Našu podstatu viac ako (ne)napísané vlastné dejiny odpradávna formovali rozprávky a pravdepodobne už od čias Rimanov aj kresťanstvo.
Neviem, či existuje iný národ, ktorý by tak dôsledne žil podľa rozprávkových receptov. Tu, v srdci Európy, na očiach všetkým, chceme si predlžovať bezstarostný čas detstva? Lebo nie sú práve rozprávkové bytosti na našom začiatku podobne ako u Grékov? Nie sú mnohé naše povesti – o Miesiželezovi, či o Lomidrevovi – starými mýtmi z počiatku nášho vedomého existovania, keď sa „miesilo železo“? V rozprávkach Pavla Dobšinského (ktorý však v našom hlavnom meste nemá sochu, hoci by si ju zaslúžil; má ju iný rozprávkar, Hans Christian Andersen z Dánska len preto, že raz do Prešporka zablúdil, no nie je toto prejav našej ohľaduplnosti?) zvíťazí dobro nad zlom často bez toho, že by bolo treba odseknúť čo len jednu dračiu hlavu. Stačí byť dobrým Popolvárom a čakať v správnom čase na správnom mieste – kedy pôjde okolo princezná. Môžeme nemať Jánošíka, hrdinu číslo jeden, ktorý úplne rozprávkovo zlým boháčom brával a dobrým chudobným dával? Tým stačilo len čakať a byť – chudobnými. Pasivita ako hrom.
Kresťanstvo nás zrejme poznačilo väčšmi než rozprávky, ale rovnakým smerom. Sme koreňmi národ roľníkov, ktorí viac ako iní spolupracujú s Bohom, lebo On má popri nich a pôde najväčší podiel na dobrom výsledku ich práce. Roľník častejšie ako iný dvíha zrak k nebu aj preto, lebo je celý život zviazaný so zemou. Bola to teda vidina neba, čo diktovala nepechoriť sa priveľmi na tomto svete, čo zdôrazňovala ohľaduplnosť, trpezlivosť, dobrotu (lásku) a okrem toho jednoznačne velila: „Nepokradneš!“ Preto prevládal (ale už neprevláda) pocit, že bohatstvo je niečo nečisté, že práca s peniazmi zaváňa čímsi nedefinovateľným. Veď či nebolo tak, že „Peniaze do času, statočnosť – pekná cnosť, tá trvá na večnosť“ a „Za peniaze všetko kúpiš, len kráľovstvo nebeské nie?“
Takí sme boli. A čo ďalej? Naša Matica nás musí aj naďalej viesť po cestách úcty k tradíciám, k našim tradičným hodnotám. K slovenskosti. Lebo v zvlčilom svete prežije náš národ len ak ostane taký, aký bol v časoch, keď nemal vlastný štát a nebol bohatý. Keď za krádež bol trest a nie sláva.

7. 11. 2017.

Marián Tkáč,  predseda MS