Vystrašený Claudius sa ponáhľa do paláca. Musí sa niekde ukryť, možno mu viac než kedykoľvek predtým ide o holý život. Píše sa 24. január roku 41 a práve sa dopočul, že cisára, jeho synovca, pred chvíľou zavraždili. Neušetrili ani jeho manželku a dcéru. Sprisahancov vraj viedol veliteľ Pretoriánskej gardy. Čo keď sa rozhodli vyvraždiť celú rodinu, vrátane jeho? A čo keď to nakoniec vôbec nie je pravda a ide len o ďalší krutý žart panovníka, ktorý chce potrestať každého, kto by sa z takejto správy potešil?

V hlave má zmätok. Ukrýva sa na jednej z terás medzi závesmi a trasie sa od strachu. Počuje kroky a hlasy, ktoré sa blížia. Sú to pretoriáni, ktorí prehľadávajú palác a teraz ho určite nájdu. Zrazu sa záves rozhrnie. Claudius pred sebou vidí vojaka. Je presvedčený, že teraz zomrie, a tak sa mu vrhá k nohám a prosí o život.

​Na jeho veľké prekvapenie však vojak proti nemu nezdvíha zbraň. Pomáha mu vstať zo zeme, potom sa pred ním ukloní a zdraví ho ako cisára. Pretoriáni odvádzajú Claudia do kasární, kde mu poskytujú ochranu. Jeho pochybnosti sa rozplývajú. Začína veriť, že to je pravda, že Caligula je naozaj mŕtvy. To znamená, že sa skončilo obdobie jeho šialenej krutovlády, keď si nikto nebol istý vlastným životom. O smrti bezcitného despotu sa dozvedajú aj senátori, ktorí netaja radosť. Je to irónia osudu, takto sa tešili aj pred necelými štyrmi rokmi, keď sa ten, koho smrť dnes oslavujú, stal cisárom…

Bol úctivý, ale túžil po pomste

„Tešil sa veľkej obľube a prenášali sa na neho nádeje, ktoré všetci vkladali do jeho otca,“ napísal Vojtech Zamarovský v knihe Dejiny písané Rímom. Tým otcom totiž nebol nik iný, ako slávny a populárny vojvodca Germanicus. Chlapec vyrastal pri ňom vo vojenskom tábore, a práve tam dostal ešte ako malý prezývku Caligula. Vojenské sandále, ktoré drobec s obľubou nosil a na tvárach legionárov tým vyvolával úsmev, sa totiž volali caliga.

Na Germanicovu popularitu ale cisár Tiberius, jeho strýko a zároveň adoptívny otec, veľmi žiarlil. Po triumfálnom návrate z Germánie ho prevelil na východ ríše, kde onedlho za podozrivých okolností zomrel. „Po Ríme sa šírila domnienka, že zahynul Tiberiovou lsťou a vykonávateľom bol Gnaeus Piso,“ napísal neskôr rímsky historik Suetonius. Cisár sa potom vysporiadal aj s vojvodcovou manželkou Agrippinou a s jej dvoma synmi. Tretieho, Gaia Caesara Augusta Germanica alias Caligulu, povolal k sebe a neskôr ho v závete ustanovil za spoludediča ríše i jeho majetku.

Zdroj: wikiart.org

​​Mladík po celý čas vedel, že aj on môže od Tiberia čakať kedykoľvek úder. A tak sa pretvaroval, správal sa k nemu milo a úctivo, hoci by matku a bratov najradšej pomstil. Keď v roku 37 cisár zomrel, padlo podozrenie práve na Caligulu. Podľa Suetonia ho vraj otrávil a chcel mu stiahnuť cisársky prsteň. Ten však umierajúci stále pevne zvieral, a preto „naňho prikázal hodiť vankúš, aby sa zadusil, a potom mu ešte vlastnoručne stlačil hrdlo“.

Rímania vôbec neľutovali, že je Tiberius mŕtvy. Senát označil jeho testament za neplatný, za nového cisára vyhlásil Caligulu a deň jeho nástupu sa mal dokonca v budúcnosti oslavovať ako sviatok nového založenia Ríma.

Miláčik ľudu sa zmenil na príšeru

Jeho prvé kroky ukázali, že radosť a nádeje boli oprávnené. Zrušil napríklad zákon o urážke majestátu, vrátil právomoci senátu, vyhlásil amnestiu, trestal udavačov, nariadil, aby sa pokračovalo v stavbách, ktoré za jeho predchodcu neboli dokončené a keďže vedel, čo ľud potrebuje, usporadúval preň veľkolepé hry a zábavy. Prikázal tiež, aby do Ríma previezli pozostatky jeho matky a bratov, ktoré slávnostne pochoval. September premenoval na Germanicus na počesť svojho otca a jeho brata Claudia vymenoval za svojho kolegu v úrade konzula.

Menila sa aj podoba Ríma. Nechal v ňom vztýčiť veľký obelisk privezený z Egypta (dnes známy ako Vatikánsky obelisk), rozšíril svoj palác, dal postaviť veľkú dostihovú dráhu a pustil sa aj do výstavby dvoch akvaduktov, ktoré jeho súčasníci označovali za stavebné zázraky. Údiv vzbudzovali tiež dve gigantické veslice postavené práve za jeho vlády, patriace medzi najväčšie v  antickej histórii. Ich zvyšky sa podarilo objaviť v tridsiatych rokoch 20. storočia v jazere Nemi. Na základe Caligulovho rozhodnutia došlo v ríši aj k úprave a rozšíreniu prístavov, aby sa mohlo ľahšie vykladať obilie dovezené z Egypta. V Syrakúzach dal zase opraviť hradby a chrámy a nezabúdal ani na infraštruktúru v podobe nových ciest a dôsledného udržiavania tých starých.

Zdroj: Wikipedia

​Všeobecne šťastné obdobie jeho vlády trvalo ale iba niekoľko mesiacov, potom nastal zlom. Caligula sa úplne zmenil, čo mnohí pripisujú chorobe, pravdepodobne encefalitíde. Jeho súčasníci, ani historici na to nenašli iné vysvetlenie, než šialenstvo, ktoré cisár potvrdzoval väčšinou svojich činov.

Medzi prvými pocítila jeho sadistickú povahu stará mama, ktorú otrávil. Muža, ktorý počas jeho choroby verejne vyhlásil, že by svoj život pokojne obetoval bohom, len aby cisár vyzdravel, dal zvrhnúť z útesu. Vraj preto, aby jeho sľub splnil. Otca svojej prvej manželky prinútil, aby si sám podrezal hrdlo. Viackrát sa v ohrození života ocitol aj jeho strýko Claudius, ušetril ho ale vždy len preto, že mu slúžil ako terč posmechu a ponižovania.

Senátori mu museli slúžiť ako otroci a behať okolo jeho nosidiel ako psi. Vydal nariadenie, podľa ktorého všetky ženy patrili jemu a podľa toho sa správal, dokonca aj v prítomnosti ich manželov. Vyhlásil sa za najvyššieho boha a svoju sestru a zároveň milenku Drusillu za bohyňu. Dal si postaviť aj chrám so zlatou sochou, ktorú museli neustále obliekať do takých šiat, aké mal práve na sebe. Pre svojho koňa Incitata zase nechal postaviť mramorovú maštaľ so žľabom zo slonoviny a traduje sa, že ho chcel vymenovať za konzula.

Zdroj: Wikipedia

​Nielen v tomto ale jeho správanie prekračovalo únosné medze. Keďže veľmi rýchlo vyprázdnil štátnu pokladňu a na svoj hýrivý život potreboval prostriedky, vymýšľal, kde ich zohnať. A aj vymyslel. Neúnosne začal zvyšovať dane, zavádzal aj nové, napríklad z pôrodov, pohrebov či zo sobášov. Štátu, čiže jemu, prepadol aj majetok ľudí, ktorých odsúdil na smrť ako zradcov. „Každého, o kom si len pomyslel, že proti nemu môže pripravovať sprisahanie, nechal surovo mučiť a napokon popraviť. Súdil hromadne a vynášal jednotné rozsudky, bez ohľadu na to, o čo v spore išlo,“ opisoval jeho krutosť Seneca.

Pohár trpezlivosti pretiekol

Caligula chcel nadviazať aj na vojenské úspechy svojho otca a dobyť Germániu. Zamieril do nej na jeseň roku 39, podľa Suetonia však k žiadnej bitke nedošlo. V Hornej Germánii ale odhalil sprisahanie, ktoré mal organizovať tamojší legát Gnaeus Cornelius Lentulus Gaetulicus. Plánoval vraj cisára zavraždiť, pri čom mu mali pomáhať aj Caligulove sestry Agrippina mladšia a Julia Livilla a švagor Marcus Aemilius Lepidus. Toho, spolu s Gaetulicom dal preto popraviť a obe sestry poslal do vyhnanstva na Pontinské ostrovy.

V nasledujúcom roku vtrhol šialený vládca Ríma do Galie, ktorú vydrancoval, a zamieril aj do Británie. Dostal sa však iba k Lamanšskému prielivu. Na jeho pobreží vojakom nariadil, aby nazbierali množstvo mušlí, ktoré po návrate ukazoval ako vojnovú korisť. Zároveň obvinil senátorov, že si iba užívajú luxus a radovánky, kým on na vojenských ťaženiach riskuje život.

Keď sa vrátil do Ríma, odhalil ďalšie aj dve sprisahania, ktorých pôvodcov dal zabiť. Jeho brutalita rástla doslova zo dňa na deň a bolo len otázkou času, kedy pohár trpezlivosti pretečie. Stalo sa to 24. januára roku 41. V Ríme sa konali tradičné slávnosti na pamiatku cisára Augusta. Od rána ich sledoval aj Caligula. Napoludnie však zo slávností odišiel, aby sa vo svojom paláci vykúpal a najedol. Vtedy k nemu pristúpil náčelník Pretoriánskej gardy Cassius Chaerea, vytasil meč a uštedril mu ním ranu. Nebola ale vraj smrteľná, a tak k cisárovi okamžite priskočili ďalší vzbúrenci, ktorí ho dobodali. Hneď potom zabili aj jeho ženu Miloniu Caesoniu a ročnú dcéru Juliu Drusillu.

Zdroj: Wikipedia

​Po takmer štyroch rokoch sa tak skončila vláda muža, ktorý verejne hlásal „Nech ma pokojne nenávidia, hlavne, že sa ma boja!“, no viac než výrokmi potvrdzoval svoje šialenstvo činmi.