Bratislava 25. augusta 2018 (HSP/Foto:MT)
 
Pomenovanie našich predkov na úsvite „zapísaných“ dejín je vážnou vecou. Veď stačilo, aby si 2. januára 2008 dovolil vtedajší predseda vlády Robert Fico pripomenúť „starých Slovákov“ a ich „kráľa Svätopluka“ a hneď to rozbesnelo našich medzinárodne (rozumej v Česku) uznávaných historikov. A aj určitú časť „slobodu myslenia podporujúceho ľudu“. Čo na tom, že vo významných európskych encyklopedických dielach sú informácie o tom, že na území Slovenska a Moravy sídlia Slováci prinajmenšom od 5. či 6. storočia, že hovoria o našej nepretržitej kontinuite (minimálne) od tých čias? A že teda sú naozaj „starí“.
Pri všetkej ohľaduplnosti voči susedom – i domácim odporcom, možno najmä voči nim! – treba povedať jasne, že v ríši kráľa Svätopluka pri Dunaji dominovali Sloveni (teda starí Slováci). Veď Rastislav píše: „My, Sloveni“ (a nie „My, Moravania“), pápežsky list z roku 885 sa začína: „Svätoplukovi, kráľovi Slovenov“. Sloveni, to nie sú ani Česi, ani Poliaci, ani Srbi či Chorváti, nehovoriac už o Maďaroch, to sú starí Slováci i Slovinci, ktorí však nesídlia pri Dunaji. Jazykovedci dospeli k názoru, že slovenčina sa organicky vyvinula z praslovä(e)nčiny, teda musel tu existovať aj jej nositeľ, to znamená Praslovä(e)ni. Podľa Šimona Ondruša medzi 12. a 14. storočím vznikla popri Slovän aj podoba Slovan a paralelne s ňou aj variant Slovák, v 15. storočí písmeno „ä“ vystriedala graféma „e“, zo Sloväna sa stal Sloven a zo „slovänského“ jazyka „slovenský“. A tak sa z praslovenčiny na strednom Dunaji vykryštalizovala stará slovenčina, reč starých Slovákov, ak chcete staroslovenčina.
Pravda, popri týchto pojmoch máme tu aj „Slovienov“ a „slovienčinu“. Kde sa vzali? No predsa v Prahe, aby sa zabránilo nazývať starú cirkevnú slovančinu ako staroslovenčinu. Termín Slověni, staroslověnština zaviedla pražská lingvistická škola, Georg Jiří Polívka (1858 – 1933), istý čas vedúci funkcionár Československej akadémie vied. V roku 1883 v štúdii „Kterým jazykem psány jsou nejstarší památky jazyka slovanského – starobulharsky či staroslovensky?“ navrhol, aby sa namiesto dovtedy všeobecne používaného pojmu „staroslovenský jazyk“ – tak písal aj Štúr – začal používať termín „staroslověnský jazyk“. Aj keď Polívkov pokus odmietali poľskí slavisti, jeho českí kolegovia návrh prijali, lebo vedeli, o čo ide. A ich učenliví slovenskí žiaci, nevediac o čo ide, spoločne s koncepciou československej jazykovej jednoty prevzali aj grafému „ě“ a neskôr „ie“, a tak máme Slovienov či slovienčinu, hoci to nemá žiadne historické ani filologické opodstatnenie. Cieľom tejto navonok „malichernej“ gramatickej novoty, na ktorú sme si už väčšinou zvykli, mal byť pokus o pretrhnutie súvislosti medzi slovenčinou a najstarším kultúrnym jazykom Slovanov – Slovänov – Slovenov – Slovákov. Malá, nebadaná zámena „e“ za „ě“ („ie“) prispela k zoslabeniu starých národných tradícií Slovákov, a pripravila pôdu na ich asimilovanie do „československej jednoty“. Ignorovanie slovenského národa nijako nemohlo pripustiť jeho dávnu existenciu, dokonca jeho politický, kultúrny a náboženský primát v priestore západných Slovanov pred 9. a 10. storočím, prejavujúci sa aj v jeho mene. Napokon stačí namiesto novotvaru „sloviensky“ použiť „slovenský“ a všetko má iný, pôvodný, slovenský význam a zmysel: staroslovenčina, starí Sloveni (Slováci), slovenská cirkev.
Takže boli sme Slovenmi. A prečo a odkedy sme Slováci? Na otázku odpovedá Tomáš Veteška prostoreko: „Meno Slovák je čechizmus z 15. storočia zosmiešňujúceho, dehonestujúceho významu ako vandrák, všivák, husák, babrák“. Akoby chcel povedať, že práve naši západní susedia – bratia robili všetko preto, aby nám preinačili meno: namiesto Slovenov, teda „základnej bunky“ Slovanov, najprv z nás urobili Slovákov a neskôr ešte z našich slovenských predkov Slovienov.
Podoba „Slovák“ je po prvý raz doložená v osobnom mene, v roku 1291 žije v Krakove mešťan Matúš Slovák, podporovateľ českého kráľa Václava II. Priezvisko „Slováčko“ (Zlovvachko) sa uvádza v Turóciho kronike Uhorska pri opise udalostí po roku 1458, z ktorého je zjavné, že slovenské etnikum sa odlišuje od Poliakov a Čechov.
Hľadajme teda dôvody, prečo sme boli Slovenmi (od čoho sú Slováci iba odvodeninou). Niektorí bádatelia hľadali pôvod v slove „sláva“, indoeurópsky „kleu“ (slovo, sláva, chýr); takýto výklad bol veľmi rozšírený a k dokonalosti ho priviedol Ján Kollár: „Slávme slávne slávu Slávov slávnych“.
Zdá sa, že väčšina názorov sa prikláňa ku koreňu „slovo“: Sloveni – Slovania sú tí, ktorí používajú slovo na rozdiel od „nemých“ Nemcov.
Iní meno Sloven spájajú s koreňom slov s významom „tiecť, plynúť, zvlažovať, kropiť, polievať, umývať, čistiť“. Za Karpatmi na poľskej a ukrajinskej strane je veľa miestnych a vodných názvov zo základu „slov“, resp. „slav“: Slovna, Neslovka, Slova, Slavec, Slavečín. Preto archeológ Luboš Niederle a niektorí jazykovedci usudzovali, že názov Slovenov vznikol podľa takýchto názvov vôd, barín a močiarov. Tu sa zrejme inšpiroval aj Matúša Kučera, keď začiatkom júna 2009 napísal: pomenovanie Slovan pochádza od „blata“ z pripjaťských močiarov. Kučera teda ako Niederle; ale „Český etymologický slovník“ inak: „Meno Slovan (Slovák, slovenský, Slovinec) je „dosud pevně nevyloženo“.
A sú aj iné náhľady. Cyril A. Hromník, rodák z Hrabušíc, žijúci v juhoafrickom Kapskom Meste prišiel s teóriou, že meno Sloveni dali našim predkom dravidskí (tamilskí, juhoindickí) obchodníci, ktorí kupovali pod Tatrami železo a zlato pred 5000 rokmi. Napísal objemný spis pod titulomSloveni a Slovensko“, v ktorom našiel podobnosť medzi mnohými slovenskými a juhoindickými výrazmi: vianoce a dravidské „viyan-ósai“ (čítaj vianose) vo význame „zázrak slova“ (narodením Krista sa slovo telom stalo). V južnej Indii „sol“ znamená slovo, ale aj sláva, velebenie a „veni“ husté vlasy, vlasatý: Sol-veni / Slo-veni sú tí, ktorí velebia vlasatého boha.
Je pravda, že stredná Európa mala prostredníctvom diaľkového obchodu priame kontakty s vyspelou egejskou oblasťou (Grécko), ale Cyril A. Hromník tvrdí, že aj s Indiou, s Dravidmi hovoriacimi po tamilsky. Pokiaľ ide o Grécko, Vojtech Zamarovský v knihe „Grécky zázrak“ uverejnil mapku, ktorá zachytáva pokus o rekonštrukciu cesty Iasona a jeho druhov, starogréckych argonautov (plavili sa loďou Argo), ktorí chceli nájsť zlaté rúno v Kolchide, ktorá ležala pod Kaukazom. V báji vystupuje aj čarodejnica Medea, ktorá sa zaľúbila do Iasona a pomohla mu. Po zavraždení zázračného šarkana ušli proti prúdu Dunaja a dostali sa aj na Slovensko.
Aj Viktor Timura v „Zamlčaných dejinách“ kladie pôvod mena Sloven – Slovák do ďalekej minulosti, do 3. tisícročia pred zmenou letopočtu (čas zhodný s Hromníkovým). Pomenovanie Sloven – Slovan – Slovák má podľa neho koreň v tvare „Van“ s kaukazským „nádychom“, skade prišli Vanovia (tak Slovanov nazývali Škandinávci) na poľské územie viac ako tritisíc rokov pred narodením Krista. Od koreňa „Van“ je blízko aj k Ven-edom či Vin-idom. Druhým koreňom slova Sloven je „Sou“, „Suo“, „Svo“ vo význame svoj, rodný, my, svoji, naši. Sloveni sú teda naši rodní, my. „Sme svoji“ spieva sa v jednej našej populárnej pesničke.
Marián Tkáč
 
Príspevok 4. časť Neznámych slovenských dejín: Prečo a odkedy sme Slovenmi – Slovákmi? zobrazený najskôr Hlavné správy.