Bratislava 6. apríla 2020 (HSP/Foto:Pixabay)

Keď sa pozrieme na reálny výsledok existencie Európskej únie, vidíme jeden podstatný fakt: Na obraze Európy vidíme namiesto dvoch samostatných ekonomických a politických blokov už iba jeden – z toho druhého sa stal koloniálny prívesok. Bol toto skutočný cieľ projektu EÚ?

Ilustračné foto

Pred tridsiatimi rokmi boli proti sebe v Európe postavené dva bloky: oproti mocným ríšam Západu východoeurópske krajiny – síce v mnohom zaostalé, ekonomicky nevýkonné a zvnútra choré, ale predsa len bojaschopné, relatívne sebestačné a v celom rade ukazovateľov vlastne prekvapivo progresívnejšie.

Tento obraz už nejestvuje, namiesto neho je tu celkom iný. Už tu nie sú dva bloky, už je iba jeden, ale s dvojitou štruktúrou. Kým na predátorskom imperiálnom statuse západných veľmocí sa zmenilo len máločo, na druhej strane došlo k zásadnej zmene: z východoeurópskych krajín sa stali nesamostatné, vnútorne rozložené vazalské regióny, ktoré sú po ekonomickej, politickej, vojenskej, informačnej stránke plne podriadené západným mocenským centrám.

Po tridsiatich rokoch to môžeme veľmi jednoducho a presne zhrnúť: Slovensko a ďalšie východoeurópske krajiny sa stali koloniálnymi príveskami Západu. Ale ako je možné, že sa to stalo? Ako je možné, že žiadna z týchto krajín, akokoľvek by boli po desaťročiach strávených v „tábore socializmu“ ublížené a poškodené, si nedokázala uchrániť nejakú svojbytnosť, nezávislosť, neutralitu?

Skúsme sa vrátiť o tri desaťročia naspäť, do obdobia po skončení Studenej vojny, a položiť si podobnú otázku, ale z pohľadu západného uchvatiteľa: ako by bolo možné krajiny východnej Európy obsadiť a zotročiť, ale aby to prebehlo nenápadne, aby to vôbec nevyzeralo ako obsadenie a zotročenie?

Správne – jediný možný spôsob bol ten, na ktorý sú na Západe naozaj dokonalí experti: vymyslieť pascu, použiť zámienku, obalamutiť, podviesť. Krátko po skončení Studenej vojny bola podpísaná Maastrichtská zmluva, čím sa Európske hospodárske spoločenstvo, obyčajné voľné ekonomické združenie, akých je vo svete celý rad, principiálne zmenilo na čosi iné: na osnovu jednotného európskeho štátu, v rámci ktorého bolo o pár rokov neskôr možné vztiahnuť centrálnu moc aj na novo pričlenené regióny – základný mechanizmus na diaľkové ovládanie východnej Európy bol na svete.

Ďalej to už poznáme: je to príbeh o spoločnej európskej ohrade, kde sú pravidlá nastavené tak, aby vlci s baránkami mali rovnaké právo jeden druhého požierať – veď je to fér, no nie? Dlhodobý pobyt východoeurópskych krajín (a výcvik metódou cukru a biča) v tejto ohrade jasne ukázal, že roly baránkov a roly vlkov sú jasne dané a nič sa na nich meniť nebude už z princípu.

Pri porovnaní dnešnej Európy s tou spred tridsiatich rokov teda môžeme konštatovať, že hlavný rozdiel je ten, že Západ kolonizoval a po každej stránke odzbrojil východnú Európu. Ak pripustíme, že história nás učí, že býva veľa pravdy na starom pravidle „Cui bono?“, potom nie je až tak ďaleko k záveru, že ak nie dominantným, tak prinajmenšom jedným z hlavných pôvodných cieľov EÚ v jej podobe po prijatí Maastrichtskej, a predovšetkým Lisabonskej zmluvy, bolo oklamať, ovládnuť a pohltiť východoeurópske štáty. Jediný možný spôsob, ako to urobiť mierovou cestou a tak, aby to nepobúrilo obyvateľstvo tých krajín, bol práve takýto: zahrnúť ich do spoločného „nadštátu“, v rámci ktorého potom už bolo možné nastaviť podmienky tak, aby sa v priebehu niekoľkých rokov stali zo samostatných ekonomík len koloniálne prívesky.

Každá habaďúra má určité svoje racionálne jadro, bez ktorého by nemohla existovať. Takisto ho má aj táto eurohabaďúra: je diabolským zneužitím myšlienky, že Európa, európske štáty nepochybne potrebujú akúsi zastrešujúcu organizáciu. Je to pravda: problém je len v tom, že EÚ je potrebná práve a jedine ako platforma na koordináciu „technických“ otázok, a pri tom vôbec nie je nevyhnutné, aby národné štáty stratili svoju suverenitu aschopnosť brániť si vlastné záujmy. Každé prekročenie tejto hranice je pokusom o čierne prevzatie moci, ktorú občania národných štátov demokraticky prenášajú na svojich volených zástupcov – a nie na agentov plutokratickej zahraničnej imperiálnej štruktúry.

George Friedman, šéf asi najdôležitejšieho amerického geopolitického think-tanku Stratfor, jeden z kľúčových vizionárov určujúcich americkú zahraničnú politiku, nedávno pre maďarské noviny Magyar Nemzet (v origináli TU) povedal, že „Európske spoločenstvo ukázalo svoju neopodstatnenosť a fakticky prestalo existovať ako štruktúra riadenia.“ Friedman otvorene povedal, že „v Európe boli vždy silné národné štáty. Európska únia ako centrálna vláda sa ukázala ako dočasná štruktúra“. Podľa neho to nie je o tom, že sa znovu zrodia národné štáty, ale o tom, že ony nikam nezmizli.

Aké posolstvo nám posiela Friedman týmito slovami? Zdá sa, že EÚ, ako priestor s rovnakými pravidlami hry a vysokým sociálnym štandardom, už začína byť zaoceánskym majiteľom hry nadbytočná: veď predsa vo východnej Európe je dobojované, akcieschopné štáty boli zlikvidované, zmenili sa na banánové, bábkové, diaľkovo riadené kolónie, a tie je predsa možné riadiť aj vyhrážaním sa cez MMF a iné inštitúcie, vydieraním cez globálne korporácie a korumpovaním cez miestnych kompradorov, tak ako to odjakživa funguje v kolóniách všade inde vo svete.

Alebo ešte je niečo, na čo môže ríša Západu projekt EÚ použiť? Ale isteže áno: napríklad je ešte možné sem odložiť časť inokultúrnych migrantov z vlastných bohatých zásob, a tým zabiť jednou ranou viacero múch.

Ivan Lehotský

Všetci sme dnes kvôli koronavírusu v zlej situácii.
Hlavným správam
zásadným spôsobom klesli príjmy z reklamy.
O to viac preto dnes potrebujeme Vašu podporu.
Bez vašej pomoci nedokážeme prekonať toto obdobie.

č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662

PODPORUJEM nezávislé spravodajstvo

Zdroj