Damask 19. apríla 2018 (HSP/Iarex/Foto:TASR/AP-Hassan Ammar)
 
Alexander Zapolskis na portáli Iarex publikuje zaujímavý materiál o možnostiach Američanov v Sýrii.

Nočná obloha so svetelnými stopami striel nad Damaskom počas útoku USA, Francúzska a Veľkej Británie na ciele v Sýrii, ktoré sú spojené s tamojším programom chemických zbraní

Americkí vojenskí experti chápu, že Američania sa v Sýrii nachádzajú v ťažkej situácii a hrozí im veľké nebezpečenstvo.
Donald Trump sa nachádza v zložitom postavení. Štatút hegemóna vyžaduje od Američanov aktívne pôsobiť proti rozširovaniu ruského vplyvu na Blízkom východe, pričom Trump sleduje v prvom rade svoj propagandistický cieľ “Spraviť USA znovu veľkými”, ktorým oslovil amerických voličov. Vďaka jastrabom z radov protitrumpovskej opozície a usilovne vykresľovanému obrazu Asada ako sadistu a maniaka v amerických mainstreamových médiách, však Trumpovi veľa možností manévrovať nezostáva. Jastrabi a mainstream tlačia Washington do plnohodnotnej vojny proti Damasku, no posledný americký pokus v Sýrii ukazuje, že Američania majú značne obmedzené možnosti.
Američania pri svojom útoku vystrelili 103 rakiet, z ktorých sýrska protivzdušná obrana postavená na starých sovietskych S-125 a S-200 dokázala zlikvidovať 71 rakiet. Rusi nemuseli ani vystreliť, pretože všetky americké rakety obchádzali ruský priestor a dopadali ďaleko od miest dislokácie ruských vojakov. Okrem amerických Tomahawkov sa predstavili aj francúzske rakety MdCN, Scalp-EG a francúzsko-britské Storm Shadow, ktorých výsledky neoslnili. Sýrčania zostrelili všetky rakety Francúzska a Veľkej Británie, pričom tieto rakety sú modernejšie ako Tomahawky, ktoré nasadili Američania.
Američania majú pri hypotetickom nasadení svojej armády v Sýrii dva hlavné problémy. Prvým problémom je, že v Sýrii Američania nedokážu získať vzdušnú nadvládu a americkí vojaci bez vzdušnej nadvlády nevedia bojovať. Druhým problémom Američanov je skutočnosť, že v prípade úspešného pozemného nasadenia v Sýrii musia z talónu vytiahnuť 250 tisíc pešiakov, no Američania sú schopní do Sýrie poslať maximálne 10 – 12 tisíc vojakov. Títo vojaci nemôžu byť vojakmi základnej služby, pretože už pri nasadení v Iraku a Afganistane pred približne 10 rokmi, kedy bola pozícia Američanov podstatne lepšia ako dnes, sa ukázalo, že bežní príslušníci americkej armády nie sú schopní plniť vytýčené strategické úlohy. Američania panikárili a mali aj pomerne vysoké straty, preto ich nakoniec muselo hlavné velenie stiahnuť.
Dnes sú Američania schopní postaviť  12 tisíc žoldnierov a vojakov špeciálnych síl, tí sú však enormne drahí. Deficit pozemných síl mienili Američania vyplniť svojimi zástupnými armádami, Sýrčania s ruskou a iránskou pomocou im však zástupné armády značne preriedili a podobný osud očakáva aj Kurdov, do ktorých sa už v oblasti Afrinu s chuťou pustili Turci. Kurdi navyše pochopili že v možnom konflikte Turecko – USA ich Američania hodia cez palubu a od Arabov nemôžu očakávať žiadne zľutovanie.  Keď  posledných 2000 Američanov zo Sýrie utečie (tento problém bude súvisieť s vysokými stratami Američanov, spôsobenými guerillovými bojovníkmi), sýrske vládne jednotky a Turci znesú kurdské vojenské oddiely zo zemského povrchu. Rusi a Iránci už zvýšili bojovú úroveň sýrskych vládnych jednotiek a Sýrčania sa môžu spoľahnúť na dodávky moderných zbraní, takže odborníci vo Washingtone sa už pripravujú na scenár odchodu, podobnému scenáru odchodu z Vietnamu.
V roku 1969 vo Vietname Američania prišli s plánom “vietnamizácie Vietnamskej vojny”. Tento plán spočíval v tom, že USA sa začali sťahovať s Vietnamu, dodávali však juhovietnamským silám zbrane, techniku, americkí inštruktori naďalej cvičili juhovietnamských vojakov a v prípade nutnosti do bojov zapojili už len  Green Berets a Navy Seals. Bežných amerických pešiakov však už do konfliktu prestal Pentagon nasadzovať, pretože americkí pešiaci boli schopní ešte tak povraždiť neozbrojených vietnamskych civilistov ako napríklad pri masakri v My Lai (1968), bojovať proti ozbrojenému Vietkongu sa už však obávali.
Na rozdiel od Iraku a Afganistanu, dnes už nie sú Američania schopní nasadiť svoje pešie jednotky vo väčšom množstve. V Sýrii sa okrem 2000 profesionálov, žoldnierov a agentov CIA, Američania nenachádzajú. Letectvo nedokáže vyhrať vojnu, dokáže ničiť infraštruktúru a ciele, obsadiť krajinu však nedokáže. Takisto americkí vazali na Blízkom východe nie sú schopní splniť americké predstavy. Sýrska opozícia je preriedená,  Saudská Arábia má problémy v Jemene a Katar či Spojené arabské emiráty sú teoreticky schopné podporiť Američanov približne 4 lietadlami, tajnou službou a maximálne 1000 vojakmi špeciálnych ozbrojených síl. Pritom Katar prianie Trumpa, aby v Sýrii pri nálete zasiahli okrem Francúzov a Angličanov aj spojenci z Blízkeho východu proste odignoroval a do bojových aktivít sa nezapojil. Spojené arabské emiráty sa takisto útoku na Sýriu nezúčastnili, utrpeli totiž nepríjemné straty v Jemene a panicky sa obávajú Iránu.
Čo sa týka Egypta, na ktorý sa v minulosti Američania spoliehali, ten spolupracuje s Iránom a Ruskom, napriek americkým sankciám. Na Saudov sa Američania môžu spoľahnúť na papieri, Saudi súhlasia so všetkým čo Američania navrhnú. No čo sa týka bojových akcií, Saudi majú problémy. Zapadli totiž vo vojne v Jemene, kde saudským vojskám spôsobujú vysoké straty šiítski Huthijovia.
Americké straty sa budú v Sýrii zvyšovať a to pomerne rýchlym tempom. Americkí vojaci sa už teraz stávajú terčami likvidačných útokov. Kvôli týmto stratám sa možno čoskoro stretneme so skutočnosťou, že Američania už nebudú chcieť predlžovať vojnu v Sýrii a začnú sa sťahovať.  Môže k tomu prísť oveľa skôr, ako  sa mnohí nazdávajú.
Alexander Zapolskis
 
Príspevok Čo hrozí Američanom v Sýrii? zobrazený najskôr Hlavné správy.