Slovensko 25. apríla 2017 (HSP/Foto: TASR – Oliver Ondráš, TASR/AP – Wong Maye-E, FB Eduard Chmelár)

Politický analytik a publicista Eduard Chmelár vo svojom aktuálnom príspevku porovnáva na prvý pohľad neporovnateľné osobnosti – severokórejského diktátora Kima Čong-una a nášho prezidenta Andreja Kisku. Avšak, ako sa zdá, obaja majú predsa niečo len spoločné. „Samozrejme, že nechcem prirovnávať osobnosť Andreja Kisku k severokórejskému diktátorovi, ale obraz nenahraditeľného vodcu, ktorý je obdivovaný za úplne hlúposti, pričom verejnosť sa o tých najdôležitejších veciach nič nedozvie, ho začína nápadne pripomínať,“ vysvetľuje Chmelár.

Na snímke prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska poskytuje rozhovor médiám na nástupišti železničnej stanice Poprad-Tatry počas čakania na rýchlik InterCity do Bratislavy

A čo bolo podnetom pre uvedené porovnanie? Chmelár sledoval dokument BBC s názvom „Posledný červený princ“, ktorý bol práve o severokórejskom diktátorovi. Dokument zobrazoval ako „neskúsený Kim po dosadení do funkcie zakrýval svoju neistotu všadeprítomnou propagandou, ktorá ho ukazovala pri všetkých banálnych činnostiach, ktoré nemali nič spoločné s riadením štátu, ale zlepšovali mu imidž: Kim ochutnáva sušienky vo fabrike, Kim dohliada na správny rast kureniec, Kim sleduje ako deti v škôlke kreslia jeho podobizeň, Kim sa plaví na loďke po jazere, Kim diskutuje so športovcami, Kim sa vybral na turistiku, Kim sa fotí s vysokoškoláčkami na výlete, Kim sa previezol novým moderným vlakom. Tieto šoty vysiela pravidelne štátna televízia, pričom novinári majú zakázané klásť otázky, lebo Kim dáva iba vyhlásenia.“

Na snímke severokórejský vodca Kim Čong-un

Počas včerajšieho dňa sa  na Slovensku udialo niečo podobné. Ako uvádza Chmelár osoby, obsadenie a prostredie či režim síce boli odlišné, ale kult osobnosti sa riadi tými istými parametrami. Od rána nielen na Chmelára, ale aj na ostatných občanov Slovenska z médií nevyliezalo nič iné, ako to, že sa Kiska vybral vlakom a čo chudáčik všetko pri tom musel vytrpieť.

TA3 to podľa slov Chmelára vysielala každú hodinu. „TV Markíza ukázala, že pán prezident si vzal do vlaku nielen početnú ochranku, ale aj vlastného kuchára a čašníka; vraj seriózny denník Sme priniesol až 12 fotografií (pán prezident prichádzajúci na elevátore, pán prezident čakajúci na peróne, pán prezident nastupujúci, pán prezident čítajúci Sme, pán prezident vystupujúci). Napokon sa v rozhovore pre denník N a RTVS náš pán PR-rezident posťažoval, koľko času tým zabil a že vlastne ešte nevie, či takto bude jazdiť aj nabudúce, takže sme sa dozvedeli, že to celé bola iba taká PR bublina…“

Úloha hlavy štátu

Publicista zároveň upozorňuje, že primitívne emócie na jeho slová ho nezaujímajú, pretože to, čo ho skutočne zaujíma je, či naozaj rozumieme tomu, aká je úloha hlavy štátu a či je toto informácia, ktorá má zamestnávať aj tzv. seriózne médiá ako správa dňa.

„Už pri voľbe prezidenta pred dvoma rokmi som varoval, že nemáme vôbec vydiskutované a vyjasnené úlohy hlavy štátu a dnes sa ukazuje, že prezident svoje skutočné právomoci buď zanedbáva (meškajúce vymenovávanie sudcov, rektorov či iných verejných činiteľov, porušovanie ústavy v prípade odmietania nových ústavných sudcov atď.) alebo ich nevie uchopiť (vyvažovanie výkonnej a zákonodarnej moci),“ dodáva.

Na snímke Eduard Chmelár

Kiska podľa Chmelára namiesto toho, aby si plnil svoje skutočné právomoci, chodí po Slovensku ako princezná Diana, jeho program pripomína skôr prvú dámu a jeho správanie napodobňuje pápeža. „Väčšinu jeho tímu tvoria ľudia z reklamných agentúr, ktorí mu zvyčajne nedovolia vyjadrovať sa k politickým témam (robia to za neho poradcovia) a už vôbec nie na tlačových konferenciách, aby sa náhodou nestrápnil. Námietka jeho fanúšikov, že hlava štátu si zasluhuje osobitnú úctu, neobstojí, lebo takúto úctu si zasluhuje v republikánskej tradícii iba úrad, nie osoba – čo práve títo fanatickí prívrženci pri predchádzajúcich prezidentoch nebrali na vedomie,“ vysvetľuje.

Cirkus a urážka bežných ľudí?

Politický analytik si zároveň myslí, že je nevkusné, aby sa z prezidentovho presúvania robil takýto cirkus. „Kiskov hovorca Roman Krpelan sa pokúsil už pri jeho jazde autom do Popradu vyvolať ľútosť, že sa musel predierať zápchami v Bratislave (akoby sa cestou na letisko nemusel) a tentoraz sa posťažoval, koľko ochrankárov a policajtov na každej stanici si to vyžadovalo,“ upozorňuje Chmelár a dodáva, že „práve toto je obyčajný papalášizmus, ktorý je v našej tradícii pozostatkom ani nie tak komunistickej ako monarchistickej mentality. Prečo by mal mať prezident štátu, ktorý má menej obyvateľov ako Chicago, ochranku porovnateľnú s pápežom alebo britskou kráľovnou? Prečo môže prezident väčšieho Rakúska chodiť bez takéhoto cirkusu vlakom s jedným ochrankárom? Je to vec dohody a vôle. Andrej Kiska fňuká, že za to nemôže a vyhovára sa na ministra vnútra akoby bol nesvojprávny, ale toto všetko sa dá vyriešiť jedným administratívnym rozhodnutím. Popravde, je mi jedno, ako sa prepravuje prezident, ale nie je mi jedno, keď sa z toho robí cirkus a už vôbec mi nie je jedno, keď prezident robí z verejnosti rukojemníka svojich súkromných problémov. Lebo to proste nie je tak celkom jeho vec (ako ho bránia žabky-demokratky), kde býva, pretože hlava štátu sídli v hlavnom meste a ak s tým má jeho rodina problém, mala by o týchto skutočnostiach verejnosť vedieť ešte skôr ako prebehnú voľby.“

Na snímke prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska (v strede) prichádza na nástupište železničnej stanice Poprad-Tatry, aby sa rýchlikom InterCity dopravil do Bratislavy

Chmelár vzhľadom na uvedené preto v závere svojho komentára zdôrazňuje, že verejná diskusia o hlave štátu by sa mala zamerať nie na to, čo „mal na obed, koľko detičiek vystískal, kde si dobre zalyžoval a či sa mu pohodlne cestuje, ale na to, ako vybudovať zo Slovenskej republiky silný štát. Lebo na takéto kraviny ho nepotrebujeme.“

„Možno by sme mali začať konečne hovoriť o posilnení právomocí prezidenta republiky – nielen pre Andreja Kisku, ale pre každú hlavu štátu, ktorá získava priamou voľbou mimoriadne silnú legitimitu s mimoriadne slabými právomocami,“ myslí si a dodáva: „ale hlavne by sme sa mali začať správať ako vyspelý štát a moderná demokracia. Lebo ja považujem za urážku bežných pracujúcich ľudí, ktorí cestujú vlakom za prácou denne stovky kilometrov, v zime o štvrtej ráno nevykúreným vlakom, aby sa im médiá vysmievali, či si pán prezident v IC rýchliku prvej triedy vybral dobré raňajky a či sa mu cestuje pohodlne. Prestaňte si robiť z občanov tohto štátu srandu. Na takýto cirkus si hlavu štátu nevolíme.“