Autentické spomienky husľového čarodejníka

Pred desiatimi rokmi umrel muzikantský mág z Očovej Ján BERKY-MRENICA. Zanechal po sebe krásne dedičstvo: nezabudnuteľné interpretácie slovenských ľudových piesní v ich pôvodnej i upravenej podobe a z troch detí dvoch huslistov: mladšia dcéra je profesorkou viedenského konzervatória v odbore hry na husliach, syn husľový virtuóz a šéf kapely, ktorá aj po obmene zostavy pokračuje v šľapajach svojho zakladateľa. Dokonca by sa dalo povedať, že v tom po rozpade pôvodného orchestra pokračujú dnes dva súbory. Pri desiatom výročí majstrovho úmrtia si očovský rodák Ján BERKY-MRENICA zaslúži, aby sme si naňho zmysleli. Hoci len mixážou z jeho spomienok, ktoré som si kedysi pri stretnutiach s ním zaznamenal... Pre gazdov z Očovej, lazov a okolitých dedín i samôt bolo Podpoľanie rajom ‒ široké lúky a pastviny, do ticha grúňov zneli spiežovce stád a mečanie ovečiek bolo počuť ž každej strany. Salašov a ovečiek bolo za mojej mladosti oveľa viac ako dnes, neporovnateľne viac ‒ bol to ovčiarsky kút sveta s ostrou vôňou lúk, žinčice, syra a oštiepkov. Očovské mliekarenské družstvo si starostlivo vyberalo chlapov na salaše, baču predovšetkým, preto aj slovo bača znelo voľakedy mimoriadne  hrdo. Profesia sa často dedila z pokolenia na pokolenie ako u nás, podpolianskych Cigánov, husličky. Ak som spomenul mliekarenské družstvo, nepleťte si ho s JRD, očovské mliekarenské družstvo bolo staršie ako môj otec, gazdovia ho založili ešte pred prvou svetovou vojnou, ak sa nemýlim, ešte v roku 1906. Zmyslom bolo, aby si navzájom pomáhali, spoločne platili bačov a ich ľudí, racionálnejšie spásali a košiarmi hnojili paše nad dedinou i vysoko na holiach a aby si uchránili aj speňaženie ovčieho mlieka, teda aby im výrobcovia bryndze a syra ‒ Molecovci vo Zvolenskej Slatine a najmä veľký Wittmann vo Zvolene ‒ nemohli diktovať podmienky a ceny. Cigáni to všetko sledovali, pravdaže. Lebo kde sa darilo gazdom, darilo sa aj Cigánom. Odpusťte, že nehovorím Rómom... Akýže ja som Róm? Ja som len obyčajný slovenský Cigán.

Rád som odmala chodil na ryby. Lovil som na háčik, do čereňa, aj z ruky. V potoku sa motali samé belice a mreny. V rybníku takisto, len mreníc bolo viac. Tie som lovil najradšej. A keďže Berkyovcov bolo v Očovej viacero, bolo ich treba odlíšiť prezývkou. Tak mi prischlo „Mrenica“. Prezývky sa tu dávali odnepamäti  Aj veľký slovenský učenec z Očovej ako ja Matej Bel mal prezývku  Funtík. Zdedil ju po otcovi  mäsiarovi, ten sa volal Biel. Na svoje zákazníčky sa večne usmieval, a čo mohol, zdrobňoval. Napríklad:  „Susedôčka moja, pridáme ešte funtík z teliatka?“ Funtík sem, funtík tam, tak mu to prischlo a zostalo aj synovi. Ten dakde na univerzitách v Nemecku stratil jedno písmeno z priezviska: z Biela sa stal Bel, ale Funtík mu zostal na večné časy. Ako mne Mrenica.

Niekedy mám pocit, že som sa s husličkami aj narodil. Čo mi totiž pamäť siaha, husle som mal pod bradou. Len čo prišla nedeľa, strčil mi otec husle do rúk a vybrali sme sa po Očovej hrať. Z domu do domu. Ľudia si na nás zvykli, nebrali to, že žobreme. Keby sme neboli došli, ani sa im nedeľa neráta. Za muziku nás odmenili kúskom slaniny, koláčom, v mlyne vreckom múky, u pánov sme dostali aj papierový peniaz. Poľahky sme všetko uniesli ‒ a ešte ľahšie sa to doma minulo: čakalo tam deväť hladných krkov. Ak nerátam otca, piati sme boli my súrodenci, šiesta macocha ‒ a  tri jej deti.  Pár dní po tom, čo cez Očovú prešla vojna, nám pred očami zabilo mamičku. Sused, ako vtedy takmer každý chlap, mal zbraň. Vo dvore si ju raz prezeral, či čistil, či čo ‒ a zrazu bác! A zastrelil nám mamu. Nevedel, že puška je nabitá.  Najstarší brat Jožko nemal ani desať rokov, ja som bol tretí, mal som šesť. Otec na nás nemohol stačiť, veď každý deň chodil do roboty, v sobotu večer hral na zábave, v nedeľu doobeda, však už viete, chodil so mnou vyhrávať po dedine... Tak si začal hľadať ženu. Dlho nemusel. Do čistej domácnosti, peknej chalupy, ku chlapovi, čo mal slušnú výplatu a ešte si vymuzicíroval, každá rada prišla. Keď však zbadala nás nezbedníkov a zistila, aký je otec neoblomný v tom, že všetci musíme byť čistí, slušne a pravidelne chodiť do školy... vzdala sa po niekoľkých dňoch prvá, potom druhá... Deväť matiek som vystriedal, ak dobre rátam. Keď si dnes na to spomínam, je mi aj do smiechu, ale musím sa najprv otcovi za to poďakovať, že sa neulakomil na vzhľad či milotu, že chcel, aby sme všetci vychodili školu a boli na nerozoznanie od iných detí v Očovej, že tak sme vyrástli, jeden brat je inžinier v Detve a ešte má aj kapelu, ani za jedného sme sa nikdy nemuseli hanbiť.

Raz, ešte som hral len na malé husličky, šli sme v nedeľu dopoludnia na naše turné po dedine. Zastavili sme sa aj  u jednej vdovy a čosi sme jej zahrali. Pani nás sústredene počúvala. Bolo vidno, že má hudbu rada a že sme ju zaujali.  Keď nám zatlieskala, vraví: „Janko, ale ty by si potreboval už riadne husle, nie detské husličky! ‒ „Ja viem,“ vravím, „ale to stojí veľa peňazí!“ ‒ „Nebude ťa to stáť nič,“ a z vedľajšej izby priniesla staré puzdro. Keď  ho otvorila, vyrazilo mi dych. Bolo vidno, že na tých husliach niekto dlhé roky hrával ‒ a v tom bola ich nádhera. „Zostali po mojom manželovi, už roky takto ležia,“ vraví nám pani. „Husle by však nemali mlčať, tak na nich hrávaj ty,“  a podala mi ich. Trasúcimi prstami som ich naladil a skúsil hrať. Mali krásny svieži zvuk, potom mi ich pár rokov aj vlastný otec závidel!

Keď som pomaly končil deväťročku, bolo mi jasné, že mojou  budúcnosťou bude muzika. Tak ma otec prihlásil do hudobnej školy vo Zvolene k profesorovi Končekovi. Uňho sa učil aj môj starší bratranec zo Zvolenskej Slatiny Rinaldo Oláh ‒ už po roku mal koncert na javisku zvolenského divadla. Pán profesor ma pripravil na prijímacie skúšky na konzervatórium v Bratislave. Aj naša škola ma v tomto úsilí podporovala ‒ keď som mal dostať na konci horšiu známku z matematiky, v zborovni si vraj povedali: Einstein z neho nebude, bude muzikant, tak mu to nepokazme. A prižmúrili oči. Cvičil som toľko, že to už šlo otcovi na nervy, keď prišiel uťahaný z roboty vo zvolenskej Bučine a mal počúvať to moje večné vrzúkanie. Tak som veru tú jar hral pre stromy v lese, pre vŕby pri potoku, trávu a vtáctvo nebeské. Na tieto moje cvičenia nikdy nezabudnem.

Skúšky na konzervatórium som spravil. Keď som otcovi ukázal list z Bratislavy, vzal ma bokom a zlomeným hlasom vraví: „Janko môj, štúdium v Bratislave stojí veľa peňazí. Sám vidíš, že na to nemáme. Pôjdeš ta neskôr, keď si na to sám zarobíš...“ Bolo treba hľadať riešenie. V škole poradili, že v Partizánskom je internátna škola, kde sa možno vyučiť za strojného zámočníka, to je dobré remeslo, nenarobí sa človek tak ako otec s bukovým drevom a v prachu pilín. Aj macocha sa pridala: „Tam budeš mať aj svoju posteľ, nebudeš sa už musieť deliť s bratom!“ Privykol som si, aj keď mi sprvoti bolo clivo. Najhoršie bolo cez sviatky. Spolužiaci chodili domov, mňa doma nikto nečakal, ba ešte boli aj radi, že neprídem ‒ o hladný krk menej. Boli to ťažké chvíle, ale pohýnali ten môj vnútorný motor, spevňovali vôľu. Neraz som si vravel, že keď ja raz budem mať rodinu, moje deti takéto niečo nikdy nesmú zažiť. Moje želanie sa splnilo. A to je nádherný pocit!

ŽIVOTOPIS

Vychodil stredné odborné učilište a vzali ho na konzervatórium. Keď vyštudoval, prijali ho do orchestra SĽUK-u, a keď sa primáš jeho ľudovej kapely bratranec Rinaldo Oláh stal koncertným majstrom orchestra, miesto primáša dostal Janko Berky-Mrenica. To bolo dávno, deti boli ešte deti, vyrástli do dospelosti v niekdajšom sídle SĽUK-u, v kedysi nádhernom kaštieli v Rusovciach. So SĽUK-om prešiel  kus sveta, koncertoval v osemdesiatich krajinách, viedol svoj obdivovaný orchester a priskoro sa s nami rozlúčil. Ešteže zostali jeho nahrávky, jeho skvelé deti a jeho syn, čo pokračuje v diele ‒ a aj týchto pár spomienok, ktoré som si zapísal, keď sme spolu chystali pre vydavateľstvo Perfekt knižku Mág z Očovej netušiac, pravda, že hoci vyjde do roka, vyjde po jeho smrti.

 Ján ČOMAJ – Snímka: archív redakcie, www.jankohrasko.sk

ZDROJ >>

Komentujte :)