Bratislava 25. marca 2018 (HSP/Foto:TASR-Andrej Galica)
 
Jána Benčíka hádam ani netreba predstavovať. Na svojom slávnom blogu dlhodobo monitoruje a odkrýva podvratné živly ohrozujúce našu liberálnu demokraciu. Za jeho činnosť mu uznanie vyjadril – podobne ďalšie slovenské „osobnosti“ – aj prezident Andrej Kiska. Keď mu minulý rok odovzdala Nadácia otvorenej spoločnosti ocenenie Biela vrana, členovia rady Novinárskej ceny svoje rozhodnutie zdôvodnili dnes už pamätnou frázou: „Ján Benčík nie je obyčajný bloger, Ján Benčík je inštitúcia.

Na snímke Ján Benčík

Ale prejdime k veci.
Chcel by som vám predstaviť o niečo menej známeho Benčíka, ktorý podobne záslužnú činnosť vykonával už o takmer tri storočia skôr – Bencsika Michala (Bencsik je maďarská verzia slovenského Benčík). Ten je známy hlavne kvôli svojmu spisu Novissima Diaeta, ktorý v časoch svojej publikácie vyvolal po celom Uhorsku všeobecnú nevôľu. Univerzitný profesor Bencsik si podľa všetkého nestihol všimnúť, že sa zmenila doba a ďalej dogmaticky tvrdil, že žiadni heretici (dnes by sme povedali asi ľudia s inými názormi) by nemali mať právo stať sa plnoprávnymi občanmi uhorského štátu.
Pre naše dejiny je však najzaujímavejšie, že jednu časť svojho neslávne známeho diela venoval aj Hornému Uhorsku a to konkrétne Trenčínu, ktorého obyvateľov dehonestujúcim spôsobom kritizoval za to, že používajú slovenčinu. „Jeho obyvatelia rozprávajú iba po slovensky a sú pravdepodobne pozostatkami Svätoplukovho ľudu, ktorý ako panovník v Panónii zo Skýtska došlým Hunom a Maďarom predal zem, vodu a trávu za bieleho koňa, uzdu a sedlo a bol vyhnaný z krajiny. Jeho slovenský ľud sa utiahol do hornatých častí krajiny, ktoré sa tiahnu smerom k Morave a Sliezsku, aby ho Maďari nenašli, no napokon sa stal na večnosť poddaný Maďarom a nájomcom pôdy, ktorého 80. zákonný článok kráľa Kolomana nazýva cudzincom (hosťom) ako na nevlastnej zemi pracujúceho,“ domnieval sa vo svojej práci pán profesor Bencsik.
Trenčianska šľachta sa cítila byť takýmito tvrdeniami pochopiteľne urazená a preto poverila Jána Baltazára Magina, aby Bencsikovy spísal odpoveď. Tak vznikla Maginova Apológia, najstarší zaznamenaný spis na obranu Slovákov. Okrem iného v nej obhajoval našu rovnocennosť s Maďarmi a vyvracal mýtus o večnom slovenskom podriadení. Oceniť by sme mali hlavne originálny spôsob, akým sa autor podujal „vrátiť“ Benčíkovi úder: „Bencsík sám dáva dosť dokladov, akého je pôvodu. Mena Csík bude naozaj hodný. Ben po hebrejsky znamená narodený, Csík je v maďarčine nazývaná istá ryba. Bencsík je teda číkov splodenec. Kožou i zvukom podobá sa čík hadovi a vyznačuje sa klzkosťou. Za vidna je slepý, nenávidí čisté vody, vyvierajúce z krištáľového prameňa. Vyhľadáva však rád bahnité, trsťou zarastané močidlá, jeho spoločníkom je žaba a družkou pijavica. Či Bencsík nesipí na Slovákov ako jedovatý had, poznačený na svojej koži? Čík je klzký a nemožno ho za chvost udržať: Bencsík je tiež klzký v slovách a v historickej vernosti.“
Neviem. Aj vám to niečo pripomína?
 
Príspevok Ach, ten náš Benčík! zobrazený najskôr Hlavné správy.