Magický kremeľský dátum 2024 na pozadí rusko-bieloruskej krízy. Prelom rokov 2019/2020 sa niesol v znamení dynamického politického vývoja, ktorý priniesol „nebratské“ napätie do navonok srdečných vzťahov medzi Moskvou a Minskom. Dvadsiate výročie deklarácie o vytvorení Zväzového štátu Ruska a Bieloruska totiž vrátilo do politického diskurzu otázku urýchlenia vzájomného integračného procesu. Všetko nakoniec vyšlo úplne inak. Médiá 8. decembra 1999 priniesli zábery zo stretnutia chorľavého ruského prezidenta Borisa Jeľcina a mladého ambiciózneho bieloruského prezidenta Aleksandra Lukašenka, ktorí podpisovali dohodu o vzniku spoločného zväzového štátu. Iniciátorom tejto idey bol Lukašenko, ktorý unášaný vidinou ruského „dedičstva“ po neschopnom Jeľcinovi videl svoju príležitosť na obsadenie kremeľského stolca. Lukašenko v tom čase kalkuloval s možnosťou stať sa hlavou nového štátneho zväzku, akýmsi novým všeruským cárom či skôr novým sovietskym generálnym tajomníkom ‒ obnoviteľom rozbitého ZSSR.

DVE DESAŤROČIA ZVÄZU

Protesty v Minsku

Medzitým však Jeľcina nečakane vystriedal nový pán Kremľa, ktorý konsolidoval pomery v štáte a upadajúcemu Rusku vrátil renomé i status veľmoci. Nové pomery nielenže obrátili Lukašenkove kalkulácie navnivoč, ale na dôvažok sa pred ním objavila nečakaná hrozba straty pozícií v Bielorusku v prípade naplnenia jeho vlastnej zväzovej myšlienky. Lukašenko teda namiesto urýchľovania integrácie tento proces začal odďaľovať a sabotovať. Táto taktika mu vzhľadom na geopolitické okolnosti a ruské záujmy vydržala dlhých dvadsať rokov. Celý ten čas ako najvernejší postsovietsky spojenec Moskvy poberal štedré ruské dotácie a pôžičky, za ktoré udržiaval pri živote svoj model socializmu. Vďaka Moskve ustál všetky pokusy domácej opozície i tlaky Západu o zmenu pomerov v Minsku. Toto mocenské závetrie mu umožnilo upevniť si doma moc a vybudovať systém totalitného razenia, pre ktorý dostal na Západe titul posledného diktátora v Európe. Skutočnosť, že Moskva lojálneho Lukašenka potrebovala, mu umožňovala neutralizovať všetky i tak nie príliš nástojčivé ruské pokusy o realizáciu na papieri podpísaného Zväzu. Situácia sa vyhrotila až nedávno, keď Moskva nečakane na Lukašenka pritlačila. Lenže Lukašenko, ktorý by síce rád požíval ekonomické výhody zväzu, nechcel pristať na to, že by sa z neobmedzeného suveréna zmenil na akéhosi gubernátora bieloruskej gubernie Ruskej federácie. Strata mocenského postavenia by sa preňho totiž mohla stať osudnou aj z hľadiska jeho osobnej bezpečnosti. Stretnutie s Vladimírom Putinom v Soči 7. 12. a v Petrohrade 20. 12. minulého roka tak dopadli fiaskom. Vzájomné vzťahy, ktoré výraznejšie neoslabili ani pravidelné handrkovania o ceny ropy a plynu, sa tak dostali do nečakane vyostrenej fázy. Lukašenko, zahnaný do kúta, sa Moskve začal vyhrážať otočením kormidla na Západ. Naopak, zrejme Rusi pustili do sveta kompromitujúci materiál o Lukašenkových eskadrónach smrti, ktoré majú na svedomí politické vraždy Lukašenkových oponentov v deväťdesiatych rokoch, čo malo Lukašenkovi pripomenúť jeho minulosť. Napriek istým sympatiám k Lukašenkovmu suverenistickému postoju, aby nedošlo k mylnej idealizácii, treba zdôrazniť, že hlavnou motiváciou Lukašenkovho postoja je túžba uchovať si svoju moc a osobnú bezpečnosť, a nie národné záujmy. Veď sám Lukašenko svojím hlbokým presvedčením sovietsky človek nikdy neprechovával k bieloruskej národnej idei veľké sympatie. Naopak, pri budovaní svojho komunistického skanzenu potláčal bieloruský nacionalizmus, bieloruský jazyk za jeho prezidentovania čoraz viac vytláča ruština a národné symboly Lukašenko zamenil za komunistické.

ROZBÚRENÉ VODY

Pre pochopenie celej kauzy treba uviesť skutočnosť, ktorá objasňuje, prečo tak náhle po dvadsiatich rokoch otázka Zväzu rozbúrila pokojné vody vzájomných vzťahov. S odpoveďou prišli alternatívne ruské, bieloruské i ukrajinské médiá. Hnacím motorom pre Kremeľ sa stala potreba riešiť pozíciu V. Putina po tom, čo mu v roku 2024 uplynie jeho druhé prezidentské volebné obdobie (fakticky štvrté). Vladimír Putin totiž kalkuloval, že vznikom nového zväzového štátu by si ako jeho nová hlava mohol nielen udržať kormidlo v rukách, ale dokonca posilniť svoje postavenie. Vyhol by sa tak opakovaniu už raz realizovaného scenára prehodenia pozícií s verným politickým súpútnikom Dmitrijom Medvedevom. Putin však ako veľký stratég pochopil, že po tom, čo sa Lukašenko zaťal, ďalšie vyhrocovanie vzťahov by bolo pre Rusko, ktoré nemôže zo strategických i z prestížnych dôvodov stratiť Minsk, kontraproduktívne. Putin teda nechal Lukašenka vychladnúť ‒ pre istotu mu  odstavil kohútik s ropou, čochvíľa príde na rad aj odstávka plynu ‒ a prešiel na plán B, ktorý predstavil počas svojho januárového prejavu pred Federálnym zhromaždením. Ohlásil v ňom potrebu zmeny ústavy z roka 1993. Zdôraznil pritom, že zmeny sa nedotknú ustanovenia o maximálne dvoch mandátoch prezidenta za sebou. Jeho riešením, ktoré ponúka viacero alternatív ďalšieho vývoja, sú zmeny v mocenskej štruktúre ruského politického systému. Najpravdepodobnejším scenárom zo štyroch-piatich možných je pritom podľa ruského analytika Vladimira Ryžkova, že Putin obsadí post šéfa štátnej rady, ktorá má byť s novými kompetenciami ukotvená v reformovanej ústave, resp. by podľa Ryžkova mohlo dôjsť spojeniu rady bezpečnosti s touto radou. Tým by paralelne s oslabením pozície prezidenta a posilnením parlamentu vzniklo nové dominantné mocenské centrum pod vedením Putina, ktorý by popri slabom prezidentovi a predsedovi vlády ostal najmocnejším mužom krajiny. Týmto riešením (aj Putin sýty, aj Lukašenko celý) sa nateraz konflikt vo vzájomných vzťahoch urovnal. Lukašenko si však už nebude môcť byť svojou pozíciou taký istý ako doteraz, zvlášť ak ho čaká ťažký hladný predvolebný rok, v ktorom môže jeho skanzen závislý od ruských dotácií skrachovať a prípadná eskalácia sociálnej nespokojnosti urobiť koniec jeho vládnutiu.

Martin JARINKOVIČ – Foto: zahraničná tlač, internet

.fb_iframe_widget_fluid_desktop iframe { width: 650px !important; } Zdroj