40. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 8. decembra 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)
 
Všetci ostatní muži, ktorí pracovali na lodi, okrem kapitána, spávali v spoločnej, pomerne veľkej kajute, ale každý z nich mal len veľmi malé miesto k dispozícii. Kapitánová kajuta nebola však tiež oveľa pohodlnejšia. Jediným luxusom bol malý stolík, dokonale upevnený, a tak sa ani pri veľkom vlnobití vôbec nepohol z miesta

Ilustračné foto

Zvyšný priestor podpalubia bol veľmi ekonomicky využitý na uskladnenie prepravovaných tovarov.
Niekoľko minút po Anastáziovom príchode na loď odrazili od brehu, pričom priaznivý vietor sa naplno opieral do plachát hneď od začiatku ich plavby. Mladý muž stál na palube v zadnej časti lode a kýval otcovi na rozlúčku. Ostal tam ešte dlho stáť a smutne pozoroval ako sa otcova postava neustále zmenšovala, až z nej bola už len malá bodka, ktorá napokon hneď zmizla.
***
Priaznivý vietor neustával a za tri dni mali za sebou už takmer tretinu plavby do Konštantinopola. Obloha bola jasná, bez jediného mráčika a Anastázius plavbu prežíval ako nádherný a príjemný zážitok.
Plavili sa v neveľkej vzdialenosti od pobrežia a jeho očiam sa tak núkala skvelým spôsobom nádherná panoráma byzantskej krajiny, ktorú takto videl po prvý raz.
Až keď oboplávali vyše dvetisíc metrov vysoký vrch Athos na polostrove Chalkidike, tak sa začali vzdiaľovať na otvorené more. Filialos Anastáziovi vysvetlil, ako sa na mori naviguje podľa postavenia hviezd a aké je veľmi dôležité vedieť sa orientovať podľa postavenia Polárky na oblohe.
Kapitán sa znamenite vyznal vo hviezdach nočnej oblohy a počas niektorých nocí mu ukazoval rôzne hviezdy a súhvezdia, pričom každé z nich vedel pomenovať. V takých nociach sa dostal Anastázius na lôžko až v ranných hodinách.
Na piaty deň plavby ho už skoro ráno zobudilo silné kolísanie a v žalúdku mal veľmi nepríjemný pocit. V prvom momente si nedokázal uvedomiť čo sa deje, lebo dovtdy mali úplne pokojnú plavbu. Rýchlo sa obliekol a náhlivo vyšiel na palubu. Obraz, ktorý sa ponúkal jeho zraku bol rovnako hrôzostrašný, ako aj fascinujúci.
More bolo rozbúrené a spenené, kam len oko dosiahlo. V noci sa rozpútal vietor a postupne nadobudol silu uragánu. Strašný víchor bičoval obrovskou silou morskú vodu. Velikánske vlny sa kopili jedna na druhú a valili sa na loď. Pohrávali sa s ňou ako s nepatrnou orechovou škrupinou a nebezpečne ju zmietali zo strany na stranu.
Tak ako sa Anastáziovi javila loď v pokojnej vode solúnskeho prístavu mohutná a pevná, tak ju teraz v ozrutných vlnách vnímal ako niečo nepatrné a povážlivo krehké, čo sa stalo len bezmocnou hračkou rozzúrených morských živlov.
Zakaždým, keď sa vlny prevalili cez palubu, tak bol presvedčený, že udrela jeho posledná hodina a v duchu sa už lúčil so životom. Keď však vlna za vlnou vždy opäť stiekla do mora, tak sa neprestával diviť, ako bolo možné, že loď dokázala odolávať toľkým kopcom vody a udržať sa na rozbúrenej hladine.
Filialos dal zvinúť všetky plachty, ale mohutná sila víchra ich aj tak hnala veľkou rýchlosťou dopredu. Na palube nebolo ani živej duše, len vzadu na korme pri kormidle stál kormidelník a vedľa neho kapitán. Obaja boli uviazaní hrubými povrazmi o kormidlo, aby ich zúriace vlny nezmyli z paluby do mora.
Anastázius sa vydal k nim štvornožky a pridŕžal sa pritom mierne vyvýšeného okraja lode. Keď ho kapitán zbadal, začal na neho silným hlasom volať, aby sa okamžite vrátil do podpalubia. Mladý muž však nepočul ani jediné slovo.
Divoký hluk mora pohltil každé slovo kapitána. Z jeho divokej gestikulácie ale pochopil, čo od neho chcel. Preto sa na mieste otočil a chcel sa náhlivo pobrať späť. V tom istom momente sa len niekoľko metrov vedľa lode zdvihla obrovská vlna a už v nasledujúcom momente sa vrhla s nepredstaviteľnou silou na loď. Tá na okamih pod ňou celkom zmizla. Keď sa loď akoby zázrakom opäť vyslobodila spod obrovskej váhy vodnej smršte a kapitán si rukou popretieral zamočené oči a pozrel pred seba, tak si s hrôzou uvedomil, že po chlapcovi nebolo ani stopy.
„More ho muselo strhnúť do hĺbok Neptúnovej ríše, odkiaľ už viac niet návratu do sveta živých“, povedal zlomeným smutným hlasom kormidelníkovi a prežehnal sa.
Potom pokračoval:
„Nešťastník, škoda ho. Nech je všemohúci Boh milosrdný k jeho duši. Čo teraz len poviem jeho otcovi, ktorý ho nadovšetko miloval a ktorému som sľúbil, že naňho budem dávať pozor ako na vlastné oči?
Som však zodpovedný predovšetkým za loď a v tejto kritickej situácii som musel dávať najväčší pozor len na ňu a ani ma len nenapadlo, že chlapec pri takých silných vlnách vyjde na palubu.”
More sa medzitým trochu ukľudnilo.
Pokračovanie nasleduje
Roman Bednár
 
1. časť si môžete prečítať TU
….
38. časť si môžete prečítať TU
39. časť si môžete prečítať TU
 
Príspevok 40. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie zobrazený najskôr Hlavné správy.

ZDROJ >>

Komentujte :)