Desaťročie od Veľkej krízy

Bratislava 17. októbra 2018 (HSP/Foto:HSP)
 
V polovici septembra sme si pripomenuli desať rokov od pádu  gigantickej americkej banky Lehman Brothers. Jej pád sa pokladá za začiatok najväčšej ekonomickej krízy od roku 1929. Dnes po desiatich rokoch už máme príčiny tejto krízy dokonale zmapované. Vzniklo množstvo štúdií, monografií a odborných článkov, ktoré do najmenších podrobností popísali, čo kríze predchádzalo, aký bolo jej priebeh a aké prostriedky sa použili na jej elimináciu

Na snímke politológ Roman Michelko

A tak dnes už veľmi dobre vieme, prečo kríza vznikla. Banky v snahe maximalizovať svoje zisky stratili akékoľvek zábrany a aby ich podnikanie bolo aspoň ako tak prijateľné aj pre veľmi mierne regulačné orgány bankového dohľadu, vytvorili veľmi sofistikované finančné deriváty, ktoré úvery rôzne a neprehľadne „rozsekali, naporcovali a premiešali“ do investičných balíčkov, čím podľa matematických expertov  rozložili riziko. Vďaka tomu vytvorili inovatívne finančné produkty, ktoré boli tak komplikované, že im v podstate nikto nerozumel. Odštartovali tak masívny morálny hazard, ktorý skôr či neskôr musel  viesť ku krachu.
Krach takej veľkej banky ako Lehman Brothers však viedol k nepredstaviteľnej panike.  Na medzibankovom trhu vznikla panika, objem obchodovania medzi bankami klesol o nepredstaviteľných deväťdesiat percent a celý vyspelý finančný svet sa ocitol pred kolapsom. Dôsledky boli strašné. V USA v zime roku 2008 až 2009 každý mesiac stratilo prácu v priemere osemstotisíc ľudí. Ekonomická depresia sa veľmi rýchlo rozšírila do celého  vyspelého sveta, pričom najviac postihnutá bola južná časť eurozóny. Nezamestnanosť  mladých ľudí do dvadsaťpäť rokov atakovala päťdesiatpercentnú hranicu.
No a aká bola liečba?  Kríza, ktorá vznikla kvôli chamtivosti a nekompetentnosti investičných bankárov, bola nakoniec masívne sanovaná z verejných zdrojov.  Vlády, uvedomujúc si obrovskú silu finančného sektora, kapitulovali a prijali ako nespochybniteľný princíp, že najväčšie banky sú príliš veľké na to, aby mohli skrachovať  – „ too big to fail “. Tento princíp sa  však už vôbec nevzťahoval na dvadsať miliónov domácností, ktoré nezvládali splácanie hypoték a  ktoré o svoje nehnuteľnosti prišli.
Ako sme už spomenuli, obrovské zadlženie bolo riešené z verejných zdrojov, teda na jednej strane masívnymi škrtmi predovšetkým v sociálnych výdajoch a na druhej strane zvýšeným zdanením. Ako sa však ukázalo, pomer rozpočtových  škrtov ku zvyšovaniu daní sa napríklad v Británii, keď bol ministrom financií toryovec George Osborne, konal v pomere štyri ku jednej.  Inak povedané, náklady za morálny hazard investičných bankárov dopadli štvornásobne viac  na bežných občanov, ktorí v tom boli nevinne, a len zlomok nákladov išiel na vrub tých, ktorí to spôsobili. Nie všade bol pomer zodpovednosti za sanáciu systému rovnaký. Napríklad vo Francúzsku prudko narastajúci verejný dlh bol z dvoch tretín vykrytý zvýšením daní  pre najvyššie príjmové vrstvy a len tretina bola realizovaná rozpočtovými škrtmi.
Po desiatich rokoch od pádu Lehman Brothers sa nachádzame na križovatke. Všetci sú radi, že ekonomickú  krízu či dokonca  depresiu sa nateraz podarilo zažehnať. Ostala však veľmi zlá pachuť nad spôsobom, akým bola táto kríza riešená. Ukázalo sa, že systém je nastavený tak, že existuje len jediný model solidarity –  a to tých najchudobnejších s tými najbohatšími. Nikde vo vyspelom svete, s malou výnimkou Islandu, totiž bankári, ktorí krízu spôsobili, neboli trestne stíhaní. Práve naopak.  Keď sa pomocou  masívnych finančných injekcií podarilo bankový sektor sanovať, ich zisky sa veľmi rýchlo vrátili na predkrízovú úroveň.
Morálny hazard sa stal normou, ktorá je nielen tolerovaná, ale priam nedotknuteľná. Spoločnosť však na tento model riešenia krízy predsa len reagovala. Zdá sa však, že na atmosféru doby najlepšie reagovali radikálne pravicové strany s jednoduchým sľubom obnovenia bezpečnosti a základných istôt.  V USA vedomie, že ekonomické a politické elity sú napriek všetkému nedotknuteľné, viedlo k radikálnej voličskej vzbure, ktorej prejavom bol najprv nárast popularity extrémnej pravice, ktorú reprezentovalo hnutie Tea Party, a nakoniec to „vynieslo“ antisystémového kandidáta Donalda Trumpa do prezidentského úradu. Podobne symptómom voličskej vzbury je úspešný brexit vo Veľkej Británii či obrovský nárast popularity Marine Le Penovej vo Francúzsku.
Spôsob, akým bola kríza riešená, totiž nebol ani trocha férový, spravodlivý a v nijakom prípade neznamenal rovnomernú či aspoň pomernú participáciu na súčasnej prosperite. Ekonomicky možno bola kríza zvládnutá úspešne, ale politické náklady na jej riešenia sa ešte len rysujú a môžu byť veľmi nebezpečné .
 
Roman Michelko
Text vyšiel aj v Literárnom týždenníku
 
Príspevok Desaťročie od Veľkej krízy zobrazený najskôr Hlavné správy.

ZDROJ >>

Komentujte :)