Anketa historikov k výročiu 14. marca 1939

Každá nespravodlivo popravená osoba je martýrom. Vznik prvej Slovenskej republiky a jeho pripomínanie vyvoláva v časti verejnosti kontroverzné až hysterické reakcie. Je však zrejmé, že slovenská verejnosť má o toto historické obdobie nášho národa záujem. Stále však nie je jednoznačne vysvetlené. Preto je nutné, aby ho historici objektívne zhodnotili. Poukázali na negatíva ale aj pozitíva 1. Slovenskej republiky. Obrátili sme sa preto na viacerých slovenských historikov s troma anketovými otázkami, ale čerpali sme aj z príspevkov odborníkov z Historického odboru Matice slovenskej. Oslovili sme i dvoch zamestnancov Slovenskej akadémie viet, konkrétne historikov Dušana Kováča a Ivana Kamenca. Odpoveď sme od nich nedostali.

  • Bol vznik prvej SR, ktorú niektorí nesprávne nazývajú vojnovou, po Mníchovskom diktáte nevyhnutnosťou alebo sa dali nájsť alternatívne riešenia? 
  • Osoba prezidenta Jozefa Tisa je vnímaná rozporuplne. Bol podľa vás vojnovým zločincom, a teda mal byť popravený? 
  • Znamenala jeho poprava istým spôsobom do budúcnosti (našej prítomnosti) to, že je považovaný časťou verejnosti za „martýra“?

Ivan MRVA

  • Po Mníchovskej konferencii bola vyhlásená autonómia Slovenska a vývoj smeroval k osamostatneniu, oklieštené a dezorientované Česko-Slovensko nemalo budúcnosť, Hitler sa stal rozhodnutím Británie a Francúzska rozhodujúcim činiteľom v Európe. Len vyhlásením samostatnosti a za pomoci nemeckých garancií sme sa vyhli rozdeleniu medzi susedov, dúfajúcich v ľahkú korisť. V danej dobe nebola iná zmysluplná alternatíva. Neskôr však slovenskí poprední činitelia ľutovali, medzi nimi aj Alexander Mach, že samostatnosť bola vyhlásená za Hitlerovej asistencie. To sa zneužívalo a dodnes zneužíva.
  • Jozef Tiso nebol vojnovým zločincom, i keď benešovská vládnuca garnitúra si ho na svoj zoznam poznamenala, boli na ňom aj nevinní literárni pracovníci, ako napríklad Stanislav Mečiar, Jozef Cíger Hronský, Konštantín Čulen. V oficiálnom zozname vojnových zločincov, ktorý bol vydaný v Paríži spojeneckou komisiou v roku 1947, nie je Tiso a ani nikto zo Slovenska. Zoznam má vyše sedemsto strán a obsahuje viac ako dvadsaťtisíc mien Nemcov aj príslušníkov iných európskych národov. Už v roku 1941 londýnsky exil poslal do Bratislavy tajnú depešu s menami tých, ktorí  budú visieť. Tiso bol na prvom mieste, ale aj minister obrany generál Čatloš, ktorý nakoniec dostal päť rokov väzenia.
  • Každá nespravodlivo popravená osoba je martýrom, a to platí aj o prvom slovenskom prezidentovi. A Tiso bol popravený na základe nespravodlivého a vopred určeného súdneho výroku. A tak martýrom je, či sa to niekomu páči, alebo nie. Rímska bohyňa spravodlivosti má v ruke váhy, na ktorých váži previnenia, ale aj zásluhy obžalovaného, a tie v Tisovom prípade vysoko prevážia.

Martin LACKO

  • V prvom rade, Slovenská republika vznikla pol roka pred vojnou. Nie ako dôsledok vojnových udalostí – to by sme skôr mohli povedať o Masarykovej ČSR, ktorá vznikla predovšetkým vďaka konštelácii utvorenej svetovou vojnou. No a čo sa týka alternatív k 14. marcu? Samozrejme, tie sú vždy. V tomto prípade však išlo o to, či budú pre národ lepšie, alebo horšie. Pochybujem, že by alternatíva protektorátu či rozdelenia krajiny medzi severných a južných susedov – ktorí na to mimochodom netrpezlivo čakali – by bola pre národ lepšia. Konečne, dobre je to zachytené poslednom matičnom filme Bez 14. marca. Asi preto bol stiahnutý.
  • Viete o osobnosti slovenskej politiky, ktorá nie je vnímaná rozporuplne? Hodža, Hlinka, Tiso, Husák, Dubček, Mečiar, Fico – všetci sú vnímaní rozporuplne v tom zmysle, že majú svojich stúpencov i odporcov. Veď to je prirodzené. Aj v bežnom živote. Aj tí najlepší majú svoje slabšie stránky, a opačne – aj na tých najhorších sa nájde aspoň kúsok dobrého. Historik si však má všímať prínos konkrétnej osoby, jej úmysly, kroky a výsledky snažení v konkrétnej dobe, no aj limity tej doby. No a pri hodnotení osoby je dôležitá i prevládajúca tendencia v hodnotení jeho súčasníkmi. V prípade Dr. Tisa to výstižnejšie ako hociktorý historik zhodnotil politik Ján Podmanický, keď napísal: „Osobnosť prvého slovenského prezidenta sa tak hlboko zapísala do povedomia slovenského človeka, že nie je možné prijať tézu o jeho negatívnej historickej úlohe.“ Tým máte povedané mnoho. To, že by bol Dr. Tiso vyhlásený za vojnového zločinca, by mali doložiť tí, čo to tvrdia. Inak je to len prázdne osočovanie, teda šírenie nepravdivých informácií, navyše voči ľudom, ktorí sa už nemôžu brániť. Naposledy tento blud oprášil premiér Fico na istom partizánskom podujatí. Viete, práve v takýchto momentoch sa ukazuje malosť našich politikov. Majú popletené historické vedomie, vyzdvihujú ľudí, ktorí šli proti slovenskej štátnosti a zatracujú jej budovateľov, a vôbec, nedorástli na spravovanie vlastného štátu. Taký maďarský, poľský či český premiér, keby mali aj desať bývalých vojnových zločincov vo vrcholnej politike, tak by sa tým verejne nechválili, a už vôbec by to nezneužívali na protinárodnú propagandu tak, ako to robia naši politici.
  • Každá násilná a neprirodzená smrť verejného činiteľa zvádza k tomu, že daná osoba bude pokladaná za martýra. Myslím však, že u Tisa bolo obetou už to, keď sa podujal riadenie malého štátu vziať, a ešte viac v politike v takom tragickom vojnovom období zotrvať. Pre neho nebola biznisom. Skôr opačne, obetou. Jeho heslo bolo: „Nič pre seba, všetko pre národ.“ No a ľudia to vtedy vycítili – a ocenili. Takú popularitu ako on, nemal a už asi ani nebude mať nijaký politik.

Pavel MIČIANIK

  • Vznik prvej Slovenskej republiky bol pre Slovensko a Slovákov určite najlepším východiskom z hlbokej politickej krízy Česko-Slovenskej republiky v rokoch 1938 – 1939. Alternatívou bolo totiž rozdelenie Slovenska medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko. Vznik samostatného štátu bol pre Slovensko veľkým prínosom, okrem iného najmä v tom, že vojnové straty boli nepomerne menšie ako počas prvej svetovej vojny. Počas prvej svetovej vojny padlo z územia Slovenska až 69 700 mužov a trvalo zmrzačených ich zostalo 61 660. Jedna generácia mladých mužov bola v tejto vojne fakticky zlikvidovaná. Na frontoch druhej svetovej vojny Slováci vďaka existencii vlastného štátu utrpeli desaťkrát nižšie straty.
  • Jozef Tiso bol zločincom jedine v očiach Edvarda Beneša a iných čechoslovakistov. Súdili a popravili ho za „zradu“ ČSR a za vojnu proti Sovietskemu zväzu, nie za to, čo sa mu v súčasnosti najviac vytýka. Beneš odmietol dať Tisovi žiadosť o milosť po vynesení rozsudku smrti. Tým dal najavo osobnú nenávisť voči Tisovi i voči Slovákom a urobil z neho martýra.
  • Jozef Tiso je pre mnohých symbolom, zosobnením prvej Slovenskej republiky. Jeho popravou Beneš odoslal Slovákom jasný signál – nemáte právo na vlastný štát. Je preto pochopiteľné, že časť Slovákov Tisa od začiatku považovala za mučeníka. Zbytočná a nezmyselná poprava kňaza a politika Jozefa Tisa urobila z neho legendu, o ktorú sa doteraz vášnivo „bijú“ jeho odporcovia a obdivovatelia. Tiso však nesporne patrí k najvýznamnejším slovenským politikom 20. storočia a navyše bol prvým slovenským prezidentom. To zo slovenských dejín nikto nikdy nevymaže.

 

Róbert LETZ

  • Spracovanie problematiky 14. marca 1939 a problematiky prvej Slovenskej republiky stále nie je dostatočné. Sú to stále živé témy, na ktoré sa dá pozerať z viacerých zorných uhlov a ktoré zaujímajú širšiu laickú verejnosť. Ako určitý paradox a zároveň výzvu vnímam iniciatívu skupiny „mladých historikov“, ktorí sa začali systematickejšie venovať témam z obdobia prvej Slovenskej republiky. Sú to sondáže, ale treba ísť ďalej. Chýbajú nám monografie o kľúčových osobnostiach tohto štátneho útvaru aj o udalostiach, ktoré sa počas jeho krátkej šesťročnej existencie odohrali. Absentujú tiež práce o dobovej spoločnosti. Práve spracovanie týchto tém by nám umožnilo lepšie pochopiť, vyjasniť a objektivizovať postoje slovenského obyvateľstva v tomto období.
  • Otázka objektivity spracovania tém z obdobia prvej Slovenskej republiky je tiež často otázna. Je podmienená generačne, názorovo a vplýva na ňu aj momentálna atmosféra v spoločnosti. Vyskytujú sa racionálne, ale aj emocionálne hodnotenia a postoje. Objektívne poznanie je aj u nás procesom, no treba mať k nemu vôľu a aj otvorenosť. To predpokladá nezaujatú diskusiu a dialóg, a to je tiež jeden z problémov súčasnej slovenskej historickej vedy. Na jednej strane sa konzervovalo jednostranné negativistické vnímanie z čias komunistického režimu pred rokom 1989, na druhej strane zasa jednostranne apologeticko-pozitívne videnie v slovenskom povojnovom exile. Prvé vnímanie väčšmi ovplyvnilo spoločnosť, lebo sa s ním stretávala desaťročia prostredníctvom usmerňovanej školy, propagandy a historiografie.

Pavol PARENIČKA

  • Spracovanie problematiky 14. marca 1939 a prvej Slovenskej republiky nie je ešte v slovenskej historiografii dostatočne objektívne osvetlené. Existuje množstvo rozličných dôvodov, prečo to tak je. Na prvom mieste ide o historické javy moderných národných dejín 20. storočia, od ktorých uplynulo iba niekoľko desaťročí, pričom na ich explikáciu bude potrebný čas, ktorý sa musí využiť na podrobnejší archívny a dokumentačný výskum, ako aj ďalšie materiálové a pramenné edície.
  • Až keď bude ukončený základný heuristický výskum v domácich i zahraničných inštitúciách a jeho kritické výstupy, možno vyslovovať relevantné závery. Samozrejme, čo sa týka štruktúry, viac sú známe politické a vojenské aspekty, menej hospodárske a kultúrne dejiny prvej Slovenskej republiky.

Spracoval Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: SNN, archív

Čítajte tiež:

Scenár znevažovania histórie sa opakuje

ZDROJ >>

Čo si o tom myslíte? Komentujte :)

Laser Game