Bratislava 28. mája (TASR/HSP/Foto:TASR/AP-Martin Baumann)

Napriek tomu, že má židovský pôvod, pokrstili ho ako trojročného a do vojny vyrastal v kresťanskom prostredí

Na snímke slovenský pedagóg, novinár a publicista aktívny najmä v oblasti európskej integrácie Juraj Alner

Hitler mu však pripomenul jeho korene, mnohí príbuzní zomreli v koncentračných táboroch. Život sa s ním nehral ani po tom, čo skončila druhá svetová vojna. “Tvrdý komunistický režim vystriedal tvrdý nacistický režim. Prestávka medzi nimi bola viac-menej iluzórna.” V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky to povedal vyštudovaný pedagóg a dlhoročný novinár, ktorý okrem iných ocenení v roku 2015 získal Rad čestnej légie Francúzska, Juraj Alner.
      -Ako si spomínate na svoje detstvo?-
Moje stredoeurópanstvo je dané predkami. Starý otec z otcovej strany pochádzal zo západných Čiech, z nemecky hovoriacej oblasti Sudety. Študoval textilné inžinierstvo. A keď Ignác Mautner, podnikateľ, začal stavať svoju textilku v Ružomberku, starý otec prišiel ako textilný inžinier pracovať do jeho textilky. Vypracoval sa na technického riaditeľa. Zoznámil sa s dámou z horného Uhorska – zo Spiša – a zosobášili sa. V Ružomberku sa narodil môj otec. Študoval v Prahe na nemeckej technickej univerzite. Zamestnanie si našiel v Kladne, kde začal pracovať vo firme malého textilného podnikateľa. Ten mal sestru, ktorá sa otcovi zapáčila, zosobášili sa, a preto som sa narodil v Kladne. Keď som mal asi rok, otec sa s nami vrátil do Ružomberka.
Na snímke slovenský pedagóg, novinár a publicista aktívny najmä v oblasti európskej integrácie Juraj Alner
      -Narodili ste sa v roku 1937. Napriek tomu, že máte židovský pôvod, pokrstili vás ako trojročného. Ako iné deti ste slávili klasicky Vianoce. Vo svojom rozprávaní ste raz uviedli, že “až Hitler nám pripomenul, že sme Židia”. Ako ste očami dieťaťa vnímali druhú svetovú vojnu?-
Moji starí rodičia, rodičia, ale aj mnohí iní ľudia z prostredia, v ktorom som prežíval, robili všetko, aby som sa vôbec o vojne nedozvedel. Strávil som šťastné prvé roky detstva v Rybárpoli (štvrť Ružomberka), kde bola textilka. Bývali sme v služobnom rodinnom dome na pozemku továrne, na prízemí bývali starí rodičia, na poschodí my. Netušil som o tom, že začali platiť veľmi tvrdé rasové zákony. Otec si naivne myslel, že nás zachráni, ak si zmení meno Abeles na Alner. Zmenu úradne zaregistrovali len týždeň predtým, ako som sa narodil. Stal som sa katolíkom, s našou pobožnou pomocníčkou v domácnosti som sa hrával na farára. Bola to zvláštna situácia. Stále som nevedel, čo sa deje.
      -Spomínali ste zmenu mena. Akým ďalším spôsobom vás chcel otec zachrániť?-
Otec mal vo Viedni dvoch bratrancov. Všetci sa dohodli, že emigrujú do Spojených štátov. Prípravy boli veľmi intenzívne. Dokonca to zašlo až tak ďaleko, že mali kúpené lodné lístky na plavbu z Hamburgu do New Yorku. V New Yorku ich čakal človek, ktorý im tam pripravil zázemie. Krátko pred cestou otec ochorel. V roku 1941 zomrel, takže sme nakoniec nikam nešli. Zaujímavosťou je, že v 60. rokoch ma našli otcovi bratranci, ktorým sa podarilo odísť do Ameriky, no stratili sme kontakt. Vtedy som sa v novinách okrem iného zaoberal krajanskou problematikou. Povedali mi, že keďže sa otcov lodný lístok nevyužil, lodná spoločnosť ho deponovala v banke. Od roku 1939 až do 1967 sa navyšovali úroky na účte. Povedali mi, že na účte v newyorskej banke mám dosť peňazí na to, aby som si za ne kúpil spiatočnú letenku do New Yorku a ešte mi zostane aj vreckové. To bol neuveriteľný príbeh.
      -Čo sa s vami a vašou mamou stalo po tom, čo otec zomrel?-
V roku 1941 bola už situácia vážna. Mojej mamy sa ujal otcov najlepší priateľ, ktorý sa s ňou oženil. Starý otec, ktorý už bol v tom čase ako textilný inžinier dôchodca, dostal prezidentskú výnimku, pretože si ho továreň vyžiadala ako nenahraditeľného odborného poradcu. Výnimka sa vzťahovala na celú rodinu. Napriek tomu, že situácia bola životu nebezpečná, boli deportácie, nosili sa žlté hviezdy, platil katastrofický tzv. židovský kódex, ja som začal chodiť do školy, do kostola miništrovať, nenosil som žiadnu hviezdu. To bolo v situácii, keď dospelí vedeli, že môže nastať výbuch. Nastal, keď koncom augusta 1944 prišli na Slovensko nemecké jednotky.
Na snímke slovenský pedagóg, novinár a publicista aktívny najmä v oblasti európskej integrácie Juraj Alner počas rozhovoru pre Tlačovú agentúru SR 28. mája 2017. FOTO TASR – Martin Baumann
      -Vaša výnimka bola časovo obmedzená?-
V čase Slovenského národného povstania už neplatilo nič. Môj nevlastný otec pochádzal z Veľkej Bytče pri Žiline. Neďaleko v horách sú Súľovské skaly a dedina Súľov. Viaceré rodiny boli dohovorené so súľovskými gazdami, že keď Nemci prekročia slovenské hranice, treba ujsť do pripravených úkrytov. Rozlúčili sme sa so starými rodičmi a rodičmi nevlastného otca – všetci dospelí vedeli, že to je navždy. Starý otec bol ťažký astmatik, navyše všetci vedeli, že by nezvládli útrapy, ktoré nás čakali. Zostali.
Až po skončení vojny sme sa dozvedeli, že krátko po našom odchode prišlo nákladné auto a odviezli ich – nie Nemci, ale slovenskí gardisti. Gardisti už v tom čase mali voľné ruky. Mohli sa vrhnúť na všetkých Židov nehľadiac na to, či sú kresťania, alebo či majú výnimky. Na druhej strane tí, čo nás zachraňovali, boli tiež Slováci. My sme vlastne celé obdobie od augusta 1944 do apríla 1945 prežili len vďaka tomu, že nás množstvo Slovákov, väčšinou gazdov, prichýlilo.
V Súľove sme zažili azda najhorší deň môjho života. Do dediny vtrhli Nemci a s veľkým krikom prehľadávali všetko. Boli sme skrytí v senníku, gazda na nás nahádzal seno, aby nás nebolo vidno. Ale Nemci prišli aj tam. Bodákmi prehľadávali seno, bola len otázka, či bodnú tam, kde sme boli my. Nebodli. Neskôr som si uvedomil, že stačilo, aby som zaplakal či zakašľal a boli by sme mŕtvi. Prax bola taká, že Nemci nezabili len tých, ktorí sa skrývali, ale aj tých, ktorí poskytli úkryt. Nečudujem sa, že to bol psychický nápor na gazdov a my sme zo Súľova odišli. Do oslobodenia na jar 1945 sme vystriedali množstvo úkrytov, zažili sme množstvo obetavých ľudí, ktorí nám pomohli prežiť.
      -Čo sa stalo so starými rodičmi?-
Máme dokument, že ich odviedli do Serede. Následne máme už len doklad o tom, že moja stará mama odišla s transportom koncom 1944 pravdepodobne do Auschwitzu a potom do ženského koncentračného tábora v Ravensbrücku blízko Berlína. V táborových zoznamoch je záznam, že tam zomrela 14. 1. 1945. V máji sa skončila vojna. O starom otcovi sme pátrali márne. Zomrel buď už v transporte – je hrozné predstaviť si, ako – alebo bol medzi tými, ktorých z vlaku nahnali rovno do plynovej komory a zavraždili. Tých neevidovali. Neboli to jediní mŕtvi v našej rodine.
Na snímke slovenský pedagóg, novinár a publicista aktívny najmä v oblasti európskej integrácie Juraj Alner
      -Kde ste sa dočkali konca vojny?-  
V Štrbe na stanici, kde nás jej prednosta ubytoval v kancelárii na dve noci. Tam som videl množstvo vlakov so zranenými a utekajúcimi nemeckými vojakmi, ktoré tiahli smerom od východu na západ, spomínam si aj na pancierový vlak. Zo Štrby sme sa zložito vrátili do Ružomberka – “normálne” vlaky nechodili vôbec. Samozrejme, ani autobusy. V Ružomberku sme už nemali kde bývať, podnikový byt už nebol, keďže už nebol ani starý otec. Keď si nevlastný otec našiel prácu v Žiline, odsťahovali sme sa onedlho tam. Bol už rok 1946.
      -Človek by si myslel, že sa váš život vráti do normálnych koľají. História sa však zopakovala.-  
Mnohí prívrženci vojnového režimu emigrovali, ale mnohí už začali robiť novú kariéru. My sme patrili k ľuďom, ktorí naivne verili, že po zlých časoch prídu dobré. Súrodenci môjho nevlastného otca odišli a my sme mali ísť s nimi. V roku 1948 sa komunisti zmocnili vlády. V roku 1951 – už sme bývali v Bratislave, jedného dňa zazvonili u nás eštebáci, a tým sa skončila naša normálna existencia na dlhé roky. Otca odsúdili na 14 rokov väzenia, z toho 11 si reálne odsedel, kým prišli rehabilitácie a obnovovanie procesov v rokoch 1961 a 1962. Vtedy mu povedali, prepáčte, skutok sa nestal, choďte domov. Desať najlepších rokov života bolo preč.
      -Za čo ho vlastne odsúdili?-
Bol vtedy obchodným riaditeľom slovenskej pobočky podniku zahraničného obchodu pre vývoz a dovoz dreva Ligna. V tom čase sa zahraničný obchod mohol robiť len cez štátne podniky, ktoré stanovovali okrem iného cenové podmienky. Súd sa zmienil o obchodovaní s Juhosláviou, ktorá bola v tom čase najväčším nepriateľom Sovietskeho zväzu. Vo Švajčiarsku kupoval techniku. S odstupom času ho obžalovali, že ju nakúpil za nevýhodné cenové podmienky.
Hovorili sme, že v roku 1945 sa skončila vojna, začalo sa medziobdobie limitovanej demokracie, ktorá sa skončila vo februári 1948, keď prišiel tvrdý komunistický režim. Nie je to pravda. Tvrdý komunistický režim prišiel päť minút po tom, čo sem prišli sovietske vojská v roku 1945. Našiel som v spisoch v Ústave pamäti národa, že nevlastný otec sa počas jednej služobnej cesty stretol vo viedenskej kaviarni s bratom a sestrou, emigrantmi, a že pri susednom stole sedel eštebák, ktorý ho sledoval celú cestu. Už v 1947 si robili o ňom záznamy a potom udreli. Takže tvrdý komunistický režim vystriedal tvrdý nacistický režim. Prestávka medzi nimi bola viac-menej iluzórna.
      -Opäť však zohral svoju úlohu aj váš židovský pôvod.-  
Okrem iného sa v rozsudku objavuje aj slovo sionista, ktoré bolo takmer v každom súdnom spise procesu so Slánským a v mnohých iných procesoch. Antisemitizmus na Slovensku zaznamenávame od 19. storočia. Do tragickej dokonalosti sa však vypracoval aplikáciou Norimberských zákonov. Židovský kódex z 1939 bol ešte tvrdší ako nemecký. Antisemitizmus bol štátnym programom do 1945, potom prišli komunisti, ktorí v tom pokračovali inými formami.
      -To, že váš nevlastný otec bol vo väzení, určite malo vplyv na váš život, štúdium či dokonca pri hľadaní si zamestnania.-
Hlavný dosah bol v tom, že na rozdiel od mojich rovesníkov som patril k ľuďom, ktorí od začiatku nemali ilúzie o režime a vedeli, o čom režim bol. Mal som eštebákov doma v byte, spali v mojej posteli, nivočili moje knihy, odvliekli môjho otca, ktorého dva roky lynčovali vo väznici na Pankráci na samotke. Chceli z neho vytĺcť priznanie. Nútili ho k priznaniu dva roky, no nepodvolil sa. Potom bol na Mírove, v najtvrdšom väzení v tom čase v Československu. S mamou sme tam chodili štyrikrát do roka na hodinovú, veľmi smutnú návštevu.
      -Kde ste študovali a kde vás po štúdiu umiestnili?-
Keďže som sa nevolal po svojom nevlastnom otcovi Milec, do všetkých dotazníkov som si písal meno vlastného otca Ernest Alner, zamestnanie – nežije, zomrel v 1941, pôvodným zamestnaním textilný inžinier. Tým to bolo vybavené. Zmaturoval som v Bratislave. Študoval som na Komenského univerzite germanistiku a na Vysokej škole pedagogickej slovenčinu. Tam horlivý kádrový úradník zistil, že mám nevlastného otca. Mal som však šťastie na vedenie vysokej školy, ktoré mi pomohlo. Dekan aj prodekan presadili, že môžem spraviť štátnice, čo som ocenil. Nejako ma však potrestať museli. V tom čase fungoval systém umiesteniek. V systéme bez nezamestnaných každý absolvent dostal umiestenku na pracovisko, kde mal nastúpiť. Ja som “za trest” umiestenku nedostal.
      -A kde ste teda nakoniec skončili?-
Odišiel som pracovať ako pomocný robotník do Krupiny s čerstvým diplomom. Po vojenčine som sa vrátil, bola tam Stredná poľnohospodárska technická škola. Riaditeľ ma oslovil, že môžem učiť, keďže mu chýba slovenčinár. Vzhľadom na posudok mi povedal, že musím poslúchať, inak ma vyhodí. Robil mi nepríjemnosti, aké mohol, ale moje šťastie bolo “novinárske”, začal som robiť so žiakmi školský časopis. Krajský inšpektor z Banskej Bystrice ma preložil na Strednú ekonomickú školu, tak som sa dostal začiatkom 60. rokov do Banskej Bystrice. Z Bystrice som potom odišiel do Bratislavy do denníka Ľud, kde som pracoval ako zahraničiar.
      -Kedy sa váš život začal opäť komplikovať?-
Pred rokom 1968 som sa zaangažoval do domácej politiky. V 70. rokoch sa začali tvrdé kádrovania. V mojich posudkoch sa objavili pojmy protisovietsky a protikomunistický, takže ma vyhodili odvšadiaľ. Našiel som si miesto v tlačiarni zase ako robotník. V roku 1977 našla manželka maličký inzerát v novinách, že sa vypisuje konkurz na miesto riaditeľa Ústrednej knižnice Vysokej školy múzických umení (VŠMU). Hovoril som jej, že nemôžem byť riaditeľom, keď som robotníkom a navyše s takým posudkom. Ona mi však povedala, že nemám čo stratiť. Prihlásil som sa. Rektor Mrlian so mnou diskutoval o hudbe, o divadle, o knihovníctve. Na koniec pohovoru sa ma spýtal, či som mal v roku 1968 problémy. Odpovedal som mu, že nie. A on mi povedal: “Chvalabohu, to som potreboval počuť, takže vás môžeme prijať”.
      -Nebolo to však také ľahké.-
Stranícky výbor VŠMU rešpektoval rektorov návrh a moje spisy veľmi neskúmal. Kádrovník v tlačiarni ma upozornil na moje posudky, najmä z vydavateľstva Obzor a zo zväzu novinárov. Vytrhol tie dva listy z kádrového spisu a zničil ich. O nejaký čas som prišiel za ním s fľašou a pýtal som sa ho, prečo to spravil. Povedal: “Idem do dôchodku. Uvedomujem si, že som mnohým ublížil. Aspoň jedného by som chcel mať takého, čo som mu pomohol.”
      -Do roku 1989 ste pôsobili vo funkcii riaditeľa, kde ste pod vaším vedením vytvorili najväčšiu hudobnú knižnicu na Slovensku. Stali ste sa tajomníkom československej sekcie Medzinárodnej asociácie hudobných knižníc. Po revolúcii ste sa začali opäť naplno venovať novinárstvu.-  
V 60. rokoch som sa angažoval, ale nasledujúcich 20 rokov som nesmel písať. Pár článkov mi vyšlo pod cudzími menami. No na Nový rok 1990 som nastúpil ako šéfredaktor Ľudu.
      -Počas kariéry novinára ste sa venovali v súčasnosti veľmi aktuálnej téme európskej integrácie.-
Začiatkom roku 1990 sme obnovovali v Bratislave predvojnovú Paneurópsku úniu. Bola zakázaná aj za slovenského štátu, aj za komunistov. Dlhé roky som bol jej tajomníkom. Medzinárodným predsedom bol Otto Habsburský, ktorý sa takto stal “mojím priamym šéfom”. Mali sme veľmi dobré vzťahy. Cez paneurópske inštitúcie som sa ešte v roku 1990 dostal do Európskeho parlamentu a osobne som sa zoznámil s množstvom popredných európskych politikov. Veľmi mi to pomohlo v novinárskej práci.
      -Získali ste množstvo ocenení, ako napríklad Slovenskú novinársku cenu, Striebornú medailu prezidenta SR, Európsku novinársku cenu či najnovšie Rad čestnej légie Francúzska. Sám ste založili slovenskú sekciu Asociácie európskych novinárov.-
V 1992 ma prizvali k Asociácii európskych novinárov. Bola snaha založiť českú a slovenskú sekciu. Zakladal som slovenskú sekciu a tá existuje doteraz. Ocenenia súviseli práve s európskou dimenziou mojej práce.
Na snímke slovenský pedagóg, novinár a publicista aktívny najmä v oblasti európskej integrácie Juraj Alner
      -Ako vnímate súčasné dianie v EÚ? Spomínali ste Paneurópsku úniu, ktorá mala svoje posolstvo. Momentálne je EÚ v kríze, v akej ešte nebola, prípadne už dlho nebola.-
Nie je to úplne tak. Slávna kniha Richarda Coudenhove Kalergiho vyšla v roku 1922. Tam sa už rozvíjal celý projekt európskej spolupráce. Písal v nej, že Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska nie je súčasťou európskej integrácie. Veľká Británia je svetová veľmoc, nie európska. A mimochodom, v 1946 Winston Churchill povedal to isté. Európa sa musí zjednotiť. Interpretuje sa nesprávne. Nepovedal “my”, povedal “vy Európania”. A Británia z Európy neodchádza. Odchádza z niektorých jej štruktúr, ale úzka spolupráca ostane.
      -Téme Paneurópy sa venovali viaceré osobnosti. Napríklad zo slovenských politikov i Milan Hodža.-
Hodža bol jediný významný slovenský špičkový politik, ktorý priamo spolupracoval s Kalergim. Spolu napísali prvú verziu európskej ústavy. Mal svoju predstavu o strednej Európe.
      -Jeho predstava stála na agrárnom základe.-
Presne tak. Podľa neho najdôležitejšie pre integráciu bolo vyriešiť otázku agrárnu, nielen preto, že bol šéfom Agrárnej strany, ale to je dodnes najväčší problém – financovanie poľnohospodárstva takým spôsobom, aby sa potraviny dali vyrábať, aby producenti zarobili, ale zároveň, aby produkty neboli drahé a ľudia ich aj kupovali. To sa doteraz nepodarilo.
      -A čo si teda myslíte o postavení Spojeného kráľovstva?-
Pokiaľ ide o Britániu, tak prvých 15 rokov ani nebola členom, pristúpila až neskôr.
      -Vo vstupe jej bránili Francúzi.-
Konkrétne osobne Charles De Gaulle. To bola zase tá francúzsko-britská konkurencia. Vôbec, išlo o záujmový trojuholník – Francúzi Nemci, Francúzi Briti, Briti Nemci.
      -Takže EÚ podľa vás prežije aj bez Spojeného kráľovstva?-
EÚ už prežila horšie veci. Teraz prežije hlavne z jedného dôvodu. Je záujmom každého členského štátu, aby prežila, lebo každý si uvedomuje, že sám by v medzinárodnej konkurencii neobstál.