Deprimujú nás až k rezignácii. Kniha na týždeň: šialencov v politike netreba podceňovať

Fašisti v mene vôle odmietali rozum, popierali objektívnu pravdu a nahrádzali ju glorifikáciou mýtu artikulovaného vodcami, ktorí sa zaprisahávali hlasom ľudu. Ukazovali na globalizáciu s odôvodnením, že zložitosť jej výziev je výsledkom sprisahania proti národu. Fašisti vládli jedno či dve desaťročia, pričom zanechali nedotknuté intelektuálne dedičstvo, ktoré sa dnes stáva relevantnejším.

Komunisti vládli oveľa dlhšie: v Sovietskom zväze takmer sedem desaťročí a viac než štyri dekády vo väčšej časti východnej Európy. Ponúkali vládu prostredníctvom disciplinovanej strany elity s monopolom na pravdu, ktorá bude viesť spoločnosť do zaistenej budúcnosti podľa údajne platných zákonov histórie.

O tyranii

Aj toto si prečítate v knihe O tyranii vynikajúceho amerického historika Timothy Snydera. Náčrt knihy s podtitulom „Dvadsať ponaučení z 20. storočia“ vznikol ako dlhý facebookový status, napísaný v lietadle krátko po amerických voľbách. Jeden z najvýznamnejších znalcov novodobých dejín strednej a východnej Európy ním chcel varovať pred opakovaním chýb z minulosti. Na predchádzajúcom turné so zdesením zistil, ako rýchlo Američania zabudli na základné historické udalosti, napríklad na hrôzy stalinizmu. V tej chvíli ho napadlo: Na čo všetko sme ešte zabudli? Snyder tvrdí, že práve teraz je pre Američanov a Európanov dôležité pamätať si, čo sa v minulom storočí dialo v tridsiatych rokoch a nepripustiť demontáž právneho štátu.

Dnešní autoritári robia to isté ako ich predchodcovia, keď ľudí zahlcujú zlými správami, aby sa dostali do depresie a rezignovali. Snyder sa domnieva, že dejiny zmenili smer a dnes postupujú z východu na západ „ako by sa všetko, čo sa udeje u nás, najprv udialo u nich.“ Aj preto sa v knihe viackrát odvoláva práve na československé dejiny a cituje viaceré osobnosti z tohto regiónu.

História sa neopakuje, ale ponúka ponaučenia

V dvadsiatom storočí európske demokracie podľahli fašizmu, nacizmu a komunizmu. Boli to hnutia, v ktorých vodca alebo strana sľubovali, že vypočujú ľud a ochránia ho pred globálnymi existenčnými hrozbami. Rozumné uvažovanie v nich nahradil mýtus. Európske dejiny ukazujú, že spoločnosti sa môžu rozložiť, demokracie môžu padnúť, etika môže skolabovať a bežní ľudia sa môžu ocitnúť v neočakávaných situáciách.

HNonline.sk vám prináša úryvok z knihy O tyranii:

11

Skúmajte, urobte si vlastný názor. Venujte viac času dlhým článkom. Podporujte investigatívnu žurnalistiku predplácaním printových médií. Uvedomte si, že niečo z toho, čo sa objavuje na internete, má za cieľ vás poškodiť. Vyhľadajte si stránky, ktoré skúmajú propagandistické kampane (niektoré z nich prichádzajú zo zahraničia). Preberte zodpovednosť za to, čo komunikujete s inými. Čo je pravda? Ľudia si niekedy kladú túto otázku, pretože nechcú nič urobiť. Všeobecný cynizmus nám dáva pocit trendovosti a alternatívnosti, hoci pritom spoločne s našimi spoluobčanmi zapadáme do bahna ľahostajnosti.

Závisí od našej schopnosti rozlíšiť fakty, ktoré z nás robia individualitu a od našej kolektívnej viery v obecnú múdrosť, ktorá z nás robí spoločnosť. Individualita, ktorá skúma, je súčasne občanom, ktorý buduje. Vodca, ktorý nemá rád tých, ktorí skúmajú, je potenciálny tyran. Počas kampane prezident pre ruské propagandistické médium vyhlásil, že „americké médiá boli neuveriteľne nečestné.“ Zakázal mnohým reportérom prístup na svoje mítingy a pravidelne vyvolával v prítomnom publiku nenávisť voči novinárom. Podobne ako vodcovia autoritatívnych režimov sľuboval potlačiť slobodu prejavu zákonom, ktorý by zabránil kritike. Podobne ako Hitler aj prezident používal slovo lži na označenie faktov, ktoré sa mu nepáčili a prácu novinárov prezentoval ako kampaň proti nemu.

Oveľa ústretovejší bol prezident voči internetu, svojmu zdroju mylných informácií, ktoré šíril medzi miliónmi ľudí. Politologička Hannah Arendtová v roku 1971 pri úvahách o lžiach Spojených štátoch o vojne vo Vietname hľadala útechu v prirodzenej sile faktov, ktoré musia v slobodnej spoločnosti poraziť klamstvá: „Za normálnych okolností klamára usvedčí realita, ktorú nemožno zameniť. Nech je tkanivo klamstva, ktoré klamár ponúka, akokoľvek veľké, nikdy nebude dosť veľké, aj keď si klamár vypomôže počítačmi, aby pokryl nesmiernosť faktuality.“ Pasáž o počítačoch už pravdou nie je. V prezidentských voľbách 2016 bol dvojrozmerný svet internetu dôležitejší než trojrozmerný svet ľudského kontaktu. Ľudia, ktorí v rámci kampane chodili od dverí k dverám, stretávali prekvapene žmurkajúcich amerických občanov, ktorí si zrazu uvedomili, že by sa mali baviť o politike s ľuďmi z mäsa a kostí miesto utvrdzovania vlastných názorov zo svojich facebookových stránok.

Z dvojrozmerného sveta internetu vzišli nové kolektivity, ktoré na dennom svetle nevidieť – kmene s uletenými svetonázormi v osídlach manipulácií. (A áno, je tu aj konšpirácia, ktorú môžete nájsť online: je to tá, ktorá vás drží online, aby ste hľadali konšpirácie.) Potrebujeme printových novinárov, aby sa príbehy mohli rozvíjať na stránkach a v našich mysliach. Čo to napríklad znamená, keď prezident hovorí, že žena má byť „doma“, že tehotenstvo je „nepríjemnosť“, lebo matka neodvádza „stopercentnú“ prácu, že ženy by mali byť za potraty trestané, že ženy sú „bahno“, „prasce“ alebo „suky“ a že je dovolené na ne sexuálne útočiť?

Čo to znamená, že šesť z prezidentových spoločností zbankrotovalo a že boli financované zo záhadných zdrojov z Ruska a Kazachstanu? O týchto veciach sa môžeme dozvedať z rôznych médií. Ale keď sa o nich dozvedáme z obrazovky, inklinujú k logike divadla. Keď sa dozvieme o jednom škandále, to len zvyšuje náš apetít po ďalšom. Keď podvedome akceptujeme, že sa pozeráme na reality šou a nie na uvažovanie o skutočnom živote, v tomto prípade nemôže prezidentovi politicky ublížiť žiadna vizualizácia. Epizódy televízneho žánru reality šou musia byť vždy jedna od druhej dramatickejšie.

Ak objavíme video, na ktorom bude prezident za Putinovho tlieskania tancovať kazačok, nabudúce budeme pravdepodobne požadovať to isté, tentoraz s prezidentom v medvedej koži a s rubľami v papuli. Lepší novinári nám i našej krajine umožňujú robiť si vlastný úsudok z niečoho, čo by inak pôsobilo ako izolované kúsky informácií. Ak je však ľahké preposlať článok, urobiť si prieskum a napísať ho je drina, ktorá si žiada čas a peniaze. Než sa začnete posmievať „mainstreamovým médiám“, tak vedzte, že mainstream už neexistuje. Práve posmievanie je mainstream a je ľahké, lebo skutočné novinárstvo stojí veľa síl a je ťažké.

Skúste sami napísať skutočný článok zo skutočného sveta: cestujte, robte rozhovory, nadväzujte vzťahy so zdrojmi, rešeršujte písomné materiály, všetko si overujte, napíšte a revidujte koncept a to všetko v napätých a nemilosrdných termínoch. Ak to dokážete, urobte si blog. A medzitým oceňte všetkých, ktorí to celé robia ako svoje živobytie. Novinári nie sú dokonalí o nič väčšmi, ako sú dokonalí ľudia v iných povolaniach. No práca ľudí rešpektujúcich novinársku etiku je celkom iná kvalita než práca tých, ktorí to nerobia. Považujeme za prirodzené zaplatiť inštalatérovi a opravárovi, ale správy chceme zadarmo.

Keby sme neplatili za opravu vodovodu alebo auta, nemohli by sme očakávať, že sa napijeme vody alebo budeme šoférovať auto. Prečo by sme si teda mali tvoriť politické úsudky na základe nulovej investície? Dostávame to, za čo platíme. Ak sa naozaj pridržiavame faktov, internet nám dáva ohromnú možnosť ich vyjadriť. Osobnosti, ktoré tu citujem, nemali k dispozícii nič také. Veľký poľský filozof a historik Leszek Kołakowski, z ktorého diela som vybral epigraf tejto knihy, stratil post na Varšavskej univerzite, lebo sa postavil proti komunistickému režimu a nemohol publikovať.

Prvý citát v tejto knihe od Hannah Arendtovej pochádza z jej eseje nazvanej My, utečenci. Ide o úžasné dielo ženy, ktorá utiekla pred nacistickým režimom. Na brilantného mysliteľa Victora Klemperera, dnes oveľa obdivovanejšieho, sa spomína aj preto, lebo si za vlády nacistov tvrdohlavo viedol tajný denník. Preňho to bola základná potreba: „Môj denník mi bol vyrovnávajúcou tyčou, bez ktorej by som sa tisíckrát zrútil.“ Václav Havel, najvýznamnejší mysliteľ spomedzi komunistických disidentov zo 70. rokov, venoval svoju najdôležitejšiu esej Moc bezmocných filozofovi Janovi Patočkovi, ktorý zomrel na následky výsluchu československou komunistickou tajnou políciou.

V komunistickom Československu tento pamflet cirkuloval ilegálne v niekoľkých kópiách v rámci systému, ktorý Východoeurópania podľa ruských disidentov nazývali „samizdat“. „Ak je hlavným pilierom systému život v klamstve,“ napísal Havel, „potom nie je prekvapením, že jeho fundamentálnou hrozbou je život v pravde.“ Odkedy sme sa vďaka internetu stali všetci vydavateľmi, každý z nás nesie istú mieru súkromnej zodpovednosti za verejný zmysel pre pravdu. Ak sme seriózni pri vyhľadávaní faktov, každý z nás dokáže urobiť malú revolúciu v tom, ako funguje internet. Ak si človek sám overuje informácie, nebude posielať falošné správy iným. Ak ste sa rozhodli sledovať prácu reportérov, ktorým máte dôvod veriť, môžete odovzdávať ich poznatky iným.

Ak retweetujete dielo len tých ľudí, ktorí odviedli skutočnú novinársku prácu, je menej pravdepodobné, že si zanesiete mozog hlúposťami a trolmi. Aj keď nevidíme tie mysle, ktoré zasiahneme uverejnením nepravdy, neznamená to, že im neubližujeme. Napríklad šoférovanie auta. Možno šoféra v druhom aute nevidíme, ale vieme, že doňho nesmieme naraziť. Uvedomujeme si, že škoda by bola obojstranná. Desiatky ráz denne chránime iných, hoci ich vôbec nevidíme. Podobne možno nevidíme iného človeka sedieť pred počítačom, máme však zdieľanú zodpovednosť za to, čo dotyčná osoba číta. Ak dokážeme nepoškodzovať mysle tých, ktorých na internete nevidíme, ostatní sa od nás naučia robiť to isté. A potom možno naša internetová premávka nebude vyzerať ako jeden veľký krvavý karambol.

Vyšlo v spolupráci s:

Zdroj: BUX

ZDROJ >>

Čo si o tom myslíte? Komentujte :)

Laser Game