Akademický sochár Alexander VIKA vystúpil na vrchol svetového medailérstva

Sládkovič v Sládkovičove ‒ Diószegu, dostal tehlou po hlave... Cestou od Bratislavy pri vstupe do Nitry na kruhovom objazde víta prichádzajúcich kovový obelisk pozostávajúci z troch klasov. Je neprehliadnuteľný ako Zobor či hrad. Jeho autor akademický sochár Alexander VIKA, mimochodom v máji oslávil životné jubileum osemdesiatpäť rokov, pripravoval pre Nitru iný symbol plodnosti, ale komisia rozhodla inak. Napriek mnohým obmedzeniam spoločenská objednávka na umelecké diela bola do roka 1989 neporovnateľne vyššia než dnes. Aj keď by si mnohí slovenskí velikáni zaslúžili sochu, bustu alebo iné umelecké stvárnenie a osadenie na verejnom priestranstve niet objednávateľa. A tak sochári zostávajú bez práce a námestia, ulice či parky našich obcí a miest bez sprítomnenia slávnych rodákov minulosti.     

  • Vaša tvorba nezostala bez povšimnutia štátnych orgánov. Nedávno ste získali cenu rezortu kultúry. Potešila vás?

Určite áno, veď v príhovore ministerka kultúry Ľubica Laššáková povedala, že navrhnutých bolo okolo dvesto umelcov. Pri tejto príležitostí nejaký dobrodinec na internete uverejnil, že mojím prvým pracoviskom bol Pioniersky dom K. Gottwalda v Bratislave...

  • Dnešný prezidentský palác. Takže pekne ste začínali. Hoci práve aktuálny prezident znehodnotil akékoľvek ocenenia, keď prvého januára udelil najvyššie štátne vyznamenanie za zásluhy o štát osobnostiam, ktoré tento štát nechceli. Ako ste prišli k pracovisku v niekdajšom Grassalkovičovom paláci?

Po skončení vysokej školy som sa zúčastnil na akcii Výtvarníci na pracoviskách. Pri tej príležitosti som vo VSŽ  stretol maliara Maroša Velbu, ktorý sa ma opýtal, kde mám ateliér. Keďže som ho v tom čase nemal, pozval ma viesť výtvarné krúžky do pionierskeho domu, odkiaľ on práve odchádzal. Bol som tam päť rokov. Vtedy som  dostal objednávku na bronzovú pamätnú tabuľu s portrétom hudobného skladateľa Franza Schmidta. Mimochodom, zdobí budovu terajšieho Ministerstva kultúry SR. Riaditeľ pionierskeho domu sa to dozvedel z novín a povedal mi, že ma musí lepšie vyťažiť, keď mám čas aj na fušky. To ma urazilo   a odišiel som.

  • Takže kam ste si to namierili z pionierskeho paláca?

Do ľudovej školy umenia, kde som si urobil postgraduálne štúdium stredoškolskej pedagogiky. Odtiaľ na Pedagogickú fakultu do Trnavy, odkiaľ som dostal pozvánku učiť. Urobil som taký študijný program pre tamojšiu katedru výtvarnej výchovy, že na výstavách v rámci pedagogických fakúlt sme boli najvýraznejšia katedra na Slovensku.

  • Patríte do generácie, ktorá žila v Česko-Slovensku, potom na Slovensku, opäť v Česko-Slovensku a znova na Slovensku. Za ten čas sa vystriedali viaceré režimy. Ako to ovplyvnilo vašu tvorbu?

Isteže som bol vnímavý už ako dieťa. Otec bol poštový úradník a ja som to takto aj uvádzal do dotazníkov. A to bola chyba. Mal som napísať, že bol poštový zamestnanec. Lebo keď som maturoval, tak práve fakt, že pochádzam z úradníckej rodiny, bol dôvod, že mi spolužiaci  zväzáci nedali odporúčanie študovať na vysokej škole. Napriek tomu som sa prihlásil a pozvali ma. Bolo nás štyridsať, za model sme mali dedka,  za hodinu som ho mal nahodeného. Profesori sa zastavovali pri mne a uznanlivo kývali hlavou. Tak som vedel, že je to na dobrej ceste. Prijali troch študentov a ďalších dvoch po dodatočných pohovoroch. V živote som stretol výnimočných ľudí, proste bez ohľadu na systémy a zriadenia vždy boli fantastickí i bezohľadní. Suroví. A ja im ďakujem za to, že som musel vynaložiť ešte viac energie, aby som niečo dokázal.

  • V Nitre na kruhovom objazde sa týči váš pamätník. Ako vznikol?

Pre Nitru som urobil päť návrhov. Chcel som nádobu na obilie, takú staroslovanskú, a dovnútra som dal náušnicu z deviateho storočia. Vyzerá ako Venuša, ktorá je vystavená  v SNM. Malo to byť zhotovené z nerezu a hydronália. Ale to mi neschválili. Napokon vybrali ten, ktorý je tam dodnes, aj keď z neho odstránili môj podpis. Vtedy som tiež vyhral súťaž na pamätník v Badíne. Pozostáva z troch betónových krídel a z mojich troch dvojmetrových reliéfov z hydronália.

  • Ide o pamätník SNP. Aj v Nemeckej je vaše dielo. Máte nejaký špeciálny vzťah k SNP?

Nedá sa to takto povedať. Bývali sme pri Dunaji oproti Slovenskému národnému múzeu. Chodil som do štvrtej triedy na Jezuitské gymnázium, keď bombardovali Apolku. Zásah dostalo aj múzeum a nás evakuovali do Mlynian.  Do školy som chodil v Zlatých Moravciach a tam som zažil aj SNP. Na stanici boli nemecké transporty a partizáni ich ostreľovali. Trať bola zničená, museli sme  do školy chodiť pešo. Nalietavali na nás lietadlá, strieľali po nás, a tak ma mama v tom roku  do školy nepustila. Takže ja som vojnu zažil ako dieťa. Áno, robil som i motívy zo SNP, aj sme boli viacerí ocenení, hoci niektorí z nich hovoria o tom, ako  boli perzekvovaní. Niekto z toho robí politiku, a to je špinavosť. Pamätník v Nemeckej som robil ešte ako študent. V piatom ročníku som sa kamarátil  s architektmi. Bola vypísaná verejná anonymná súťaž na pamätník, tak sme sa dohodli, že ideme do toho.  Ja som vymyslel tvar plameňa a s Edom Stančíkom sme ho dávali dohromady. Ale nestačil rysovať, tak sme pribrali ešte dvoch architektov. A my sme tú súťaž vyhrali, aj keď sa na nej zúčastnilo vyše dvadsať prominentných autorov. Boli veľké tlaky, aby výsledky zrušili, ale predseda komisie Fraňo Štefunko povedal, súťaž bola anonymná, vy ste to tak chceli, tak to bude!

  • Silueta plameňa je realizovaná, ale pamätník tvorí aj socha. Je vaša?

Nie. Na sochu vypísali ďalšiu súťaž, a aby sa ani náhodou nestalo, že ju vyhrá nejaký študent, tak v zadaní bola podmienka, že je pre vyzvaných členov Zväzu slovenských výtvarných umelcov. V tom čase som bol v šiestom ročníku, tak som si návrh sochy urobil len pre seba. Myslím si, že by sa tam lepšie hodila ako tá, čo vyhrala súťaž.

  • Takže už v tom čase boli zadávané verejné obstarávania so známym víťazom?

Ľudský faktor je v spoločnosti prítomný vždy bez ohľadu na systém.

  • Po roku 1989 ste nemali problémy s režimom?

Ako sa to vezme. Po tomto dátume sa veľmi scvrkla možnosť tvorby. Niet objednávok. Kedysi som urobil pre Sládkovičovo pamätnú tabuľu s hlavou  Andreja Sládkoviča. Brat mi ju pomáhal osadzovať na priečelí budovy školy. Po roku 1989 mi jedného dňa brat oznámil, že tabuľa zo školy zmizla. Dal som to do novín a vzápätí prišla po mňa polícia na strojnícku fakultu, kde som vtedy pôsobil. Ibaže som mal potvrdenie od ochrannej autorskej organizácie, že odstránením Sládkoviča z budovy školy iniciátori tohto (zlo)činu porušili tri paragrafy autorského zákona. Do týždňa bola tabuľa späť, ale niekto dal tehlou Sládkovičovi po hlave, takže tam zostala po údere červená stopa. Dúfam, že dážď to už dal do poriadku...

  • Princípy abstrakcie sú vo vašej tvorbe veľmi cenené, napríklad aj spomínaný „Plameň“ v Nemeckej či symbolické tri klasy súsošia v Nitre. Ste však najmä rešpektovanou osobnosťou svetového medailérstva. Vaše diela sa ocitli na najvýznamnejších svetových výstavách. Aj vo vašom ateliéri sa nachádza plagát z výstavy v Paríži, na ktorom je vaša Poézia...

To bolo na výstave Umenie a umelci na medailách 20. storočia. Na plagáte boli len tri diela umelcov ‒ jedného Francúza, Čecha a môj Pegas, čiže Poézia. K osemdesiatke som mal výstavu v prezidentskom paláci, lebo Galéria mesta Bratislavy ju odmietla s tým, že majú iný program.  Mal som problémy, ale nikdy som sa necítil byť disidentom či inak postihnutým. Robil som abstraktné diela a galéria ich kupovala. Od  roku 1990 však nekúpili ani špendlík.

  • Tá abstrakcia bol únik?

Nie únik. Abstrakcia je hlboké poznanie skutočnosti. A keď človek prežíva tú skutočnosť, tak sa usiluje v tvorbe ju abstrahovať. Pochopiť súvislosti v prírode a dostať ich do nejakého tvaroslovia. Vyjadriť sa nekonvenčne, proste tak, aby to pôsobilo. Jednoducho to vytryskne z duše človeka.

  • Ako ide dohromady vaše abstraktné myslenie, predstavivosť, štylizovaná tvorba s medailérstvom?

Tam sú figúry, ktoré sú tiež abstrahované. Ja si nevšímam obočie, nos, detaily, ale vidím ich v celku. Robím aj harmónie, maľujem a tam tiež nerobím detaily, proste ženy sú krásne, tak robím zo ženských figúr harmóniu. Nie som detailista, dávam ťažisko na kompozíciu a dojem, nechávam priestor na cítenie, fantáziu a myslenie diváka. Spolupracujem s ním. Mám trinásť abstraktných reliéfov, ktoré som nazval Biodráma. Boli aj na výstave Spolku slovenských výtvarných umelcov. Slovenská národná galéria vlastní môj Podvečer, čo je tiež abstrakcia. To sú diela, ktoré vôbec nekorešpondujú so socialistickým realizmom.

  • Dnes už nebohý Ondrej Rudavský v rozhovore pre SNN povedal, ako mu režimisti ničili jeho diela. Stalo sa niečo podobné aj vám?

Stalo, ale v súčasnosti. Robil som  pamätník pre slobodu Slovákov na Devíne. Mal byť zo švédskej žuly a moja predstava bola abstrahovať ľudské srdce ako obelisk so slovenským znakom a stopami rúk. Predtým som  navštívil anatomický ústav, aby som videl, ako reálne ľudské srdce vyzerá. Nechcel som z toho urobiť perníkové srdce. Ibaže Hudecov rezort kultúry absolútne porušil moje autorské práva, keď obelisk dali presekať. A za Dzurindu ho z Devína celkom odstránili. Vôbec neviem, kde sa teraz nachádza. Robil som aj sochy perzekvovaných ľudí, ako bol František Nižnanský, vynikajúci veterinárny lekár.  Bol riaditeľ Štátneho veterinárneho ústavu, ale ho odvolali, lebo bol bratom spisovateľa Jozefa Nižnanského. Aj toho som robil pre numizmatický spolok. Na medaile je jeho portrét a postavy z jeho románov. Urobil som medailu Vladimíra Mečiara. Momentálne pracujem na medaile kardinála Korca. Nijaký režim som nebral do úvahy, oslovoval ma život.

  • Vaše diela sú väčšinou z bieleho kovu. Prečo nie tradičný bronz?

Hydronálium je zliatina hliníka s horčíkom a je pevnejšia než bronz, dá sa leštiť. To je jeho výhoda, lebo ak chcete niektoré plochy leštené, pri bronze by ste museli použiť nerez, a to je už kontrast dvoch farebných kovov. Vyvinuli ho vo Výskumnom ústave zváračskom, ktorý je, žiaľ, tiež už zlikvidovaný.

  • Chýba vám Výskumný ústav zváračský ako umelcovi?

Mne nechýba, lebo niet nijakej sochárskej roboty.

  • Nie je spoločenská objednávka?

Nie je. Veď ste boli pri odhaľovaní sochy Svätopluka  na Bratislavskom hrade a viete, ako Richard Sulík hneď protestoval, že to nebol kráľ a chcel dať sochu premiestniť...

  • Vravíte, že nie je robota. Ale koho máme zo slovenských osobností umelecky spracovaného? Práve po vzniku štátu sa naskytla príležitosť vytvoriť panteón slávnych Slovákov. To je predsa príležitosť pre sochárov.

V roku 1967 odhalili pri Dunaji bustu bratislavského rodáka Jána Andreja Segnera na vertikálne rebrovanom pylóne, kde som bol autorom busty, pylón navrhol architekt Miloš Gašparec. Tiež sa pýtam, prečo nemáme sochy Eugena Suchoňa, Mojmíra či Rastislava?  Dokonca ani sv. Cyrila a Metoda Bratislava nemá. Ukážkou vzťahu k historickým osobnostiam Slovákov bola nedávna neuveriteľná hystéria okolo sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade

  • V Bratislave, ale aj inde na Slovensku miznú busty, sochy alebo ich časti zhotovené z bronzu. V roku 2007 sme takmer prišli o bustu Segnera, ale bola dobre pripevnená, takže pokus odcudziť ju sa nevydaril. Z Medickej záhrady však zmizli vaše maturantky vysekané do pieskovca a to sotva niekto potreboval speňažiť v Zberných surovinách. Čo sa stalo s týmto dielom?

Ten reliéf má dve tony,  rozmer 2,8 krát 1,2 metra na výšku. Pred jedenástimi rokmi som ho videl v Devínskej Novej Vsi pri hangári zahádzaný smeťami. Oslovil som riaditeľa Galérie mesta Bratislavy Ivana Jančára, aby s tým niečo urobili, aby sa to dostalo von, že ja som reliéf nikomu nepredal, ani nikomu som ho nevenoval. Že som Bratislavčan a rád by som ho videl na verejnom priestranstve v mojom rodnom meste. On mi na to povedal, nech sa nehnevám, ale on sa nebude angažovať za dielo poplatné dobe. Tak som mu povedal, to dielo je poplatné životu, nie dobe. O dva týždne sa mi telefonicky ospravedlnil, ale nič pre to neurobil. V tejto súvislosti som oslovil poslankyňu mestského zastupiteľstva  Barboru Oráčovú a tá zistila, že som dielo venoval Galérii mesta Bratislavy.  Niekto sfalšoval doklad. Ako sa s tým dá bojovať?

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ ‒ Foto: Emil SEMANCO

ZDROJ >>

Komentujte :)