Paríž 10. februára 2019 (HSP/Sputnik/Foto:SITA/AP-Iakovos Hatzistavrou)
 
Ivan Danilov z agentúry Sputnik publikoval zaujímavý komentár k situácii ohľadom francúzsko-nemeckých vzťahov, v ktorých hrá v posledných dňoch významnú úlohu ruský plynovod Sreverný prúd 2, ktorý bude dopravovať zemný plyn do Nemecka.

Na snímke francúzsky prezident Emanuel Macron

Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa sotva zapíše do dejín ako veľký politický činiteľ. Svoje miesto v učebniciach dejepisu si ale jednoznačne zaslúži napríklad len preto, že je určite prvým a jediným človekom, ktorý sa pokúsil vziať ako rukojemníka podvodný plynovod.
Ide o prudkú zmenu pozície Francúzska v otázke plynovodu Severný prúd 2, ktorá poriadne znervóznila mnohých z tých, ktorí sledujú príbeh ruského projektu vystaveného neustálym útokom zo strany USA a Európskej komisie.
V piatok sa konalo hlasovania v Európskej rade ministrov, ktorá mala prijať alebo zamietnuť návrh opráv tzv. Plynovej smernice EÚ. Tieto zmeny fakticky dávali Európskej komisii právo blokovať výstavbu plynovodu Severný prúd 2 z politických dôvodov a prevádzali plynovod z jurisdikcie Nemecka do jurisdikcie EÚ, čo by spôsobilo dosť vážne problémy v procese jeho výstavby a nasledujúcej prevádzky.
Až do 7. februára nikto neočakával od tohto hlasovania žiadne prekvapenia a ťažkosti pre Severný prúd 2: proti návrhu opráv plynovej smernice sa vyslovilo Nemecko a ešte niekoľko členských krajín EÚ. A súdiac podľa minulých podobných pokusov (opravy sa navrhujú od roku 2017), odpor krajín, ktorých spoločnosti sa projektu zúčastňujú (Nemecka, Francúzska, Holandska a Rakúska), a tiež odpor ich spojencov by úplne stačil na vytvorenie “blokujúcej menšiny”.
Stalo sa ale niečo nečakané: francúzska vláda prudko zmenila svoj postoj a vyhlásila, že podporuje smernicu proti Gazpromu aj napriek tomu, že jej schválenie by spôsobilo priamu mnohomiliardovú škodu francúzskemu investorovi do Severného prúdu 2 (energetickej spoločnosti Engi, ktorá nie je len hlavnou francúzskou energetickou spoločnosťou, ale aj fakticky kontrolovaná štátom).
Bez hlasu Francúzsko by nemohli zástancovia Severného prúdu 2 zorganizovať “blokujúcu menšinu”, a rozhodnutie proti Severnému prúdu 2 by bolo prijaté.
 
Čo mohlo stáť za tak podivným rozhodnutím Elyzejského paláca?
Bolo by logické vidieť v tom vplyv Washingtonu, táto verzia je ale trochu problematická. Po prvé, Macron má dosť napäté vzťahy s Trumpom, medzi EÚ a USA prebieha slabšia obchodné vojna. Po druhé, americké médiá, ktoré bývajú obyčajne veľmi dobre informované o opatreniach americkej diplomacie, nemohli utajiť šok zo “zrady” francúzskeho prezidenta. Po tretie, Francúzi by mohli ľahko odôvodniť svoje správanie práve nátlakom Washingtonu, čo by vyvolalo nadšenie mnohých európskych a amerických politikov, namiesto toho ale zástupcovia francúzskych úradov argumentovali niečím o “nutnosti hájiť východnú Európu” a celoeurópske záujmy.
V tomto kontexte je najpravdepodobnejšie to najjednoduchšie a cynické vysvetlenie: Macron proste vydieral Merkelovou a pokúsil sa vziať ako rukojemníka energetický projekt, ktorý je veľmi dôležitý ako pre Nemecko, tak aj osobne pre nemeckú kancelárku. Je príznačné, že túto verziu ponúka svojim čitateľom ako hlavnú i americký komerčný časopis Forbes.
“Francúzsky prezident Emmanuel Macron chce, aby Merkelová prijala jeho návrhy na reformovanie Európskej únie, Merkelová ale nepodporila jeho myšlienky spoločného rozpočtu a dlhového systému eurozóny.”
Francúzsky prezident narazil na nemožnosť realizovať svoje plány reformovanie Európskej únie a jej zmenu na viac centralizovanú štruktúru, v ktorej by hrali Francúzi a osobne Macron kľúčovú úlohu. Macron presadili na úrad prezidenta úplne konkrétne nadnárodné finančné štruktúry, a mnohí ho berú ako hlavný globalistický projekt, ktorý celému svetu ukázal, že globálny establishment našiel správnu odpoveď na populistické (teda antiglobalistické) politické projekty, ako sú Donald Trump, brexit a talianska Liga a Hnutie piatich hviezd.
V praxi to však dopadlo tak, že namiesto toho, aby sa zmenil na celoeurópskeho lídra a reformátora Európskej únie, a tiež vodcu akejsi “svetovej koalície proti populistom”, narazil francúzsky prezident na pokles popularity vo svojej vlasti a musí teraz náhlivo urovnávať politickú krízu, ktorú spôsobili protestné akcie tzv. žltých viest.
Aby vyriešil problémy Francúzska a financoval svoj plán reformovanie Európskej únie, potrebuje Macron naliehavo peniaze. Vo Francúzsku peniaze nie sú, inštitucionálni investori nebudú úverovať Macronove projekty. Východisko má len jedno: Aby zachránil Francúzsko a EÚ podľa svojho plánu, má finančná podpora slabších krajín Európskej únie financovať dlhy EÚ, ktoré zaručia Nemecko, pretože v opačnom prípade nikto na to peniaze nedá. Len málokomu v Berlíne sa môže páčiť myšlienka, ako “Francúzi, Taliani, Poliaci a všetci ostatní budú míňať na seba peniaze vypožičané na záruky nemeckého rozpočtu a daňových poplatníkov”.
Avšak Angela Merkelová, ako poznamenal Forbes, nepodporila tak odvážne projekty a sebecké myšlienky francúzskeho lídra. Asi to boli žlté vesty a ekonomické problémy, kto vo Francúzsku k tomu donútili Emmanuela Macrona – a pomyslel si, že ak zoberieme Severný prúd 2 ako rukojemníka, Nemecko predsa len dá Francúzsku peniaze.
Podobné rozhodnutie vyvolalo šok v európskom energetickom a finančnom spoločenstve: nikto totiž nečakal, že francúzsky prezident zmarí projekt výhodný pre krajinu a pre francúzsku spoločnosť. Ostatne dokonca, keby boli protiruské opravy plynovej smernice prijaté, neznamenalo by to zablokovanie projektu, pretože Európska komisia by musela opravy presadiť v Európskom parlamente pred vypršaním jeho právomoci tento rok v máji, a potom ešte dokazovať na Európskom súde, že normy plynovej smernice sa dajú uplatniť voči Severnému prúd 2 retroaktívne, teda s porušením fundamentálnej právnej zásady, že zákon nemá spätnú účinnosť. Pričom treba osobitne poznamenať, že právna expertíza Rady ministrov Európy už dala negatívny posudok na protiruské opravy plynovej smernice.
K tomu všetkému ostatne nedošlo, pretože do skrotenia Macrona sa zapojila sama Angela Merkelová, ktorá túto otázku vyriešila za 24 hodín: Už v piatok, v deň osudového hlasovania, vystúpila s vyhlásením, v ktorom oznámila, že Paríž “pristúpil na kompromis”. Definitívne znenie znovu opravenej plynovej smernice sa podobá čomukoľvek, len nie kompromisu. Najviac sa podobá jemnému výsmechu nemeckých diplomatov ich európskym oponentom: v dokumente boli ponechané všetky protiruské body, ale s poznámkami, ktoré dávajú nemeckým úradom právo ich neuplatňovať, a tiež robiť prakticky ľubovoľné výnimky z pravidiel samotnej smernice.
Západní analytici hádajú, či Macron niečo dostal výmenou za tento “kompromis”. Pravdu sa nedozvieme, najpravdepodobnejšie ale je, že dostal do nemeckých úradov krátku, drsnú a názornú lekciu o tom, že v prípade nutnosti Berlín jednoducho zničí jeho politickú kariéru: k tomu nemusí Nemecko ani podporovať žlté vesty, pretože by stačilo len zakázať Francúzsku porušovať celoeurópske pravidlá obmedzenia rozpočtového deficitu, čo bolo Macronovi povolené výnimočne kvôli podpore ekonomiky v čase politických turbulencií.
Dokonca, keby sa proamerické krajiny EÚ a proamerickí úradníci Európskej komisie pokúsili Francúzsko obhajovať, Nemecku by stačil jeho vplyv ako v samotnej Európskej komisii, ako aj v Európskej centrálnej banke, aby spôsobilo vo Francúzsku finančnú kríze. Dokonca aj jedno tvrdé vyhlásenie Merkelovej by stačilo, aby začal útek investorov z francúzskych finančných trhov, totálna panika a hromadný výpredaj francúzskych štátnych dlhopisov a akcií francúzskych spoločností. Potom by bolo samozrejme potrebné francúzske banky zachrániť, aby nebol potopený celý európsky finančný sektor, Angela Merkelová by sa tým ale zaoberala už v spolupráci s iným francúzskym prezidentom. Nie náhodou sa v Amerike hovorí, že by človek nemal hnevať svojho bankára, a Nemecko je v danom okamihu hlavným a de facto aj jediným bankárom Európskej únie.
 
 
Príspevok Ako sa Francúzsko pokúsilo vziať ruský plynovod ako rukojemníka zobrazený najskôr Hlavné správy.