Bratislava 1. marca 2018 (HSP/Foto:TASR/AP-Oded Balilty)

Počas prvých dvoch pôstnych nedieľ počuli z Markovho evanjelia o Ježišovom pobyte na púšti, kde zotrval v tichu, modlitbe a pôste 40 dní a na hore Tábor, kam zobral aj troch z apoštolov.
Ilustračné foto

V Cirkvi sa vždy zdôrazňovala potreba ticha, odpútania sa od starostí každodenného života, zotrvania v samote s Bohom a v modlitbe sa zamýšľať nad sebou, životom, svetom, vzťahmi a večnosťou. Ideálnym priestorom sú duchovné cvičenia, kde pomocou exercitátora človek ide do hĺbky svojho vnútra, zamýšľa sa nad hodnotami a prehodnocuje priority. O čo dôležitejšie je to v súčasnosti, kedy vďaka médiám a moderným technológiám má človek problém priestor ticha a samoty si vytvoriť. Ak si chce zachovať svoj vnútorný pokoj a zdravie duše i tela, zodpovedne sa rozhodovať a konať, je to nevyhnutné. V samote a v tichu, kde sme slobodní od vonkajších vplyvov, je možné počuť Boha. Možno i pre to, že si mnohí nedokážu vytvoriť priestor pre modlitbu, meditáciu, stíšenie sa, zamyslenie sa nad životom a jeho hodnotami, konajú často bezhlavo, bez úvahy, nezodpovedne, ženú sa do priepastí hriechov a problémov.
Zdá sa mi, že máme okolo seba veľa mediálneho smogu. Smogu, ktorý vytvára súčasný mediálny a virtuálny svet, do ktorého sme čoraz hlbšie ponorení. Ako v reálnom živote môže človek úspešne fungovať, len ak je verný zásadám pravdy a spravodlivosti, podobne aj vo virtuálnom svete je možné ponúkať pravé hodnoty, na ktorých je možné stavať úspešný a radostný život, ale pokušenie opustiť ich a klamať cez ne verejnosť, je oveľa silnejšie a jednoduchšie. Denne nás ovplyvňujú média tlačené, ale oveľa viac elektronické, nevyhneme sa im väčšinou v pracovnom procese, ani v osobnom živote. Komunikujeme cez internet a mnohí sú zapojení do sociálnych sietí, majú a udržiavajú virtuálne priateľstvá. Nedokážeme si už ani predstaviť, ako by vyzeral náš život, keby prestal fungovať internet. Je   problematické vytvoriť si chvíľu ticha pre seba a pokiaľ sa o to priamo neusilujeme, tak je problémom prekonať sa a vytvoriť priestor pre modlitbu aj  pre osobnú komunikáciu medzi sebou navzájom.
Zvykli sme si na zvukovú, a možno aj obrazovú kulisu v našom živote. Ticho nám robí problémy. Bojíme sa ho. Najviac je ohrozená najmladšia generácia, pre ktorú sa svet médií a virtuálny svet stal súčasťou života od najmladších rokov. Médiá sa stávajú našimi stálymi spoločníkmi, učiteľmi a vychovávateľmi. Oni formujú svet našej práce, myslenia, zábavy, nákupu, informácií, spoločenského, politického, športového i kultúrneho života… Nie je jednoduché sa aspoň na čas sa od nich odpútať a žiť v reálnom svete. Je to ale nevyhnutné a potrebné.
Veríme čoraz viac médiám a oni si nájdu prostriedky, aby nás zaujali manipulovali našu mienku a ovplyvňovali náš život, nie vždy správnym smerom. Nielen reklamou, ale celkovým svojím pôsobením, ponúkajú násilie, zvrátenosti, aroganciu, klamstvá, povrchnosť, prázdnotu… a tak sa aj vďaka nim, čoraz viac negatívnych javov dostáva aj do nášho reálneho života. Strácame schopnosť nielen reálne myslieť, komunikovať, ale aj žiť v prítomnosti. Nedokážeme si urobiť reálny názor, pretože nám chýbajú skúsenosti, nie sme schopní triezvo uvažovať, strácame zdravý, sedliacky rozum, mnohí naši starci strácajú životnú múdrosť, pretože sme ovplyvňovaní médiami, ktoré majú v našom živote najvyššiu prioritu, ktorým nekriticky veríme, niekedy bez úvahy. Oni často zneužívajú našu dôveru. Prestávame byť k sebe ľudskí, chceme využívať iných, podriaďovať ich svojim požiadavkám, zotročovať ich, prestávame mať zmysel pre hodnoty, ktoré človeka budujú, prestávame si pomáhať a slúžiť, byť si vzájomne užitoční. Sme frustrovaní z virtuálneho sveta a života v ňom, lebo nedokáže uspokojiť požiadavky človeka. Nestačí si len odskočiť do prírody, ale treba vrátiť sa k životu v súlade s prírodou, nie pes do činžiaku, ale človek do životnej reality. Zmysluplná činnosť nám môže veľmi napomôcť  normálne myslieť a konať.
Média formujú svet našej práce, myslenia, zábavy,  nákupov, informácií, spoločenského, politického, športového i kultúrneho života… So strácaním zmyslu pre realitu strácame aj schopnosť tvoriť, počúvať Boha i človeka,  nedokážeme naše slová preniesť do roviny skutkov. Usilujeme sa žiť z toho, čo vytvorili iní, ale nechceme za to nič ponúknuť.  Máme vysoké nároky, ale nedokážeme byť vďační a užitoční pre iných. Nevieme dobre žiť a nechceme sa to učiť a nemá  to kto naučiť ani najmladšiu generáciu. Propagujeme a podporujeme veci zbytočné, nepodstatné, vedľajšie, ale nerobíme veci podstatné, bez ktorých je život nemožný a tak sa zamotávame v balaste,  hlúpostiach a uniká nám život. Šliapeme po hodnotách, na ktorých stoji život,  v presvedčení že nám to prinesie šťastie. Kým počas rokov socializmu sa hovorilo, že žijeme na úkor minulosť a budúcnosti, dnes už to nikto ani nehovorí, napriek tomu, že to platí viacnásobne ako vtedy, plytváme, hazardujeme s prírodou, so životným prostredím a túžime mať viacej a ľahšie a pohodlnejšie si žiť.
Svet nemôže stáť na základoch klamstva a podvodu, ale Pravdy, Dobra, Spravodlivosti a Lásky. Svet nemôže fungovať na princípoch egoizmu, ale lásky, ktorá sa delí, obetuje, slúži… Svet nemôže fungovať na princípe okrádania sa navzájom a narastajúceho konzumu. Takýto model fungovania sveta vedie k zničeniu človeka i sveta. Svet, ktorý má budúcnosť je svet, ktorý ide podľa Božích pravidiel, podľa učenia Ježiša Krista. On prišiel, aby sme mali život a mali sme ho v plnosti. Božie normy nemožno meniť len preto, že ich väčšina často porušuje. Oni platia aj keby ich všetci opustili. Cirkev, ktorá chce byť ľudskou a  opustí Božie princípy nemá budúcnosť, nie je prínosom pre nikoho. Treba sa nám vrátiť k reálnemu životu, k Bohu, k človeku, k prírode. K pravej Láske, ktorá môže urobiť človeka šťastným a spokojným. Nielen pôstna doba je vhodná k tomu, aby sme si dokázali vytvoriť priestor ticha a adorovať pred Bohom, Ježišom Kristom aby nás mohol Duch Svätý obnoviť. Človeku nestačí uspokojovať len telesný hlad. Má aj duchovný a duševný rozmer, ktorý sa potrebuje  nasýtiť a posilniť.
Ľudovít Košík