Aj v SNP pôsobili padákoví strelci

Pred sedemdesiatimi piatimi rokmi sa sformovala prvá rota armádnych výsadkárov. Práve sme si pripomenuli 73. výročie Slovenského národného povstania. Aj v ňom svoju významnú vojensko-strategickú úlohu zohrali výsadkári a ich padáky. V čase druhej svetovej vojny sa modernizovali aj armády v Európe; vznikol i nový druh vojska – výsadkári, ktorí boli vo všeobecnosti považovaní za meradlo vyspelosti tej-ktorej krajiny a jej ozbrojených zložiek. Je neodškriepiteľné, že v prvej ČSR na všetkých vyšších funkciách v armáde  boli dôstojníci českej národnosti. Vznikom prvej Slovenskej republiky v marci 1939 a po odchode vojakov z povolania českej národnosti zostala na Slovensku len armáda poručíkov, ktorá nemala  vlastnú vojenskú tradíciu ani vojenské školstvo a musela sa nanovo formovať vo všetkých odbornostiach. Treba však hneď povedať, že túto nevyhnutnosť splnila  pomerne v krátkom  čase.

KRST OHŇOM

Štát zriadil a postavil vojenskú akadémiu, ktorá stačila vyškoliť tri turnusy absolventov, leteckú školu a vo vysokej vojenskej škole absolvovali „dva behy“ absolventov. Väčšina najmä vyšších dôstojníkov prešla aj praxou pri bojových jednotkách na východnom fronte, absolvovali krst ohňom... Samostatnosť Slovenska bola zmluvne závislá od Nemecka, preto aj výstavba armády a jej zložiek sa väčšinou opierala o nemecké vzory. Do roku 1942 neexistovali na Slovensku špeciálne výsadkové jednotky. Nevykonával sa ani špeciálny výsadkový výcvik, keďže výsadkové jednotky neexistovali ani v armáde prvej ČSR.

Čestné miesto v dejinách výsadkárstva na Slovensku má obdobie rokov 1942 – 1944. Práve v tom čase sa v Škole leteckého dorastu (ŠLD) v Trenčianskych Biskupiciach začalo aj s výcvikom výsadkárov, tzv. padákových strelcov Slovenskej armády. Bolo to práve pred sedemdesiatimi piatimi rokmi, keď v druhej polovici roka 1942 z pôvodne vybraných jedenástich žiakov školy vznikla  skupina, ktorá sa neskôr  rozrástla na rotu padákových strelcov pod velením nadporučíka letectva Juraja Meška. Po náročnom výcviku prvý hromadný zoskok uskutočnila na cvičení v Žiline na Hájiku 30. októbra 1943.

VÝSADKÁRI V POVSTANÍ

V neskorších bojoch na povstaleckých frontoch zohrala táto  rota parašutistov významnú úlohu, najmä do príchodu ďalšej takmer slovenskej výsadkovej jednotky – 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády. Rotu nasadzovali na najohrozenejšie úseky obrany. Nebola početná, no svojou disciplínou, odvahou a organizovanosťou patrila medzi elitné jednotky povstaleckej armády.

Sprava npor. Juraj Meško a kpt. Vojtech Bičanovský, Tri duby, 1943

V tom čase sa parašutizmus do povedomia verejnosti dostával predovšetkým v aerokluboch, a to len ako posledná možnosť záchrany pilotov alebo leteckých pozorovateľov v prípade vážneho ohrozenia života. Až na základe rozborov úspechov najmä  nemeckej armády prijalo slovenské Ministerstvo obrany začiatkom roka 1942 rozhodnutie o zriadení Padákovej školy v rámci Veliteľstva vzdušných zbraní (VVZ), ktorá mala byť jedným z oddelení Školy leteckého dorastu. Začali preto rokovania s Deutsche Luftwaffenmission – nemeckou vojenskou leteckou misiou na Slovensku – o sprostredkovaní výcviku skupiny dôstojníkov, poddôstojníkov a inštruktorov  v niektorej nemeckej parašutistickej škole. Podobne sa rokovalo a dohodlo aj o dodávkach nemeckých padákov a špeciálneho výstroja pre padákových strelcov. Predpokladalo sa, že budúcu výsadkovú jednotku takticky nasadia v tyle nepriateľa s úlohou  plniť výzvedné a deštrukčné úlohy, obsadzovať dôležité oporné body v hĺbke obrany nepriateľa a vykonávať bojový prieskum. Rátalo sa tiež s možnosťou jej nasadenia v prípade obnovenia ozbrojeného konfliktu s Maďarskom..

V NEMECKOM KURZE

Slovenské MNO uskutočnilo nábory z odvodového ročníka 1942, ktorí mali nastúpiť k letectvu a ktorí z rôznych príčin neboli prijatí. Spomedzi dôstojníkov a poddôstojníkov sa prihlásilo dvadsať záujemcov a ďalší boli prijatí  z radov mužstva. Z druhej náborovej  skupiny bolo zaregistrovaných dvestoštyri uchádzačov, ktorí sa začiatkom októbra 1942  podrobili náročným lekárskym prehliadkam a psychotechnickým skúškam. Po ich absolvovaní prijali do kurzu tridsaťpäť brancov. Absolvovaním  tvrdého, najmä pešieho výcviku, ktorý sa uskutočnil do marca 1943, absolvovali aj  poddôstojnícku školu.

Prvá skupina sa napokon početne ustálila na jednom dôstojníkovi – nadporučíkovi Jurajovi Meškovi, dvoch poddôstojníkoch a jedenástich žiakoch. V čase od 10. júna1943 vykonali npor. J. Meško, čatník L. Lenárt a žiaci J. Ľahký a J. Pisarčík mesačný padákový kurz v parašutistickej škole vo Wittstocku pod vedením nemeckých inštruktorov – poddôstojníkov – veteránov z bojov o Narvik a Krétu. Výcvik bol zameraný na zvýšenie fyzickej kondície, na zvládnutie špeciálnych pádov, sált a tzv. tigrích skokov, na ovládanie  polohy tela počas zoskokov z lietadla a pri pristávaní a na  rýchle odhodenie padáka po pristaní. Výcvik sa oficiálne skončil 8. júla 1943 a absolventi sa vrátili do Trenčianskych Biskupíc.V armádnom velení sa neskôr rozhodlo, že letecká škola sa presťahuje z Trenčína  do kasární v Banskej Bystrici a praktický výcvik sa bude vykonávať na letisku Tri Duby. Do Trenčianskych Biskupíc sa mala nasťahovať letecká firma  Mráz, ktorá tam mala rozbehnúť montáž a výrobu lietadiel Ju 87 D Stuka... Už 16. júla 1943 nariadil minister obrany, aby sa začal nábor dobrovoľníkov do útvarov padákových strelcov. Podmienkou prijatia bola bezúhonnosť, dobrý zdravotný stav, vek do dvadsaťosem rokov a uchádzač nesmel byť ženatý. Do určeného termínu sa prihlásilo  päťdesiatdeväť záujemcov, ktorých po medicínskych prehliadkach  a testoch pričlenili ku skupine žiakov  padákového oddelenia ŠLD, kde vykonali základný kondičný výcvik. Pozemnú prípravu kurzu viedli absolventi  kurzu vo Wittstocku, ktorí pri zoskokoch pôsobili aj ako vysadzovači.  Prvé zoskoky potom vykonali už na letisku Tri Duby v októbri, pričom si niektorí trúfli skákať aj s ľahkým guľometom vz. 26 alebo  s plnou debničkou nábojov do tejto zbrane... Prvý verejný zoskok  slovenských padákových strelcov sa uskutočnil v Žiline v priestore Hájik 30. októbra 1943 z dvoch nemeckých He 111, pričom v každom bolo po desať padákových strelcov.

Parašutisti získavali v Slovenskej armáde prestíž. Na jar 1944 sa Padáková škola  presťahovala z Banskej Bystrice  do Hlinkových kasární vo Zvolene, kde sa postupne mala uskutočniť výstavba  kvalitatívne a organizačne  vyššej jednotky parašutistov moderného typu, porovnateľnej s podobnými nemeckými jednotkami.  Ministerstvo a armádne velenie  s navrhovanou štruktúrou jednotky súhlasili a zmeny plánovali uskutočniť v októbri a novembri 1944.  Na Slovensku sa začali šiť výsadkové kombinézy, vyrábať vysoké čižmy, a dokonca aj šiť padáky...

Ján DIBALA – Reprofoto: Igor MEŠKO

(O bojoch parašutistov v SNP prinesieme v najbližších dňoch osobitný článok.)

Autor je plukovník vo výslužbe.

 

ZDROJ >>

Komentujte :)