Bude rozsudok nad Nishitom prelomový? Budú sa môcť odteraz občania brániť násiliu efektívnejšie? Začnú sa agresori konečne báť?

Bratislava 20. októbra 2018 (HSP/Foto: TASR- Marko Erd)
 
Pred pár dňami Okresný súd Bratislava I oslobodil Timothyho Nishita, ktorý pred rokom nožom zabil jedného z útočníkov, ktorí ho napadli v centre Bratislavy. Súd rozhodol, že jeho čin bol nutnou obranou. V médiách sa objavilo množstvo pobúrených reakcií, že cudzinec nožom zabil neozbrojeného Slováka. Ale ako to vlastne je s primeranou či neprimeranou obranou?

Na snímke Nishit T.

Timothy Nishit by inak mal vážny problém vysvetliť, že nožom zabil neozbrojeného človeka, lenže incident snímala kamera a záznam z nej bol aj jedným z kľúčových dôkazov, o ktoré sa súd pri svojom rozhodovaní opieral. Na zázname z kamery je jasné kto útočí a kto je obeť. Bolo vidno, že traja útočníci Nishita napadli značne agresívnym spôsobom, pri ktorom bola reálna možnosť ťažkého ublíženia na zdraví.
Podľa prokurátora Nishit pri sebe vždy nosil dva nože a boxer. Senát napriek tomu dospel k záveru, že jeho čin napĺňal znaky nutnej obrany v zmysle trestného zákona. Podľa sudcu to, že mal pri sebe nože, mu nemôže byť na príťaž, keďže viaceré dôkazy poukazujú na to, že ich použil iba na svoju obranu.
Samozrejme, vždy je možné špekulovať, či bol súd nezaujatý, a či sa príbeh naozaj odohral celkom tak, ako to porota vyhodnotila. Ale ak áno, potom treba povedať, že v tomto prípade súd rozhodol v zmysle zákona, spravodlivo a nezávisle. Treba to zdôrazniť. V krajine, kde sa zvyknú súdy spochybňovať a označovať za skorumpované (a nepochybne také aj sú, do nejakej miery – otázka je len, aká je tá miera na stupnici medzi 0 a 100 percentami), je dôležité spravodlivý rozsudok oceniť. Súdu naozaj slúži ku cti, že nepodľahol mediálnemu tlaku a napätej atmosfére, v ktorej vo vzduchu viseli obvinenia z rasového motívu či možnej manipulácie, keďže išlo o cudzinca.
Toto rozhodnutie bude dobré si pamätať aj pre budúcnosť. Po Európe sa pohybuje čoraz viac neidentifikovaných votrelcov, pre ktorých zabiť Európana je maličkosť – a v rovnakom čase tu vidíme snahu obmedziť občanom právo na nosenie prostriedkov osobnej obrany. V tejto situácii by bolo veľmi dobré, keby ľudia mali istotu, že právo je na ich strane, ak sa v krajnej núdzi budú brániť efektívne – predstavte si pod tým čo chcete.
Aká obrana je primeraná a aká už je neprimeraná? Tá hranica je veľmi tenká a v podobných prípadoch, keď obeť v núdzi zabije agresora, sa súd často prikláňa na stranu zabitého. Ale nie vždy. Mnohí si ešte spomenú na tragédiu z roku 1990, keď obyvateľ obce Polichno Ján Turčan potom, ako ho istá skupina miestnych menšinových občanov naháňala a vyhrážala sa jemu a jeho rodičom zabitím, a napriek zatvorenej bráne vnikla na dvor jeho rodinného domu s jasným zámerom agresie, zobral loveckú pušku, štyroch z nich zastrelil a piateho zranil. Súd ho vtedy oslobodil s odôvodnením, že konal v najvyššej núdzi a jeho sebaobrana bola primeraná. Mimochodom, Jána Turčana občania poznali ako nekonfliktného dobráka, ktorý málokedy chýbal pri spoločnej práci v dedine. A pár rokov po tragédii si ho obyvatelia Polichna zvolili za svojho starostu.
Súvisí s tým však ešte jedna veľmi dôležitá, dokonca podstatná vec. Problematika obrany pred agresorom je úzko spojená aj so slovom odstrašenie. A tu náš západný právny a etický systém naráža na svoje obmedzenia. Odvetu, ktorá výrazne prekonáva rozsah agresie, vnímame ako niečo nemorálne – lenže pritom zabúdame na dôležitú celospoločenskú úlohu trestu: princíp odstrašenia.
V dnešnej dobe, keď je snahou všetko pomiešať, jablká s hruškami, dobré so zlým, pekné s nechutným, pravdu so lžou a príčinu s následkom, sa v prípade nejakého konfliktu často stráca aj pointa: kto začal, kto je útočník a kto obeť. A v takto relativizovanom svete je potom ťažké vrátiť sa k principiálnemu vnímaniu spravodlivosti a k inštitútu odstrašujúceho trestu ako kategórie, ktorá nerieši následky, ale predchádza príčinám zla v spoločnosti.
Začína sa to už trestmi pre deti: kedysi mali deti rešpekt pred rodičmi a učiteľmi. Vedeli, že ak neposlúchnu, bude to bolieť. Dnes sa vraj nemajú deťom dávať tresty, ktorých sa deti boja, lebo ich to stresuje – prišli na to americkí psychológovia a kto by im odporoval, všakáno. Výsledkom je, že (štatisticky) deti vlastne nemajú autority, disciplínu, sú voči učiteľom aj rodičom bezočivé, ťažko ich donútiť učiť sa. Tresty, ktoré dostávajú, ich síce nestresujú, ale ani sa ich neboja. Kalkulujú s nimi, učia sa cynizmu a bezcharakternosti. A v konečnom dôsledku sa tým oslabuje aj vzťah medzi rodičmi a deťmi. Zo školy a rodiny sa stratil odstrašujúci efekt trestu, ktorý viac nie je trestom, ale iba akýmsi druhom obchodu.
Zlodej sa nebojí kradnúť ako kedysi, keď mu hrozilo, že mu odseknú ruku. Kalkuluje, že ak ho chytia, pôjde na chvíľu do pohodlného humánneho zariadenia s teplou stravou, kde síce bude musieť poslúchať, ale to stojí za to riziko, pretože inak by musel chodiť do zamestnania, teda do iného zariadenia s teplou stravou (väčšinou), kde človek tiež musí totálne poslúchať. Opäť namiesto odstrašujúceho trestu iba akýsi obchod.
Toto západné vnímanie etiky má niekedy až absurdné dimenzie. Západní „odborníci“ napríklad označujú za amorálny ruský systém Perimetr, ktorý na Západe nazvali „Mŕtva ruka“ . Je to automatický systém, ktorý je schopný v ľubovoľnom čase spustiť jadrový úder na USA aj v takom prípade, keby USA náhlym jadrovým útokom zničili Rusko, vrátane Moskvy a všetkých riadiacich centier. Systém bol vytvorený preto, aby si potenciálny agresor nikdy nemohol byť celkom istý, kedy sa automaticky otvoria na Sibíri poklopy a priletia smrtiace rakety-pomstiteľky.
Nuž a americkí „odborníci“ na morálku označujú tento odvetný, odstrašujúci systém „Mŕtvej ruky“ za amorálny… Ich vnímanie spravodlivosti je natoľko pokrivené, že zjavne vôbec nerozumejú kategórii odstrašujúceho trestu. Pravda, ťažko sa im čudovať, keď ich médiá do dokonalosti doviedli technológiu mätenia pojmov, keď čierne je vlastne biele, pravda je lžou a útočník je obeťou. Pre nich potom je prirodzené považovať za morálny spôsob boja iba ten americký: čiže zásadne nie vo férovom boji tvárou v tvár protivníkovi, ale iba na diaľku od monitora a pri obrovskej presile a totálnej technologickej výhode, keď „obrana“ proti cudzincovi sa vykonáva zásadne preventívne v jeho krajine diaľkovými technológiami, ktoré ho v ideálnom prípade zabijú skôr, než vôbec pochopí, že má byť agresorom.
Ale my u nás v strednej Európe by sme sa mali snažiť hľadať naozajstnú spravodlivosť, ktorej základy sa slušný človek naučil už v stredoeurópskej škôlke: byť na niekoho agresívny je zlé a útočník má vedieť, že trest je taký, že to za to nestojí.
Politicky korektný pokrytecký prístup Západu je príčinou veľkého množstva nespravodlivosti a nešťastia. Koľké desaťročia operujú v oblasti Afrického rohu somálski piráti, koľko lodí prepadli, koľkých námorníkov zabili, koľko peňazí už Západ stálo márne hliadkovanie v tom priestore… Rusi to vyriešili jednoducho: keď piráti raz obsadili ruskú loď, prišlo ruské komando, Rusi loď oslobodili, pirátov vysadili na ich loďku, ktorú potom aj s pirátmi nechali vybuchnúť a celé to nafilmovali a dali na internet. Odvtedy sa somálski piráti vyhýbajú ruským lodiam veľkým oblúkom. Koľko životov ruských námorníkov bolo týmto, niekto by povedal barbarským činom, zachránených?
A koľko tisíc životov Afričanov plaviacich sa na loďkách cez Stredozemné more mohlo byť zachránených, keby Západ nebol tak pokrytecky politicky korektný a postaral sa, aby všetci tí zúfalí moreplavci pochopili, že sa im ich nebezpečná snaha nemôže vyplatiť?
Ale vráťme sa k oslobodzujúcemu rozsudku nad Timothym Nishitom. Je to precedens, ktorý má aj odstrašujúci rozmer: odteraz sa môžu sadisti, bitkári, lúpežníci, teroristi a znásilňovači (ľubovoľnej národnosti) báť, že ak niekoho bezdôvodne napadnú, ten človek sa môže brániť ako vie a právo bude na jeho strane. Pre kritikov tohto rozhodnutia je tu principiálna otázka: Je azda nemorálne, keď sa človek má báť konať zlo?
Je niekedy až humorné, ako sa trafené husi ozývajú, keď sa má odstrašujúci trest v akomkoľvek kontexte uviesť do praxe. Strana SaS napríklad pred pár mesiacmi navrhovala zrušiť trestný čin ohovárania. Že tresty sú príliš prísne, a že už veľmi dlho nikto nebol za tento trestný čin odsúdený. Nuž ale, kto hovorí pravdu, ten predsa neohovára a nemá sa čoho báť. A kto klame, tak nech sa len bojí… Komu to vadí? Jedine ak tomu, kto chce klamať…
Videli ste niekoho chodiť po zábradlí mosta? Že nie? Je to preto, že trest za zlý krok bude veľmi prísny. Že je ten trest neúmerne prísny a nespravodlivý voči tým, ktorí by sa chceli len trochu nevinne poprechádzať po zábradlí? Že by bolo voči nim spravodlivejšie zavesiť pod most záchranné siete alebo stavať mosty len celkom tesne nad hladinou, aby si prechádzkari po zábradlí neublížili? A nebude lepšie ostať radšej pri zdravom rozume a úcte k prirodzenej spravodlivosti?
Ivan Lehotský
 
Príspevok Bude rozsudok nad Nishitom prelomový? Budú sa môcť odteraz občania brániť násiliu efektívnejšie? Začnú sa agresori konečne báť? zobrazený najskôr Hlavné správy.

ZDROJ >>

Komentujte :)