Demokratizácia spoločnosti opäť nastolila otázku budúcich česko-slovenských vzťahov. V tomto roku si pripomíname jubilejné tridsiate výročie ekonomicko-spoločenských zmien, ktoré priniesla tzv. nežná revolúcia. V bratislavských uliciach 16. novembra 1989 nastal začiatok konca vyše štyridsaťročnej nadvlády Komunistickej strany Československa. Nové demokratické zriadenie prinieslo našej spoločnosti mnohé výhody ‒ slobodu cestovania, zrušenie cenzúry, náboženskú slobodu,  vznik nových politických strán a hnutí, slobodné a demokratické voľby a v neposlednom rade vznik samostatnej Slovenskej republiky. Napriek tomu sa s odstupom času objavili aj mnohé negatíva ‒ postupné zvyšovanie príjmovej nerovnosti, zatváranie mnohých priemyselných podnikov, nezvládnutá privatizácia národného majetku či  zníženie našej potravinovej sebestačnosti.  Komunistickému teroru v bývalom režime boli vystavení mnohí cirkevní predstavitelia či proslovensky zmýšľajúci slovenskí národovci. Ich jedinou nádejou bol neraz útek zo svojej rodnej vlasti. Tí menej šťastní sa v prevažnej miere ocitli v pracovných táboroch. Stali sa obeťami vykonštruovaných politických procesov. Všetky vnútorné a vonkajšie politické rozhodnutia museli byť v súlade s oficiálnou politikou Sovietskeho zväzu. Až Michail Gorbačov začal komunizmus demokratizovať.

VLNA DEMOKRATIZÁCIE      

Už v roku 1988 počas veľkonočných sviatkov na Veľký piatok na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave manifestovali slovenskí veriaci za náboženské a občianske práva a slobody. Pokojný protest nakoniec potlačili príslušníci Verejnej bezpečnosti.  O rok neskôr, vo štvrtok 16. novembra 1989, ako prví vyšli do ulíc vyjadriť nespokojnosť s režimom  bratislavskí slovenskí študenti stredných a vysokých škôl. Táto neohlásená a nepovolená demonštrácia sa začala na Hodžovom námestí. Študenti sa potom  presunuli cez Námestie Slovenského národného povstania smerom k vtedajšiemu Ministerstvu školstva SSR, aby položili kvety na mieste, kde bola v auguste 1968 zastrelená študentka Daniela Košanová. O deň neskôr, 17. novembra, na pražskom Albertove pri príležitosti päťdesiateho výročia smrti Jana Opletala a zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom slovenskí a českí  študenti vyjadrili nespokojnosť s režimom. Okrem odstúpenia skompromitovaných komunistických politikov vrátane generálneho tajomníka ÚV Komunistickej strany Československa Miloša Jakeša študenti požadovali aj dodržiavanie ľudských občianskych slobôd a  prepustenie všetkých politických väzňov. Po skončení oficiálnej časti sa časť nespokojných študentov presunula na pražskú Národnú triedu, aby pokojnou cestou  opakovane vyslovili svoj nesúhlas s režimom. Situácia sa však zmenila. Príslušníci poriadkových síl nakoniec brutálne potlačili dav nespokojných študentov. Protesty nabrali celonárodný charakter zverejnením správy o údajnej smrti Martina Šmída ‒ jedného z protestujúcich študentov. Napokon sa však ukázalo, že v skutočnosti išlo o agenta Štátnej bezpečnosti Ludvíka Zifčáka. Jeho údajná smrť mala vyvolať ešte väčší odpor k vládnucemu režimu v celom Česko-Slovensku. Podarilo sa. Protesty nabrali celoštátny charakter. Postupne iniciatívu začali preberať novovznikajúce politické hnutia. V Čechách vzniklo Občianske fórum (OF) a na Slovensku Verejnosť proti násiliu (VPN). K postupnému odovzdaniu moci už tak nič nestálo v ceste. Vo veľmi krátkom čase sa na federálnej i republikovej úrovni sformulovala tzv. Vláda národného porozumenia zložená z komunistických a nekomunistických ministrov. Jej hlavnou úlohou bolo doviesť Česko-Slovensko k slobodným a demokratickým voľbám, slobode vierovyznania a  pripraviť plynulý prechod k trhovej ekonomike. Napriek tomu, že vo Federálnom zhromaždení disponovali komunisti absolútnou väčšinou, zvolili 29. decembra 1989 neformálneho predsedu Občianskeho fóra Václava Havla za nového a posledného prezidenta Československej socialistickej republiky.

HAVEL NA HRADE

Mnohých táto voľba prekvapila. Väčšina ľudí právom očakávala, že novým česko-slovenským prezidentom sa stane osobnosť Pražskej jari Slovák Alexander Dubček. Aj toto rozhodnutie ovplyvnilo budúce česko-slovenské vzťahy, ktoré nakoniec viedli k rozdeleniu spoločného štátu. Demokratizácia českej a slovenskej spoločnosti opätovne nastolila otázku budúcich česko-slovenských vzťahov. Slovenská strana požadovala decentralizáciu štátu a posilnenie republík na úkor federálnych orgánov. Neochota českej strany na čele s federálnym čechoslovakistickým prezidentom Václavom Havlom akceptovať slovenské požiadavky viedla nakoniec k vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Rozdelenie spoločného štátu malo aj ekonomické dôvody, pretože negatívny dosah postupného prechodu z centrálne plánovej ekonomiky na trhovú zasiahol v oveľa väčšom rozsahu práve Slovensko. Strata východných trhov zapríčinila rušenie najmä ťažkého a zbrojného priemyslu. Nezamestnanosť prudko rástla. Českí politici na čele s Václavom Klausom odmietali z federálnych peňazí doplácať na Slovensko. Rozdeliť spoločný štát považovali za jediné možné riešenie. Aj potravinová sebestačnosť išla prudko dolu. Postupné rušenie jednotlivých roľníckych družstiev prinieslo okrem ďalšej armády nezamestnaných aj zníženie našej potravinovej produkcie. Nezvládnutá privatizácia národného majetku podnietila zánik mnohých ďalších priemyselných odvetví. Napriek mnohým negatívnym prvkom môžeme udalosti z novembra 1989 hodnotiť viac-menej pozitívne. V prvom rade sa vytvorili podmienky na vznik samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky.

Matej MINDÁR ‒ Foto: archív SNN

Zdroj