Bratislava 16. februára 2020 (HSP/Foto:Kresba Marián Tkáč)

Nie je nič, čo by sa kedysi už na tejto Zemi nestalo, a všetko sa len opakuje. A predsa len – ktovie, ako „vítal“ Ludwig der Deutsche v roku 870/871 Rastislava, zato Hitler prijal Tisa 13. marca 1939 o šiestej podvečer so všetkými poctami. Za jedenásť storočí Slováci nijako nezmocneli, dôležité je, že počas storočí v štáte, ktorý im vzal meno, nevymreli, že zostali, a aby mohli zostať aj naďalej, museli sa nanovo stať subjektom dejín. Aj keď, aj keď…

Rozhovor sa viedol v nemčine – Tiso bol absolventom viedenského Pázmanea a jeho nemčina bola perfektná – a trval 75 minút. Hitler oznámil, že sa rozhodol likvidovať „Resttschechei“ (zvyšné Česko), a že jeho záujmy sa končia pri Karpatoch. Ak sa Slovensko rozhodne pre samostatnosť, je ochotný uznať ho a zaručiť Slovákom nezávislosť. Ináč ho ponechá svojmu osudu. Svojmu osudu? V tej chvíli predložil von Ribbentrop telegram, „ktorý práve prišiel“, že Maďarsko rozmiestňuje svoje vojsko popri slovenských hraniciach. Hitler zdôraznil, že Slováci sa musia rozhodnúť bleskovo, lebo ak „budú váhať“, on za osud Slovenska „už nebude niesť zodpovednosť“. Tiso odpovedal, že ľutuje, ale rozhodnutie v tejto veci patrí do kompetencie Slovenského snemu. Požiadal, aby sa mohol spojiť s predsedom vlády Sidorom a prezidentom Háchom a požiadať ho o zvolanie Snemu na nasledujúci deň.

Tiso sa nepodriadil ani niekoľkohodinovému nátlaku von Ribbentropa, aby vyhlásil slovenský štát priamo z berlínskeho rozhlasu – už bol pripravený text v slovenčine. Trval na tom, že on, ako súkromná osoba to urobiť nemôže, že o takomto akte môže rozhodnúť len Slovenský snem. Nuž, pravda je taká, že Tiso osobne nepodnikol vlastne nič proti existencii česko-slovenského štátu.

Pre nepriaznivé počasie odletel z Berlína až v utorok ráno 14. marca, do Bratislavy prišiel o deviatej a hneď zreferoval slovenským predstaviteľom, ktorí ho poslali do Berlína, o čom tam bola reč. Napriek tomu, že dvanásti bývali česko-slovenskí legionári, medzi nimi Rudolf Viest, Jozef Gregor Tajovský, Augustín Malár, Janko Jesenský, doručili Snemu list, v ktorom žiadali, aby nevyhlásil samostatný štát, ale ostal verný spojeniu s Čechmi, tesne pred jedenástou rokovanie Snemu otvoril jeho predseda Martin Sokol. Prítomných bolo 57 poslancov zo 63. Najprv predložil Sidor demisiu svojej vlády, a tým akoby definitívne „odišiel“ zo Slovenska, akoby sa odstrihol od všetkého dobrého i zlého, čo Slovensko čakalo. Potom Tiso informoval o rozhovoroch v Berlíne so záverom: „Prosím, uvažujte, rozhodnite.“ V rokovacej sále bratislavského Župného domu (v tej istej sále, kde o 54 rokov, 1. septembra 1992, schváli Slovenská národná rada Ústavu Slovenskej republiky) sa hlasovalo povstaním. Povstali všetci prítomní poslanci. Bolo 12,07 hodín, keď Sokol vyhlásil, že „Snem Slovenskej krajiny, ako jediný kompetentný orgán politickej vôle slovenského národa, sa uzniesol, že je za samostatný štát“ a zaspievali hymnickú pieseň Hej, Slováci.

Po krátkej prestávke schválil Snem zákon o samostatnom Slovenskom štáte, a potom predsedníctvo už Snemu Slovenského štátu vymenovalo jeho prvú desaťčlennú vládu: predseda Jozef Tiso, podpredseda Vojtech Tuka a ministri Alexander Mach (vnútro), Ferdinand Čatloš (národná obrana), Jozef Sivák (školstvo), Gejza Medrický (hospodárstvo), Ferdinand Ďurčanský (zahraničie), Gejza Fritz (pravosúdie), Mikuláš Pružinský (financie) a Július Stano (doprava a verejné práce). Na 16-tú zvolal Tiso prvé zasadanie vlády, na ktorom nemecký konzul oznámil, že Ríša uznáva Slovenský štát. Tiso požiadal konzula, aby nemecké vojsko, sústredené v Petržalke, pri postupe na Moravu neprechádzalo cez Bratislavu, inak bude „nútený podať demisiu na znak protestu“. Na druhý deň sa nemecké vojská Bratislave vyhli.

To sú holé fakty. Mohlo to byť inak? Je ozaj 14. marec 1939 najkontroverznejším dňom v našich dejinách? V ten deň Slováci vyhlásili svoj štát a akt, ktorým tak urobili, nebol nezákonný a neústavný. (Dokonca o sedem minút nesplnili Hitlerovo ultimátum.) A keby tento akt nevznikol na nátlak vládcu Európy, bol by ten deň právom považovaný za deň slovenskej štátnosti. Bol to totiž – tak či onak – najdôležitejší politický čin v dovtedajších moderných slovenských dejinách. Aj keď malé Slovensko v ten deň „len“ neodmietlo veľkému Nemecku poslušnosť. Napokon, urobila tak v tom čase aspoň jedna z mocností? Neuzavrel čoskoro aj Sovietsky zväz s Nemeckom pakt o neútočení? Pokiaľ ide o „zvyšok“ Česko-Slovenska, minister zahraničia Chvalkovský požiadal nemeckého diplomatického zástupcu v Prahe o sprostredkovanie prijatia prezidenta Háchu u ríšskeho kancelára Hitlera. V noci na 15. marca potom Hácha šiel osobitným vlakom do Berlína, kde vyhlásil, že „klade osud českého národa a České země s plnou důvěrou do rukou Vůdce Německé říše“ a podpísal s Hitlerom „Berlínsku dohodu“. Na internete je prístupný dobový film o hajlujúcom Václavskom námestí na čele s Háchom. Ten „15. března 1939 byl učiněn protektorátním státním prezidentem a zůstal jím až do zániku protektorátu v květnu 1945“ (wikipedia). Zomrel 27. júna 1945.

Na otázku, či 14. marca 1939 konali Slováci správne, odpovedali viacerí. Podľa švajčiarskeho vyslanca „Slovensko nemalo nijakú inú voľbu ako sa podvoliť Hitlerovmu tlaku … Toto riešenie Berlín presadil pod ťažkými hrozbami“.

„Niektorí historici u nás sa po desaťročia tvária tak, že oni by si boli s Hitlerom hravo poradili, že všetci vtedajší politici u nás sa podľa nich správali ako hlupáci, či priam ako zločinci, a že nevedeli, či nechceli zabezpečiť Slovensku plnú slobodu a pravú demokraciu. Možno však takto posudzovať historické udalosti vo vtedajšej Európe?“ pýta sa kardinál Ján Chryzostom Korec.

„Mali sme vtedy aj inú možnosť ako nepodľahnúť Hitlerovmu vydieraniu?“ položil otázku Eduard Chmelár (Nie je štát ako štát, Slovo 48/2007) a odpovedal takto: „Alternatívou mohol byť iba krátky a márny odpor.“ Aj keď v marci 1939 Slovenský snem konal pod tlakom nevyhnutnosti, lepšiu možnosť nemal. Na smrteľnej posteli (umrel 27. júna 1944 v Clearwateri, USA) to údajne uznal aj Milan Hodža.

Slovenskí katolícki biskupi vydali 24. októbra 1939 pastiersky list, v ktorom zdôraznili, že štátna samostatnosť je veľký dar, za ktorý treba „vzdávať vďaky Pánu Bohu, ale aj všemožne udržovať  zveľaďovať tento drahý dar Boží dar, Slovenskú republiku“ (taký bol oficiálny názov štátu po prijatí ústavy 21. júla 1939).

Otázka, či Slováci chceli a či nechceli samostatný štát, je nenáležitá, veď „či je na svete národ, ktorý by netúžil po samostatnosti?“ (A. Hlinka). A Alexander Mach, budúci minister vnútra na ľudovom zhromaždení 5. februára 1939 v Rišňovciach: „Mať svoj štát znamená život, nemať vlastný štát znamená smrť slovenského národa.“ Samostatný slovenský štát bol prirodzeným politickým cieľom, bol to však cieľ dlhodobý. Slováci sa chceli naučiť vládnuť počas autonómie, ale záujmy iných, onen „diabolský mechanizmus“ im čas nedopriali. Slováci 14. marca 1939 nielen že nepochybili, ale dokázali svoj štát riadiť. Nič na tom nemení ani to, že sa tento neveľký štát následne vyvíjal inak, ako si väčšina želala.

Začiatok tohto stále kontroverzne prijímaného obdobia slovenských dejín nenasvedčoval, že by na jeho konci čakal povraz pre prezidenta Tisa. „Ako hovorí historik Dušan Kováč, <je evidentné, že nacizmus bol Jozefovi Tisovi úplne cudzí>. Lenže s nacizmom musel Tiso žiť … Tým vzniká pre Tisa najväčšia politická dilema jeho života … ak chcel <uhrať> svoje, musel Tiso, aspoň naoko, s <vlkmi vyť>, jednoducho uplatňovať politiku dvoch tvárí, a to veľmi, veľmi presvedčivo, ak chcel, aby mu to druhá strana <zhltla>. Lenže takýto postup mal aj zákonitý následok: verejnosť, najmä tá dnešná, a ľudia nepoznajúci históriu, si zapamätali tú <oficiálnu> tvár. Tú <odvrátenú>, z pochopiteľných dôvodov, videl, či chcel vidieť len málokto,“ napísal Svätoslav Mathé.

Ani Ivo Samson nemal iný názor: „Páter Tiso se tak dostal na cestu, která vedla jen jedním směrem“. Ten to napokon pred koncom vojny predvídal: „Nemci vojnu prehrajú. Osud slovenského národa je v Božích rukách a ja prídem o krk“. Stalo sa tak. Veď onen „diabolský mechanizmus“…

Marián Tkáč

Sme pod neustálym tlakom
Mnohým kruhom nevyhovuje existencia Hlavných správ
Podporte jediné väčšie nezávislé médium na Slovensku

č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662

PODPORUJEM nezávislé spravodajstvo

Zdroj