiline.

PO MNÍCHOVSKEJ ZRADE

V čase Mníchovskej krízy a následnej postupnej likvidácie ČSR pôsobil ako člen delimitačnej komisie pri odovzdávaní územia južného Slovenska Maďarsku. V decembri 1938 sa stal styčným dôstojníkom pre Hlinkovu gardu. V deň vyhlásenia Slovenského štátu mal z poverenia vlády prevziať likvidovanú 16. pešiu divíziu v Ružomberku. Od začiatku vzniku sa nová Slovenská armáda borila s nedostatkom skúsených dôstojníkov. Preto skúsené kádre mali veľkú šancu na rýchly postup. Major Jozef Turanec nastúpil na Hlavné vojenské veliteľstvo vznikajúcej armády. Postupoval v hodnostiach i zaradení. V januári 1940 bol už plukovníkom.

Po vyhlásení vojny proti ZSSR ho vymenovali za veliteľa Rýchlej divízie. Túto jednotku viedol počas nasadenia pri Rostove na Done a v predhorí Kaukazu. Patril medzi pronemecky orientovaných dôstojníkov a zástancom slovenskej samostatnosti. U Nemcov si získal meno nielen v boji povesťou schopného vojaka, ale aj pri presadzovaní rôznych akcií, ktoré prekračovali hranice medzinárodného práva. V rokoch 1942 ‒ 1943 podnikali Nemci nátlak na slovenskú vládu, aby sa Jozef Turanec stal ministrom obrany. Prezident Jozef Tiso  tento tlak neakceptoval, považoval Turanca za prílišného radikála. V januári 1944 ho minister obrany Ferdinand Čatloš prevelil do čela Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Iróniou osudu presadil do funkcie náčelníka štábu plukovníka Jána Goliana ‒ muža, ktorý ho onedlho dal zatknúť.

ZAJATEC PARTIZÁNOV

Jozefa Turanca 27. augusta1944 vymenovali za veliteľa Slovenskej armády. Funkcie sa už nestihol ujať. Pár hodín pred vypuknutím povstania ho na rozkaz Jána Goliana na letisku Tri Duby (dnes letisko Sliač) zatkli a vojenská dráha Jozefa Turanca sa tak skončila. Do 7. septembra1944 ho zadržiavali na štábe 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina na Prašivej. Potom ho 13. septembra1944 spolu s generálom Ferdinandom Čatlošom previezli do Moskvy. Do povojnového Československa ho vydali 10. januára 1947, aby mohol vypovedať v procese s Jozefom Tisom.

Jozefa Turanca obžalovali a súdili za frontové konanie a rozkazy smerujúce proti civilnému obyvateľstvu a partizánom, ako aj za vedenie vojny, ktoré odporovalo medzinárodnému právu. Desiateho decembra1947 ho Národný súd odsúdil na trest smrti zastrelením (plus strata občianskych práv na pätnásť rokov a vojenská degradácia). Napokon však bola schválená žiadosť o milosť a trest smrti bol zmenený na tridsať rokov väznice, ktoré sa začali rátať odo dňa jeho zajatia 29. 8. 1944. Prepustenia z väzenia sa nedočkal. Zomrel 9. marca 1957, dva dni po svojich šesťdesiatych piatych narodeninách vo väzenskej cele v Leopoldove. Pochovaný je na cintoríne v Trenčíne spolu so svojou manželkou Johanou, rodenou Linhartovou, s ktorou sa zosobášil v roku 1920. Ich manželstvo bolo bezdetné.  Na hrobe má veľaznačný nápis. Boh vie prečo…

Generál Turanec na pozorovateľni.

Ľubomír ŽILA ‒ Foto: archív SNN

Zdroj