Andrej Fursov: Kedy príde posledný deň Európy?

Praha 17. augusta 2018 (HSP/Foto:sscreenshot YouTube)
 
Známy historik Andej Fursov rozpráva o tom, ako sa zmenilo Nemecko za posledných 75 rokov. Aké mýty obklopujú neoliberálne reformy, a k akému výsledku skutočne viedli. Ako bol reformovaný vzdelávací systém spočiatku v Nemecku a potom aj v celej Európe. Prečo sa ako spoločný presadzoval v Európe anglický jazyk. V akom stave je postzápadná humanitárna veda, či je schopná nájsť východisko z hlbokej civilizačnej krízy. Ako môže klanovo oligarchistický systém v Rusku zmeniť krajinu v chiméru … Ako na Nemecko pôsobia moderné technológie manipulácie, podmieľania spoločenských štruktúr, teda technológie vypracované už po 2. svetovej vojne?

Na snímke Andrej Fursov

Začnime výsledkom: v druhej polovici apríla vyšiel v týždenníku Economist materiál venovaný Nemecku. V redakčnom článku vychvaľovali politiku Merkelovej, najmä politiku otvorených dverí vo vzťahu k migrantom – najmä formovanie inkluzívnejšej identity ako je etnická a nacionálna – teda vymieňanie etnickej identity. Ďalej potom jej rozšírenie na tých, ktorí nemajú medzi svojimi predkami Nemcov, rozvoj vyváženej rodovej kultúry, a veselo sa konštatuje, že počet pracujúcich žien stúpol za posledných 15 rokov z 58 na 70 %. Nemci sa začali viac rozvádzať, menej uzatvárať manželstvá a boli povolené homosexuálne manželstvá … To všetko je považované za pozitívum.
Ak to všetko preložíme do zrozumiteľnej reči, tak ide o postupné rozbíjanie rodiny. V podmienkach zosilnenia neoliberálneho vykorisťovania je stále viac žien nútených v záujme záchrany rodinného rozpočtu pracovať, rozbíja sa nemecká identita. The Economist nadšene konštatuje, že Nemecko stráca etnickú homogenitu, mení sa vo vriaci kotol. Inými slovami: Stráca národno-kultúrnu celistvosť. Pokiaľ ide o “vriaci kotol”, ten sa nekonal ani v USA, a tým menej v Európe. The Economist sa ďalej rozplýva nad tým, že multietnicita Nemecka sa jasne odráža aj v politickom živote aj v športe, o.i. aj vo futbale. V roku 2009 poslanci parlamentu s migrantskym pôvodom predstavovali 3 %, v roku 2017 už 9 %, hoci reálne, ako píše týždenník, by reprezentatívne číslo malo byť 23 %, pretože práve takéto percento občanov nemá nemecké korene.
Ak v roku 1990, kedy sa Nemci stali majstrami sveta, píšu Times, boli v nemeckej reprezentácii len nemecké, alebo poľsko-nemecké priezviská, tak na majstrovstvách Európy v roku 2016 tam boli hráči pôvodom z Ghany, Poľska, Senegalu a Španielska.
Teraz, keď sa Nemecko mení v krajinu imigrantov, a keď sa už prakticky nikto neodváži opakovať vetu veterána CDU Alfréda Draeggera, ktorú predniesol v roku 1982, že “… návrat cudzincov – gastarbeitrov domov, musí byť pravidlom a nie výnimkou”, sa mení aj sám pojem “Vlasť”. A je príznačné, že podľa informácií Economist na vrchole migračnej krízy Merkelová objednala symbolickú mapu, na ktorej hranice Nemecka zahŕňajú Severnú Afriku, Ukrajinu a Turecko – nie ako symbol expanzie, ale naopak pripravenosti Nemecka k prijatiu utečencov z tejto zóny, a že Nemecko pôsobí na tieto zóny stabilizačne.
Cielené “vykastrovanie” Nemecka?
V tejto súvislosti si spomínam na vetu W. Churchilla z roku 1940, že Veľká Británia nebojuje proti Hitlerovi, a dokonca ani proti nacionálnemu socializmu, ale proti nemeckému duchu, duchu Schillerovmu, aby sa už nikdy neobrodil.
Ak sa pozrieme na plány Anglosasov, ako naložiť s Nemcami po víťazstve vo vojne, a ak ich porovnáme s tým, čo sa deje nielen s Nemeckom, ale aj s Európou, tak presvitá zreteľná línia od oných plánov k tomu, čo sa deje v Európe – v rokoch 1940-1941 novinár Kaufmann z denníka Jewish Chronical zoznamuje jedného z najbližších Rooseveltových spolupracovníkov Rosemanna s knihou “Nemecko musí zahynúť”. V nej navrhoval rozdelenie Nemecka medzi 5 krajín a prevedenie sterilizácie nemeckých mužov a žien – po 25 ľudí na lekára denne, počas 32 mesiacov a tak mali byť sterilizovaní všetci Nemci a za 60 rokov mal nemecký národ zmiznúť. Ten článok bol v USA široko diskutovaný. Dôležité ale je, že v roku 1944 prezident Roosevelt povedal ministrovi financií Morgenthauovi: “… musíme buď vykastrovať všetko nemecké obyvateľstvo, alebo s nimi zaobchádzať tak, aby neboli schopní privádzať na svet ľudí schopných pokračovať a vyvádzať rovnaké veci”. Dokonca ani nacisti vo vzťahu k ruskému národu o totálnej kastrácii nehovorili.
Objavili sa návrhy veľmi zaujímavé v kontexte s dnešnou krízou – zmeniť dedičnosť Nemcov cestou vyvezenia nemeckých mužov z Nemecka a núteného spájania nemeckých žien so spojeneckými vojakmi a dovezenými migrantmi … V roku 1944 Roosevelt, Churchill a Morgenthau prerokovali plán posledne menovaného, ​​podľa ktorého malo byť Nemecko podrobené násilnej aprovizácii, počet jeho obyvateľov sa mal znížiť na 25 miliónov, pričom podstatná časť obyvateľstva mala byť fyzicky likvidovaná. Informácia o tomto pláne nejako unikla do nemeckých masmédií, čo vyvolalo v Nemecku veľké rrozhorčenie a Angloameričania od tohto plánu oficiálne ustúpili. V skutočnosti ale Američania plánovali čosi podobné. Svedčí o tom brožúra istého Nietzera, predsedu charitatívnej organizácie židovských emigrantov, pod názvom “Čo máme robiť s Nemeckom?”, ktorá bola koncom vojny v desaťtisícoch exemplárov šírená medzi americkými vojakmi. Nietzer navrhoval zničenie nemeckého priemyslu, previesť pod kontrolu spojencov jeho školský systém, aby od útleho veku vychovával obyvateľa spôsobom vyhovujúcim Američanom.
Angloameričania vtedy vychádzali z teórie kolektívnej viny (ktorú ako prvý uplatnili sami nacisti voči Židom). V skutočnosti žiadna kolektívna vina neexistuje – vždy sa týka konkrétnej osobnosti. Kolektívna vina je nonsens, ktorý sa rodí v chorom mozgu. U nás, mimochodom, sú tiež vyvrheli, ktorí majú za to, že napríklad bombardovanie Drážďan bol trest za kolektívnu vinu nemeckého národa. Mimochodom – v porovnaní s tým, čo plánovali Anglosasi, bol prístup Stalina v štýle “Hitlerovia prichádzajú a odchádzajú, ale nemecký národ zostáva” jednoducho vrcholom humanizmu. Stojí za to pripomenúť, že práve Stalin zabránil rozčleneniu Nemecka na mnoho častí, takže spojenci nedokázali výrazne znížiť počet obyvateľov Nemecka, hoci v prvých povojnových rokoch (Nemci o tom neradi hovoria v súvislosti s Anglosasmi) zomrelo v dôsledku hladu okolo 3 miliónov ľudí.
To ale nie je to hlavné. V poslednom roku vojny sa Anglosasi snažili barbarským bombardovaním veľkých miest spôsobiť čo najväčšiu škodu obyvateľstvu a jeho priemyslu. My stále hovoríme o Hirošime a Nagasaki – iste, to sú vojnové zločiny Američanov a zločiny proti ľudskosti. Ale to, čo anglosaskí spojenci vykonali s nemeckými civilistami … Na Drážďany zhodili 1.478 ton trhavých bômb a 1.082 ton bômb zápalných, takže zahynulo (predovšetkým bolo zaživa upálených) medzi 135 tisíc až 250 tisíc ľudí (presné číslo nie je známe), a toto mesto nebolo zďaleka jediným totálne zničeným mestom. V porovnaní s tým, počet obetí atómového bombardovania Hirošimy bol 72 tisíc. Avšak atómové bombardovanie bolo predovšetkým výstrahou Sovietskemu zväzu o tom, čo Američania dokážu …
Anglosasi počas 2. svetovej vojny vypracovali rad opatrení na dosiahnutie zmeny mentality, až po dedičnosť, kultúrno-historického kódu správania Nemcov, prostriedkami totálneho psychického potlačenia so zaistením komplexu kolektívnej viny (nie však voči Rusom, ktorých Nemci zlikvidovali obrovské množstvo podľa plánu Ost), zriadením kontroly školstva a univerzitného vzdelania i spoločenskými vedami, čo bolo vykonané hneď po vojne. To všetko bolo obsahom tzv. “Kanzlerakte” podpísaného 21. mája 1949, ktorý bol podmienkou ďalšieho rozvoja SRN. Dokument ďalej obsahoval o.i. výber kancelára Spojenými štátmi, rovnako tak i americké korigovanie nemeckej zahraničnej politiky. Niektorí sa pýtajú, či dokument je mystifikáciou, alebo nie. Ja na to odpovedám slovami Herberta Wellsa koncom tridsiatych rokov na tému tzv. “Protokolov sionských mudrcov” – či sú podvrhom alebo nie: A nie je to jedno? – rovnako všetko dopadlo tak, ako je tam napísané …
Duchovná kastrácia Nemcov
Bola vytvorená kryptokolónia, ktorej hlavným cieľom bola duchovná kastrácia Nemcov. Takže dnes máme tretiu generáciu Nemcov, žijúcich v týchto podmienkach. Jediní, kto obrázok kazí, sú Nemci pôvodom z bývalej NDR, ktorí sú oveľa slobodnejší.
Obama v roku 2012 pri svojej návšteve Európy vyhlásil, že 21. storočie bude storočím formovania nových národov a o niečo neskôr sa Merkelová vyjadrila v tom zmysle, že v polovici 21. storočia nebudú žiadni Nemci, ale Celoevropania. V 80. a 90. rokoch proti Európanom zafungovalo to, čo bolo koncom 2. svetovej vojny plánované len pre Nemcov na 50. až 70. roky. Nemecko prijíma viac utečencov než všetky ostatné európske krajiny dohromady. Takže sa Nemecko opäť stalo poľom pre experiment sociálneho inžinierstva.
Skoro tisíc rokov bola Európa franko-nemecká, avšak posledných 200 rokov sa stala anglosaskou. A v roku 1945 dosiahli Anglosasi s pomocou ZSSR víťazstvo nielen nad Nemcami, ale aj nad Európou. Presnejšie povedané – využili nášho víťazstva, otvorili druhý front, a primkli sa k nášmu víťazstvu.
Migranti a multikulturalizmus, to je veľmi silný prostriedok na realizáciu procesov globalizácie. Zaujímavá je aj otázka, ktorý jazyk sa stane univerzálnym. Teda spriemerovaného šedého obyvateľstva – a podľa J. Attaliho – dokonca jednopohlavného. Aký teda jazyk? – samozrejme anglický. Poľský emigrant vo Švédsku Radziecki hovorí, že v multikultúrnej spoločnosti nemôže byť ani švédsky, ani poľský ani žiadny iný jazyk tie všetky musia byť nahradené anglickým. Nevysvetlil, pravda, čo sa silnejúcim španielskym, arabským, alebo čínskym jazykom. Zaujímala ho len Európa a situácia Európanov, pričom sa jedná o chimerickú spoločnosť – viď. tvrdenie časopisu The Economist o tom, že podľa percentuálneho podielu na obyvateľstve by osobám s nenemeckým koreňmi malo patriť 23 % miest v Bundestagu. Takže máme pred sebou realizáciu Kallergiho plánu Európy regiónov z dvadsiatych rokov, že obyvateľstvo musí byť zmiešané, bez nacionálnej identity, kde vedúcu úlohu mali hrať Židia. Nie náhodou sa mu dostalo silnej podpory židovských organizácií, rodín Rothschildovcov a Walburgovcov. Dnes vidím, že sa mažú rozdiely v identite a tradícii – a to dokonca na úrovni v Európe vládnucich kráľovských rodín. Ako poznamenávajú mnohí európski bádatelia, všetci vedia, že sa Európania nemôžu stať Arabmi, Indmi alebo Číňanmi – ale bohvieprečo sa má za to, že oni sa Európanmi stať môžu … Preto sa Západná Európa mení v jediné miesto na Zemi, ktoré patrí všetkým, ale Európanom samým až v poslednom rade. Európa sa teda mení v Utópiu – presne v duchu gréckeho významu tohto slova – miesto, ktoré neexistuje.
Pokus o niečo podobné proti Rusku
Mimochodom, v 90. rokoch a po nich, sa “kolektívny Západ” a jeho miestni poskoci pokúšali použiť na Rusov rovnaké metódy, ako po 2. svetovej vojne na Nemecko – u vedomie toho, že Rusko kapitulovalo v studenej vojne a musí sa už len kajať. Pamätáte si, koľko bolo výziev z radov našej liberalistickej partie, že sa my Rusi máme kajať (za stalinský režim, za samoderžavie, pakt Ribbentrop-Molotov, za komunizmus) – teda kajať sa za to, že sme Rusi, a pokračujú v tom dodnes … Teda vypracovať komplex historickej viny, sovietofobia sa následne rýchlo mení v to, čím je dnes – v rusofóbiou.
Okrem toho predovšetkým Gaidarová banda *) v 90. rokoch silne rozdúchavala otázku migrantov.
U nás je dnes skutočne veľmi veľa migrantov a mnohí hovoria, že je ich tu rovnako ako v Európe. U nás si ale pred migrantmi nekľakáme, ako v Európe, nehovoríme ako Švédi, že kultúra migrantov je vyššie než naša. Iste, migranti tú zarábajú milióny a vyvážajú ich – ale vytvárajú tú miliardové hodnoty. Iná vec je, že si tieto hodnoty prisvojuje oligarchická vrchnosť – ale to, že tú migrantom nikdy nebude dovolené správať sa ako v Európe, to je úplne jasné – a je o tom mnoho príkladov a udalostí, ako nekompromisne sa verejnosť k takýmto ignorantom chová.
Čo ale spôsobuje problémy, to je politika riadeného ohlupovania obyvateľstva cestou reforiem školského a vzdelávacieho systému – odpor voči tomu je ale dostatočne silný.
Pokiaľ ide o Európu, domnievam sa, že má pravdu francúzsky filozof Chantal Delsol, keď prirovnal dnešného Európana k padlému Ikarovi, ak by prežil, teda k invalidovi. Pričom, ako dodáva, tá invalidita a rozvrat je v hlavách. Pričom vzdanie sa vnímania pravdy a historickej pamäte, je zámenou toho všetkého post-pravdou, ako píše Davis v knižke vydanej tento rok “Post-pravda, alebo hovno, ktoré dobylo svet” …
Je mi úprimne ľúto Európy, ktorá stále viac pripomína zmietajúcu sa muchu, chytenú v pavúčej sieti. V mojom detstve v 60. rokoch bola Európa iná, a to, že sa prudko rúti do priepasti, sa mi nepáči. Ešte viac sa mi ale nepáči, že ľudia, ktorí sa tam rútia, sa nás pokúšaju učiť, ako žiť. Takže rozsudok smrti nad Európou vykonávajú Európania sami. Ale keď vidím Macrona, Merkelovú, Hollanda – to najskôr nie sú ani Európania, ale pokorní kozmopoliti, hlboko sa skláňajúci pred Amerikou, ktorá im ale v osobe Trumpa uštedruje veľký kopanec, a oni nevedia, čo robiť. Ukazuje sa, že 21. storočie je nad sily bieleho človeka Európy. Medzi začiatkom evakuácie rímskych légií a faktickým zrútením Ríše rímskej ubehlo okolo 300 rokov. Čas dnes ale ubieha rýchlejšie – od doby odchodu Európanov z kolónií v 50. – 60. rokoch, tak neubehlo viac ako 60 rokov a kolonizátori sa nachádzajú tam, kde boli predtým kolonizovaní.
Spengler napísal, že 21. storočie bude pre Európu posledné – vyzerá to tak, že mal pravdu. Západ sa mení v post-Západ a je iba jedna spoločnosť, ktorá si pod Západ nikdy neľahla a počas 400 rokov vytvorila vlastnú európsku kultúru alternatívnu Západu – Rusko. My máme Dostojevského a Tolstého, oni Goetheho, my Puškina, oni majú Dickensa a Balzaca. Je potrebné si uvedomiť, že boj o Európsku civilizáciu a jej hodnoty je jednou z úloh Ruska. Je ale treba mať na pamäti, že je potrebné bojovať o hodnoty a nie o záujmy. Dôležité je, aby sa pred tvárou post-Európy neocitlo post-Rusko …
*) Jegor Gajdar (1956-2009) – popredný ruský liberál a reformátor, spoluautor a horlivý prosadzovateľ neslávne známych postsovietskych reforiem; za prezidentovania Borisa Jeľcina krátko a nie veľmi úspešne vo vrcholnej politike: 2 mesiace minister financií a 9 mesiacov 1. vicepremiér vlády RF.
Rozhovor s Andrejom Fursovom si môžete pozrieť tu.

 
Príspevok Andrej Fursov: Kedy príde posledný deň Európy? zobrazený najskôr Hlavné správy.

ZDROJ >>

Komentujte :)