Bratislava 21. augusta 2018 (HSP/Foto:TASR-Štefan Puškáš)
 
Presne pred 50 rokmi sa po rozhodnutí delegátov komunistických strán štátov Varšavskej zmluvy začala invázia spriatelených armád do Československa. Na invázii sa zúčastnili armády Sovietskeho zväzu, Maďarska, Poľska, Nemeckej demokratickej republiky a Bulharska.

Na snímke fotografie Ladislava Bielika z augustových dní 1968

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy bola reakciou na obrodný proces, ktorý spustila Komunistická strana v Československu na čele s Alexandrom Dubčekom.
Tento obrodný proces, označovaný ako Pražská jar vyvolal v štátoch socialistického bloku a vo vedení komunistických strán nervozitu a obavy. Reakcia nasledovala mimoriadne rýchlo. Na stretnutí vedúcich predstaviteľov sovietskych, východonemeckých, poľských, maďarských a bulharských komunistov v Drážďanoch s delegáciou KSČ vedenou A. Dubčekom bola jedinou témou vnútropolitická situácia v Československu. Prvý raz bolo otvorene povedané, že vývoj v ČSSR sa dotýka všetkých štátov Varšavskej zmluvy. Na stretnutí to predniesol delegát východonemeckých komunistov Walter Ulbricht. Sovietsky premiér A. Kosygin to na záver sformuloval úplne jasne a stručne: “vec ČSSR je našou spoločnou vecou a my to neprenecháme nášmu nepriateľovi za žiadnu cenu”.
Československo od roku 1943, keď prezident Eduard Beneš podpísal v Moskve dohodu “o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci” patrilo do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu. Nasledujúci historický vývoj ako konferencia v Jalte, Postupime a nastolenie “diktatúry proletariátu” vo februári 1948 to definitívne potvrdili.
Vtedajšia politická reprezentácia z nepochopiteľných dôvodov nebrala vôbec do úvahy existujúce mocenské rozdelenie Európy na Východ a Západ. Zrejme v ich myšlienkovom chápaní a hlavne presvedčení predpokladali, že režim sa dá reformovať – samozrejme pod vedením komunistickej strany a to by predsa vedenie bratských strán mohlo akceptovať. Ako ukázal ďalší vývoj, nemohlo.
V skutočnosti Československý štát (ČSSR) bol od roku 1956 členom Varšavskej zmluvy a podľa vtedajšieho chápania geopolitiky sme tvorili vonkajší obranný val Sovietskeho zväzu. NDR, ČSSR, Poľsko a Maďarsko bolo pre velenie Varšavskej zmluvy a Generálny štáb Sovietskych ozbrojených síl “strategické predpolie”.
Ľudovo-demokratické štáty Východného bloku, združené vo vojenskej organizácii pod názvom Varšavská zmluva, začali pripravovať jediné, podľa nich prijateľné riešenie, a to silové.
Vojenská intervencia začala pod velením Vrchného veliteľa vojsk Varšavskej zmluvy maršála Jakubovského, jednu hodinu pred polnocou 20. augusta.
21. august 1968 začala VOJENSKÁ OPERÁCIA na vyriešenie vnútropolitickej situácie v Československu. Bolo to najväčšie vojenské nasadenie po roku 1945. V prvej vlne boli obsadené letiská a jedna výsadková divízia obsadila Prahu a samozrejme aj ÚV KSČ. Na Ruzyni pristávali transportné lietadlá v minútových intervaloch a prekvapenie bolo dokonalé. Z vojenského hľadiska bola invázia úspešná. Zúčastnilo sa jej podľa odhadov asi 350 000 vojakov Sovietskych ozbrojených síl, to znamenalo v prvej vlne 20 a v druhej 10 divízií. Išlo o kolektívny zásah. Maďarská ľudová armáda, ktorá bola nasadená na Slovensku, mala 20.000 vojakov, Nemecká ľudová armáda (NDR) vyše 40.000, ale zostali ako záloha na hraniciach a priamo intervencie sa nezúčastnili. Poľská ľudová armáda 30.000 , bulharská 2.000. Občania štátu sa prebudili ráno 21. augusta do politickej reality a silové riešenie vydržalo dve desaťročia.
Na Slovensku zahynulo počas invázie 38 osôb, z toho polovica bola obeťou dopravných nehôd s vojenskými vozidlami. V celom Československu bol počet obetí 108.
Po revolúcii v roku 1989 a prechodu do sféry vplyvu USA, sa z ideologických dôvodov začala  invázia piatich armád Varšavskej zmluvy nazývať Ruskou inváziou a strašenie jej opakovaním zo strany dnešného Ruska sa stalo náplňou práce množstva mimovládnych organizácií. A to napriek tomu že vtedajší Sovietsky zväz tvorilo 15 zväzových republík a na jeho čele stál rodák z ukrajinského Dneprodžeržinska Leonid Iljič Brežnev. Rusko sa pritom ako jediné z bývalých sovietskych republík za augustové udalosti Československu ospravedlnilo. Pre porovnanie, obsadenie a okupáciu južných oblastí Slovenska Maďarskom v roku 1939 a následnú „malú vojnu“  nespomínajú médiá pri žiadnom výročí.
Napriek tomu sa súčasné Rusko a jeho prezident teší na Slovensku obľube, aká tu nebola ani v časoch, keď na každej budove viseli heslá ako „so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak.“ Vysvetlením bude to, že prosovietsku propagandu tvoril rovnaký typ ľudí, ktorí dnes vytvárajú propagandu protiruskú.
Jeden príklad za všetky. Ľubomír Feldek a jeho óda na Leonida Iljiča Brežneva:
Odchádzam – a je mi v tejto chvíli,
akoby som šiel opäť s vami do útoku,
súdruhovia,
ktorí ste neváhali obetovať život
v štyridsiatomtreťom
na uzkom piatačke Maloj zemli…
Ten názov v zemepise nejestvuje –
no mali by dnes celú planétu
nazývať tak prozreteľne,
ako my,
bojovníci Osemnástej armády,
nazývali sme tú piaď
sovietskej pôdy pod Novorossijskom,
lebo z nej nebolo kam ustúpiť –
i etu zemlju vo što by ti nistalo,
my dolžny byli uderžať!
A čo ty, ľudstvo,
ty Osemnásta vesmíru,
čo spravíš?
Ani ty
ustúpiť nemáš kam
a preto
odkazujem ti mierový program!
Eto, požaluj, i jesť glavnyj vyvod,
kotoryj vynes ja
iz opyta velikoj vojny,
v ktorej som prežil 1418 ohnivých dní a nocí!
Mne už mier nechýba –
už matka
veľká ruská zem,
povolala si ma k sebe navždy
a načúvam jej rodný hlas
a hľadím
v jejo dobryje, lučistyje glaza…
Ale vám, obyvatelia malej zemegule,
odkazujem i v hodine svojej smrti
svoj glavnyj vyvod:
život.
 

Báseň Ľubomíra Feldeka

 
Príspevok Dnes si pripomíname 50. výročie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa zobrazený najskôr Hlavné správy.