Bratislava 27. októbra 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)
 
„Vidím v jeho budúcnosti veľa svetla, no pred mojím vnútorným zrakom sa v nej mihajú aj viaceré tiene“

Ilustračné foto

To bolo všetko, čo Irene chcela od nej počuť a hneď ju prerušila a povedala jej, aby ďalej už nepokračovala. Nechcela sa dozvedieť žiadne podrobnosti. Aj ona verila na moc osudu a nechcela sa zbytočne znepokojovať a trápiť, ak by sa od veštkyne bola dozvedela podrobnosti o jeho budúcom živote a boli by v ňom nešťastné a či dokonca tragické udalosti.
Na to všetko teraz myslela v prítomnosti svojho syna. Prúd spomienok sa prerušil a vrátila sa v mysli späť k Anastáziovi a riekla:
„Vieš predsa, že ťa dobre poznám a preto veľmi dobre chápem, že sa vo svojom živote musíš posunúť ďalej, a to znamená tvoj odchod do Konštantinopola. Tvoj nesmierne zvedavý duch, neustále smädný po novom poznaní nemôže inakšie a núti ťa neustále, aby si vždy išiel tam, kde nájde dostatok potravy a nových impulzov.
Ďalšie rozmnožovanie a zveľaďovanie nášho hmotného bohatstva, ktoré tak hojne nahromadil tvoj otec, by tvojho úžasného a obdivuhodného ducha nikdy nemohlo ani len nakrátko – a nie to ešte natrvalo – uspokojiť a naplniť šťastím. Tvoje šťastie je niekde inde – je v poznaní a múdrosti, ktoré tak neúnavne hľadáš a ktoré odvzdávaš ľuďom, ktorí idú podobnou cestou ako ty.
Si stvorený pre iný život. Pre taký život, v ktorom sa budeš neprestajne učiť a zdokonalovať v poznaní. Poslal ťa na takú cestu náš nebeský Pán a dal ti preto veľké množstvo talentov, aby si všetko hravo a poľahky dokázal a zvládol.
Preto by som bola nielen zlou matkou, ale aj sebeckým a zlým človekom, ak by som si ťa chcela podržať len pre seba a brániť ti v tvojom vznešenom poslaní a v tvojej ceste životom.“
Keď Irene skončila a jej oči zrkadlili istý trúchlivý smútok, zavládlo ticho a trvalo istú chvíľu, kým sa jej syn ozval.
Pozeral dojato na svoju milovanú matku a mysľou sa mu premietali spomienky na krásne detstvo, ktoré mu darovala ona i otec – pričom až do Drevne už dávno nesiahali.
Prežil u svojich rodičov nádherné detstvo – boli to spokojné a šťastné roky. Mal všetko, čo si len zažiadal, hoci nikdy nepotreboval veľa. Bol skromný a vždy mu stačilo, že mal strechu nad hlavu a že nemusel hladovať. Irene ho však za každú cenu chcela rozmaznávať nadbytkom a prebytkom, a tak to kvôli nej občas zniesol a vytrpel.
Najšťastnejší sa však cítil v spoločnosti svojich učených kníh a keď sa mohol zavrieť do veľkej otcovej knižnice, kde boli nazhromaždené vzácne knihy najvznešenejších byzantských a starých gréckych učencov a mudrcov. Bolo ich tam toľko, že cudzí návštevník by si bol pri pohľde na ne určite pomyslel, že Georgios môže byť len veľkým učencom a v žiadnom prípade nie kupcom.
Jeho otec ich ale zháňal a kupoval predovšetkým pre svojho múdreho syna, aj keď si z nich časom začal čítavať aj on, aby potom vo svojom voľnom čase, ktorého nemal veľa, mohol aspoň trochu diskutovať s Anastáziom o učených veciach.
Anastázius prestal spomínať na minulosť a pristúpili celkom blízko k svojej matke. Uchopil ju za obe ruky a ich vrúcne vybozkával a povedal:
„Kdekoľvek budem a kdekoľvek ma osud poženie, tam všade budeš aj ty v mojej mysli. Nikdy nezabudnem s veľkou vďačnosťou v srdci na tvoju veľkú lásku a veľkú starostlivosť, ktorou si ma vždy obklopovala. Tvoj drahý obraz ma bude vždy a všade sprevádzať.“
***
Čas odchodu Anastázia do Konštantinopola sa nezadržateľne blížil. Horúce leto už bolo na konci a mladý muž práve oslávil svoje osemnáste narodeniny. Už zajtra mala odplávať zo Solúna do Konštantinopola veľká obchodná loď patriaca lodiarskej spoločnosti jeho otca. A práve na nej sa Anastázius mal vydať na cestu do hlavného mesta Byzancie.
Bol ako v horúčke a už sa nemohol dočkať hodiny svojho odchodu. Nesmierne sa tešil na to, keď už bude konečne trvalo žiť vo svojom vysnívanom meste – Konštantinopole, ktoré založil veľký rímsky cisár Konštantín a ktorý mu aj dal svoje meno.
Bol to ten istý cisár, ktorý svojím milánskym ediktom v roku 323 uznal kresťanstvo oficiálne za povolené náboženstvo a za rovnoprávne s ostatnými rímskymi náboženstvami. Potom to už netrvalo dlho a mladé kresťanstvo nastúpilo víťaznú cestu a čoskoro sa stalo jediným štátnym náboženstvom rímskeho cisárstva, so všetkými dôležitými privilégiami, prostredníctvom ktorých neustále upevňovalo a zvyšovalo svoju moc.
Anastázius už raz navštívil Konštantinopol. Bolo to pred niekoľkými rokmi, keď ešte bol malým chlapcom a vzali ho tam na niekoľko dní jeho rodičia. Pamätal sa na mesto, ale len veľmi hmlisto, lebo videl z neho len málo – práve to, čo mu ukázali rodičia.
Teraz to už bude celkom iné. Bude ho zažívať a spoznávať sám a vedome. Žiť tam bude celkom sám a bude mesto môcť skúmať a objavovať celkom len podľa vlastných prdstáv. A čo bolo pre neho najdôležitejšie – už tam nebude hosťom, návštevníkom, ale jeho trvalým obyvateľom.
Pri predstave, že už za pár dní bude študentom preslávenej a nielen v celej Byzancii známej Akadémie Magnaura, ho doslova opanoval povznesený euforický pocit a cítil ako mu nadšenie na kožu vyhnalo zimomriavky.
Pokračovanie nasleduje
Roman Bednár
 
1. časť si môžete prečítať TU
….
32. časť si môžete prečítať TU
33. časť si môžete prečítať TU
 
Príspevok 34. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie zobrazený najskôr Hlavné správy.