Bratislava 30. septembra 2018 (HSP/Foto:Kombosnímka:HSP)
 
Dnes je to presne osemdesiat rokov. Západoeurópske veľmoci, naši dnešní spojenci z EÚ a NATO, sa bez našej účasti dohodli, že našu vlasť, vtedajšiu Česko-Slovenskú republiku rozdriapu na kusy. Pred päťdesiatimi rokmi iní naši spojenci vtrhli k nám na tankoch, aby zabránili odtrhnutiu našej vlasti zo socialistického tábora. Dve udalosti, dve historické skúsenosti. Ktorá bola horšia? Čomu sa z nich môžeme naučiť?

Ilustračné foto

O invázii spojeneckých armád socialistických krajín do Československa v roku 1968 sa tohto roku hovorí veľa. Nečudo, okrúhle 50. výročie je vhodnou chvíľou, aby sme si pripomenuli bolestnú skutočnosť, že pre veľmoci pri ich geopolitických zámeroch sú menšie krajiny všeličím, len nie partnermi na rovnocenné a férové jednanie.
Ak sa však toľko hovorí o tom, že pred päťdesiatimi rokmi Rusi (hoci Brežnev pochádzal z Ukrajiny a ani mnohí iní členovia politbyra neboli Rusi) a ďalší naši vtedajší spojenci k nám prišli na tankoch, aby zabránili kontrarevolúcii, tak by bolo dobré nezabúdať ani na iné okrúhle výročie, v médiách oveľa menej „rozmazávané“. Pred osemdesiatimi rokmi iní naši spojenci (tí terajší) bez akéhokoľvek právneho nároku a bez našej účasti rozhodli, že našu krajinu oklieštia a paralyzujú.
Mníchovskej dohody, alebo tiež Mníchovskej zrady sa zúčastnili Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko a Taliansko. Posledné dve z týchto krajín prehrali vojnu a ich režimy sa po vojne zmenili. Británia a Francúzsko sa však hrdo hlásia ku kontinuite svojej politiky a nikdy sa od svojej histórie oficiálne nedištancovali. Musíme to teda chápať tak, že sú dnes oddaní rovnakým demokratickým, či skôr „demokratickým“ hodnotám ako vtedy. To treba spomenúť, aby sa nezabudlo, s akými spojencami sme pod spoločnou strechou v našom veľkom európskom dome a v „obrannom“ pakte NATO.
V roku 1938 Nemecko, pod hrozbou použitia sily začalo požadovať odstúpenie Sudet – okrajových častí Čiech. Zámienkou bolo, že v Česko-Slovensku je údajne diskriminovaná nemecká menšina. Odovzdanie Sudet, kde bola vtedy sústredená väčšina obranných kapacít krajiny, ako aj surovín pre obranný priemysel, by zároveň znamenalo absolútnu paralýzu možností Česko-Slovenska brániť sa a stalo by sa tak len bezbranným príveskom Ríše – skrátka niečím podobným ako to, čím sú naše krajiny dnes. Keď sme túto arogantnú požiadavku odmietli, naši spojenci Spojené kráľovstvo a Francúzsko nám poslali ultimátum, že nechajú Česko-Slovensko Hitlerovi, ak mu nevyhovieme.
Vtedajší prezident Beneš s Hitlerovými požiadavkami súhlasil, čo samozrejme verejnosť pobúrilo a začala protestovať, v dôsledku čoho vláda odstúpila. Nová vláda generála Syrového bola rozhodnutá Česko-Slovensko brániť a očakávala od Spojeného kráľovstva a Francúzska pomoc. Vyhlásila 23. septembra 1938 všeobecnú mobilizáciu, ktorá úspešne prebehla a armáda zaujala pripravené pozície. Jasná prevaha bola síce na strane Nemecka, ale česko-slovenská armáda bola tiež silná, dobre pripravená, vyzbrojená a motivovaná. Aj hornatý terén českého pohraničia by bol výhodný pre vedenie obranného boja, takže v prípade vojny by Československo rozhodne nebolo pre Hitlera ľahkou a rýchlou korisťou. Lenže prezident a vrchný veliteľ ozbrojených síl Edvard Beneš mobilizáciu odvolal a armádu z pripravených pozícií stiahol.
Toto boli udalosti, ktoré predchádzali zvolaniu Mníchovskej konferencie, na ktorej mali štyri západoeurópske veľmoci rozhodnúť o osude Česko-Slovenska. Presne pred osemdesiatimi rokmi, 30. septembra podpísali Arthur Neville Chamberlain (Spojené kráľovstvo), Édouard Daladier (Francúzsko), Adolf Hitler (Nemecko) a Benito Mussolini (Taliansko) dohodu, v ktorej rozhodli o odstúpení sudetských území Nemecku. Tu treba osobitne spomenúť spojeneckú rolu sladkého Francúzska, nášho spojenca v Malej Dohode, na ktoré republika ešte od čias Štefánika azda najviac orientovala svoju zahraničnú politiku.
Naši predstavitelia sa rokovania priamo nezúčastnili, ale potupne čakali na výsledky vo vestibule budovy. Teda išlo o podobný spôsob rozhodovania, ako je navrhovaný aj v súčasnosti, keď západné mocnosti pripravujú takú podobu Európskej únie, v ktorej sa má o nás rozhodovať centrálne bez reálnej možnosti, aby sme výsledky rozhodnutia ovplyvnili. Rozdiel je však v tom, že sa nebude rokovať v Mníchove, ale v Bruseli.
V dôsledku Mníchovskej zrady odstúpil 5. októbra vtedajši Česko-Slovenský prezident Edvard Beneš, sadol do lietadla a odletel do Londýna, do toho istého Londýna, ktorý jeho krajinu tak hanebne zradil. (Viete si to predstaviť? Viete si predstaviť, že by si v prípade nejakých problémov napríklad prezident Kiska sadol do lietadla a utiekol do Ameriky?) Mníchovská dohoda priamo viedla k Viedenskej arbitráži, po ktorej Česko-Slovensko prišlo o ďalšie územie. V dôsledku Mníchovského diktátu a Viedenskej arbitráže nám bolo odňatých tridsať percent krajiny, tretina obyvateľstva a tretina priemyslu, keď Nemecku pripadlo 28 680 km2, Maďarsko 11 830 km2 a Poľsko 1086 km2 územia. Hoci podľa medzinárodného práva sú Mníchovská dohoda aj Viedenská arbitráž od samého začiatku neplatné, Nemecko ich neplatnosť výslovne uznalo až v roku 1973…
Tak ako aj v iných prípadoch sa dodatočne zvyknú objavovať pokusy históriu skresľovať žiaducim smerom, najnovšie sme toho priamymi svedkami aj v tomto prípade. Prednedávnom sa totiž vynorili názory, že západné mocnosti Česko-Slovensko vlastne nezradili, ale v Mníchove iba splnili prianie prezidenta Beneša. V niektorých vlastizradných českých a slovenských médiách, vrátane Českej televízie, sa tento rok objavili snahy ospravedlniť „demokratické“ západné štáty senzačným odhalením, že pár týždňov pred Mníchovom Beneš údajne sám tajne ponúkol Hitlerovi takéto „kompromisné“ riešenie. A že Beneš takto rafinovane chcel zachrániť krajinu pred vojnou, pričom vraj geniálne predvídal, že Nemecko čoskoro padne a veci sa vrátia do normálu bez krviprelievania. A že mocnosti už len odobrili to, čo Beneš sám „chcel“. Touto zjavnou a vlastne aj trochu dementnou lžou (veď aj keby sám Beneš niečo také Hitlerovi sám navrhol, nijako by to nemenilo fakt, že sa vec udiala pod hrozbou sily a veľmoci Československo nepodržali, ale ponechali napospas agresorovi) sa ktosi snaží vytvárať dojem, že západné mocnosti predsa vždy boli len dobré a demokratické. Aj poslední pamätníci už čoskoro pomrú, takže tvorcovia histórie možno ešte pritvrdia: ktovie, možno sa čoskoro dozvieme, že vlastne dobrý Hitler nerozpútal vojnu a za všetko môže to zlé Rusko…
Ale ktorí spojenci sú vlastne tí dobrí? Čoskoro sa bude rozhodovať o budúcnosti Európskej únie a bude tu silný tlak na vytvorenie európskeho „superštátu“, kde by sa o všetkom podstatnom rozhodovalo centrálne. Možno by bolo dobré si spomenúť na historické udalosti a dobre si veci zvážiť predtým, než opäť raz komusi odovzdáme aj zvyšky plnej moci nad našou krajinou.
Ivan Lehotský
 
Príspevok Čo bolo horšie: Spojenecká pomoc 1968 alebo spojenecká dohoda 1938? Čo nás učí história o spoliehaní sa na spojencov? zobrazený najskôr Hlavné správy.