Dve strany jednej pamätnej tabule. V týchto dňoch, keď sa viac hovorí o Slovenskom národnom povstaní, nemožno obísť ani udalosti spojené s takzvanou nemeckou misiou generála Otta, ktorej mnohí historici i publicisti venovali osobitne veľkú pozornosť. Na železničnej stanici v Martine bola až do roka 2014 umiestnená pamätná tabuľa s päťcípou hviezdou a pod ňou text: „Dňa 27. augusta 1944 bola na tejto stanici zneškodnená fašistická vojenská misia gen. Ottu, ktorá sa vracala z Rumunska do Nemecka. Bola to jedna z prvých väčších akcií partizánov.“ S odstupom  rokov  sme sa v rôznej literatúre stretávali s rozdielnymi interpretáciami, prikrášľovaním a prekrúcaním tejto udalosti. Najzákladnejšie historické fakty sú však jasné, historická udalosť a uvedený text boli mierne povedané nepresné a zavádzajúce.

UPRAVENÝ TEXT

Bývalá režimistická ideologická propaganda vyrobila z podplukovníka generála, z rôznorodej skupiny diplomatickú misiu. Preto ešte v roku 2014 mesto Martin po konzultácii s miestnou organizáciou  Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ako aj s Múzeom Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici uviedlo informácie na pamätnej tabuli na pravú mieru. Využili pôvodnú tabuľu, očistili ju a na jej druhú stranu dali vytesať nový nápis: „Dňa 27. augusta 1944 bola na tejto stanici zadržaná skupina nemeckých vojakov a civilistov vedená pplk. E. W. Ottom, ktorá sa vracala z Rumunska do Nemecka.“ Ani tento text nie je presný. Chce byť až priveľmi neutrálny a korektný, lebo Nemcov zo skupiny, ba aj ženy a deti, v Martine kruto pozabíjali…

Ako to teda bolo naozaj? Ako sme už spomenuli, v skutočnosti to nebola nijaká „misia“, ale bežná skupina dvadsiatich štyroch osôb ‒ nemeckých vojakov Wehrmachtu a príslušníkov SS. So skupinou cestovali dve ženy, dve deti ‒ dievčatá vo veku osem a štrnásť rokov, a dvaja muži v civile vrátane dvoch lekárov a veterinára. Nebola to teda organická armádna formácia a nebola to ani diplomatická misia.

Na stanici v Martine nepadol ani jeden výstrel, teda nebola „zneškodnená“ na železničnej stanici. Nebola to ani akcia partizánov, ale akcia vojakov martinskej posádky. Veliteľ skupiny Nemcov nebol generál, ale podplukovník Walter Ernest Adolf Otto. Podplukovník bol bývalý príslušník Romelovej armády v Afrike a člen generálneho štábu Afrika Korps už v roku 1941. Po vojne ho in memoriam povýšili do hodnosti plukovníka.

ROZKAZ NA LIKVIDÁCIU

Dvadsiateho siedmeho augusta 1944 cestovala rýchlikom R-17 z Bukurešti do Berlína skupina nemeckých vojakov s niekoľkými civilmi v samostatnom vozni. Rýchlik prišiel do martinskej stanice o 21.20 hodine. O príchode vlaku s nemeckými dôstojníkmi vedeli martinskí železničiari už skôr od železničiarov z Tomášoviec, ktorí na nemeckých vojakov vo vlaku upozornili. Železničiari zapojení v odboji informovali o príchode vlaku partizánov 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika pod velením npor. Piotra A. Velička, ktorá podľa dispozícií kyjevského partizánskeho ústredia sústreďovala svoju pozornosť na Košicko-bohumínsku trať v úseku Žilina ‒ Kraľovany, ako aj na železničné spoje smerom na Kremnicu a Banskú Bystricu. Nadporučík Veličko vydal stručný rozkaz nadporučíkovi Červenej armády Nikolajovi A. Surkovovi: „Zlikvidovať Nemcov vo vagóne!“ Surkovov oddiel, sovietski vojaci, ktorí ušli zo zajateckých táborov v Nemecku (hľadajúc v Turci možnosť na odplatu nacistom, ktorá sa práve naskytla), v počte štyridsať až päťdesiat ozbrojencov na dvoch nákladných autách sa previezli zo Sklabine na železničnú stanicu v Martine. Pod zámienkou poškodenej trate a tunela železničiari medzinárodný rýchlik R-17 zastavili a odstavili na vedľajšiu koľaj s tým, že pokračovať smerom na Žilinu možno až na druhý deň po opravení trate.

OSUDNÝ NOCĽAH

Martinská vojenská posádka sa o celej záležitosti dozvedela prostredníctvom jej veliteľa pplk. Emila Perka, s ktorým sa spojil nemecký podplukovník po tom, ako zlyhalo spojenie s Bratislavou. Otto sa obrátil na Perka ako na spojenca, oboznámil ho so zdržaním vlaku, žiadal ochranu jeho skupiny Slovenskou armádou a ubytovanie na noc v kasárňach. Nemecký dôstojník nemal ani len tušenie, že práve telefonuje s veliteľom povstaleckej armády pre oblasť Turca. Perko prisľúbil pplk. gšt. Jánovi Golianovi, veliteľovi pripravovaného povstania, že vojenská posádka v Turci sa bude správať tak, aby nedala dôvod Nemcom na vojenskú okupáciu krajiny, aby sa mohlo povstanie organizovať podľa výhodnejšieho Plánu A ‒ teda koordinovane s postupom Červenej armády, ktorá podľa tohto variantu mala dosiahnuť Krakov…

Podplukovník Perko najskôr Ottovu žiadosť o ubytovanie odmietol. Nechcel zbytočne provokovať svojich vojakov a partizánov. Na záver telefonátu ho však jeden zo železničiarov informoval o príchode partizánskej skupiny, ktorá sa chystala Nemcov odzbrojiť a zajať. Zajatie nemeckých vojakov by bol konflikt s predvídateľnou odplatou. V tom prípade by sa muselo povstanie organizovať podľa nevýhodného „Plánu B ‒ bez ohľadu na stav pripravenosti začať ozbrojený odpor a zabrániť Nemcom obsadiť Slovensko až do príchodu Červenej armády. Rovnaký prísľub neprovokovania dal Golianovi aj Veličko, veliteľ 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika. V ten osudný deň mu však akosi neslúžila pamäť. Pplk. Perko preto okamžite poslal na stanicu dôstojníka Práporu útočnej vozby Cyrila Kuchtu, ktorý mal s partizánmi dobré vzťahy ‒ jeho úlohou bolo zabrániť odzbrojeniu Nemcov na vlakovej stanici a pokiaľ by to situácia dovoľovala, vypraviť vlak aj s Ottovou skupinou ďalej do Nemecka. Proti druhej alternatíve však mal Kuchta výhrady. Možno aj preto sa neuskutočnila…

KASÁRNE NA PODHÁJI

Kuchtovi sa podarilo presvedčiť Surkova, aby neodzbrojovali Nemcov vo vlaku, ktorý bol plný civilistov. Predišlo sa tak veľkým stratám na životoch nielen partizánov, vojakov, ale najmä civilov, ktorí sa v tom čase zdržovali na stanici a vo vlaku. Vojaci Wehrmachtu a SS boli totiž ozbrojení a mohli použiť ľudí ako živé štíty alebo rukojemníkov. Lenže aj Surkov mal svoje rozkazy ‒ nepustiť Nemcov ďalej! Napokon sa partizáni s vojakmi dohodli a počas utajených rozhovorov na martinskej železnici dospeli ku kompromisu, zatiaľ čo nič netušiaci Nemci nervózne vysedávali vo vlaku a čakali na jeho odchod.

Kuchta v sprievode slovenských vojakov odprevadil Ottovu skupinu do martinských kasární náhradného práporu pluku útočnej vozby (kasárne Ďurka Langsfelda), dnes Kasárne Slovenského národného povstania na Podháji. V kasárňach mala byť skupina na noc ubytovaná pod zámienkou, že ráno vypravia rýchlik novou trasou do Nemecka. V skutočnosti však len získal čas na vypracovanie bezpečného plánu na odzbrojenie skupiny a následne jej odovzdanie partizánom podľa predchádzajúceho dohovoru so Surkovom.

Veliteľovi martinských kasární sa nečakaná návšteva vôbec nepozdávala; odzbrojovanie Nemcov v kasárenských priestoroch by mohlo odhaliť sprisahanie v armáde. Preto sa v nočných hodinách, len čo sa skupina zabývala, uskutočnila porada o jej ďalšom osude. V Sklabini sa na nej stretli pplk. Perko, npor. Kuchta a npor. Veličko. Napriek Perkovým výhradám sa rozhodlo o tom, že nadránom bude nemecká skupina odzbrojená, potom do kasární prídu partizáni a tí Nemcov zadržia tak, aby to vyzeralo ako prepad. Tým sa mala maskovať zainteresovanosť armády v prípravách povstania. Zajatých Nemcov mali partizáni eskortovať na výsluch do Kyjeva, od čoho si Veličko sľuboval povýšenie. S ich likvidáciou sa počítalo len v krajnom prípade, ak by pri odzbrojovaní kládli odpor. Kuchta hneď po návrate do kasární zorganizoval skupinu dobrovoľníkov pod vedením rotného Jozefa Letka, ktorá mala Nemcov odzbrojiť. Tí však Slovenskej armáde nedôverovali a na noc postavili stráže.

KRVAVÉ RÁNO

Súvislosti sa reťazili a vyvrcholili na druhý deň ráno.  Dvadsiateho ôsmeho augusta 1944 okolo 6.30 hodiny vyšli Nemci z budovy štábnej roty pluku útočnej vozby, kde boli ubytovaní, na dvor a zoradili sa na pochod v domnienke, že onedlho budú sedieť vo vlaku na ceste do Nemecka. Na dvore však už boli aj Letkovi dobrovoľníci, ktorí svoju prítomnosť maskovali cvičením streľby zo samopalov. Posledný z budovy vyšiel pplk. Otto v sprievode npor. Kuchtu. Medzitým sa dobrovoľníci rozostavili do polkruhu a zablokovali Nemcom cestu. Kuchta odsotil Otta a zvolal dohovorený signál na začatie odzbrojenia: „Hände hoch!“ Nemci boli prekvapení; poniektorí poslúchli výzvu a zdvihli ruky, iní okamžite siahali po zbrani. Dobrovoľníci v panike začali strieľať a po pár sekundách všetci Nemci ležali na zemi. Namieste bolo zabitých do dvadsať Nemcov vrátane jednej ženy. Druhá žena a dve deti odskočili bokom, boli len ľahko zranené. Im a zvyšným zraneným Nemcom poskytli prvú pomoc vo vojenskej ošetrovni a potom ich previezli do nemocnice. Aj táto skutočnosť dokazuje, že Kuchta nemal v úmysle skupinu postrieľať. Dobrovoľníci konali inštinktívne; ak by nezačali strieľať, vystrelili by na nich Nemci. Ženu s dievčatami po ošetrení vrátili späť do Nemecka.

LOM PRI SKLABINI

Počas dňa mŕtvych členov skupiny previezli do Sklabine na štáb Veličkovej partizánskej brigády a improvizovane ich pochovali v lome pri Sklabini. Nemeckí vojaci, ktorí prežili, zasa podľa dohovoru skončili v zajatí partizánov. Neodviezli ich na výsluch do Kyjeva, ako sa predpokladalo, ale všetkých popravilo tzv. „komando smrti“, a ani dnes nie je isté prečo a na čí príkaz.

Postrieľanie a následná poprava zvyšných Nemcov vyvolali rozporuplné reakcie aj medzi obyvateľmi Sklabine, ktorí sa obávali fašistických represálií. Po obsadení Turca Nemcami naozaj nasledovala pomsta. Štvrtého októbra 1944 fašisti pri Martine na Bukovinách zavraždili ukrutným spôsobom štyridsaťosem povstalcov, civilistov, vojakov a partizánov. Za každého člena Ottovej skupiny mali zaplatiť životom dvaja Slováci. Bolo vypálených niekoľko obcí a povraždených alebo odvlečených mnoho ľudí. Nemci nakoniec odhalili aj masový hrob neďaleko Sklabine, kde bolí mŕtvi z Ottovej skupiny pochovaní. Jedenásteho novembra sa uskutočnila ich exhumácia…

ŠESŤKRÁT POCHOVANÍ

Incidentu v martinských kasárňach sa dlho pripisovalo, že to bol začiatok nemeckej okupácie Slovenska. No v skutočnosti o okupácii Slovenska bolo rozhodnuté už dávno predtým. Dôvodom boli množiace sa konflikty, vyvolávané partizánmi, a budovanie frontu pre boj s postupujúcou Červenou armádou. Dvadsiateho siedmeho augusta 1944 tiež obsadili Ružomberok vojaci miestnej vojenskej posádky a partizáni. Stal sa tak prvým povstaleckým okresným mestom ešte pred vypuknutím samotného povstania. V Ružomberku mali Nemci továreň výrobu lafiet a sklady arzenálu, preto jeho obsadenie nemohli nechať nepovšimnuté. Už len tieto samotné skutočnosti dávali nacistom dostatočné dôvody na vyslanie okupačných jednotiek. V čase, keď na Slovensko prichádzali prvé tri divízie SS, nacistickí pohlavári o postrieľaní Ottovej skupiny nevedeli, resp. nemali dostatok informácií o jej osude.

Zlikvidovaná nemecká skupina nebola nijako významná pre Nemcov ani pre Slovákov. Obete sa preslávili vlastne až po smrti, keď boli päťkrát pochované, exhumované a identifikované. Možno predpokladať, že po šiestykrát už ostane už na trvalom mieste piety a večného odpočinku.

Je zrejmé, že udalosť v martinských kasárňach  mala vplyv na celý Turiec a stala sa tak ďalším z nespočetných dôkazov krutosti druhej svetovej vojny.

Ľubomír ŽILA ‒ Foto: archív autora

Zdroj: Jozef POVAŽSKÝ: Koniec legendy o misii generála Paula von Otta

Zdroj