Bratislava 23. decembra 2018 (HSP/Foto:Marián Tkáč)
 
Časť slovenských kňazov (napriek zlosti podčiarníkov ich predsa nemôžeme nazvať napríklad Čechmi) sa podarilo Vichingovi v roku 886 vyhnať. Tí, ktorí zostali, ocitli sa načas v akejsi ilegalite. Azda sa im podarilo prežiť len preto, že sa stiahli do horských oblastí Slovenska a ich sídlo bolo bezpečne chránené. Bola to Terra Baniensis, ktorú podľa Petra Cengela nedobyli ani Turci, a kraje na sever a východ od baní? Práve preto a pre iné

Ilustračný obrázok

To akoby sa ani nedotklo Svätopluka. Svojou silou si vynútil rešpekt u susedov, a vládol nad všetkým, čoho sa zmocnil. Po jeho boku už nebol kritizujúci Metod, ale falošný Viching. „Celkovo možno (o ňom) jednoznačne konštatovať, že bol veľkou osobnosťou“, rehabilituje Vichinga historik Richard Marsina. Podľa Marsinu „bol na čele tej skupiny kňazov a veľmožov, ktorá vystupovala proti používaniu slovenského jazyka v liturgii“ takže mu nemuselo prekážať, že Svätopluk nedbal na Metodovo napomínanie a proroctvo. Viching nielenže znemožnil naplniť Metodovu vôľu, pokiaľ ide o Gorazdov arcibiskupský úrad, ale usiloval sa dokonca o jeho fyzickú likvidáciu. Je preto otázne, či obstojí Marsinov názor, že „z hľadiska Ríma a kresťanstva sa Wiching nedopustil ničoho trestuhodného.“ Áno, „nahradenie slovenského jazyka v liturgii latinčinou (bolo) jednoducho prispôsobením sa prevažujúcemu úzu v celej katolíckej cirkvi,“ bol však tento „úzus“ správny, viedol k šíreniu viery? Nepriniesla dominancia nezrozumiteľnej latinčiny, ktorá trvala až do 60. rokov 20. storočia, všeobecnej cirkvi celý rad problémov? Okrem iného prispela aj k reformám z 15. a 16. storočia, pri ktorých protestanti pristúpili k používaniu jazyka ľudu pri bohoslužbách, čím nepochybne posilnili svoje národné kultúry.
Naši predkovia, žijúci pred 45 generáciami, mali iné starosti. Arnulf, Svätoplukov kmotor sa stal východofranským (nemeckým) kráľom v roku 887 a o tri roky podpísal so Svätoplukom mierovú zmluvu. Po jej podpise sa ríša kráľa Svätopluka (ten bol naším kráľom, či sa to podčiarnikom páči alebo nepáči) stala úplne nezávislou. Pripojil k nej Čechy na čele s Bor(ř)ivojom, ktorého, ako vieme, pokrstil náš arcibiskup Metod. Bola dokonca určitá šanca, že pápež dá Svätoplukovi cisársku korunu. Veď už v júni 880 ho pápež Ján VIII. nazval „svojím milovaným synom“. Pravda, od roku 885 už na Petrovom stolci sedel Štefan V. a aj keď Viching mal na Štefana V. určitý vplyv (veď vďaka Vichingovému intrigánstvu napísal tento pápež Svätoplukovi list „Quia te zelo fidei“, ktorým odstavil slovenčinu) a mohol za Svätopluka intervenovať, veci sa vyvíjali inak. Ustanovenie Štefana V. za pápeža sa udialo bez súhlasu východných Frankov, čo vyvolalo rozhorčenie medzi nimi a napätie v nemecko-pápežských vzťahoch. A tak keď cisár Karol III. umrel, korunoval pápež Štefan V. za nového cisára Guy/Guida I. z talianskeho Spoleta. Stalo sa tak 21. februára 891.
Vplyv Ríma na naše dejiny bol kontinuálne veľký. Keď ešte v tom istom roku zomrel aj pápež Štefan V. (14. septembra 891) a jeho nástupcom sa stal Formozus, to mohlo ovplyvniť Vichingovo konanie. Formozus nebol „vichingovcom“, vo februári 868 vysvätil v Ríme za kňaza Metoda a jeho troch žiakov, Gorazda, Klimenta a Nauma, a za diakonov Angelára a Sávu. A tí spomedzi nich a ich prívržencov, ktorí ostali na Slovensku, ktovie či by sa neusilovali dôsledky Vichingových skutkov odčiniť aj prostredníctvom tohto pápeža.
Pri takomto rozpoložení síl, zrejme Viching nevidel svoju kariérnu budúcnosť pri Svätoplukovi, ale pri Arnulfovi, nádejnému cisárovi. (Ten sa ním napokon o päť rokov aj stal, keď ho v Bazilike sv. Petra korunoval 15. februára 896 práve pápež Formozus, a cisárom bol až do svojej smrti v roku 899.) Viching Svätopluka definitívne opúšťa. Odchádza či uteká na západ, k svojim „chlebodarcom“, kde ho akoby čakali. Arnulf ho v roku 892 vymenúva dokonca za svojho kancelára.
Mohol dostať Svätopluk ešte jasnejší dôkaz o Vichingovom charaktere a poslaní po jeho boku? Teraz už naozaj musel pochopiť, komu toľké roky dôveroval, a zrejme mu neprekážalo, že vzápätí domáci vichingových kňazov z Nitry vyhnali. Možno práve vtedy si začal Svätopluk uvedomovať, ako krivdil Metodovi a jeho žiakom a spytovať svedomie.
Ako sa to všetko udialo? V roku 891 vznikol jeden z ďalších konfliktov medzi Svätoplukom a Arnulfom, a zrejme počas tohto konfliktu prešiel Viching na druhú stranu. Sú aj také informácie, že Viching bol dokonca členom delegácie, ktorá so Svätoplukom rokovala o mieri. To by však znamenalo, že sa rozišli v dobrom. Ak by to bola pravda, nevrhalo by to veru dobré svetlo na Svätoplukovu „personálnu politiku“. Ťažko veriť, že by sa mocný vladár až tak veľmi nevyznal v ľuďoch. Veď už dovtedy Viching narobil veľa zla jeho ríši, ale aj jemu, Svätoplukovi. Po prepustení Metoda zo švábskeho kláštora v Ellwangene, oslepení Rastislava a väznení Svätopluka, osnovateľov „slove(a)nskej jari“, bol predsa on „vyslancom“ rozvratu ríše našich predkov, nebezpečného východného suseda rozpínavých Nemcov. Veľa počas svojej misie docielil, zároveň zistil, že inak ako mečom sú Sloveni nezničiteľní. Sám už viac nezmohol, preto zutekal. A ako kancelár nemeckého kráľa Arnulfa nemohol nemať prsty v príprave najväčšieho zla, ktoré sa čoskoro dovalilo do Svätoplukovho mocnárstva a Svätoplukovým potomkom zásadne ovplyvnilo život v ďalších 41 generáciách.
V júli 892 vznikol nový veľký východofransko-svätoplukovský konflikt a Arnulf poslal proti Svätoplukovi bavorské, franské a švábske vojská, ako aj vojská Braslava z juhu. Keď sa však ukázalo, že tieto vojská na Svätoplukovu armádu jednoducho nestačia, najal si Arnulf staromaďarské vojská, a tie si vtedy prvý raz obzreli krajinu pod horami, pri Dunaji a v Panónii. Zapáčila sa im a čoskoro… sa tu natrvalo usadili. To sa nemohlo stať inak, ako na radu benediktínskeho mnícha Vichinga! Ten poznal Svätoplukovu silu a najlepšie vedel, že Arnulf bez Maďarov Svätopluka nikdy neporazí. A dúfal, že bude svedkom definitívneho porazenia mocného Svätopluka zničenia rodiacej sa slovenskej kresťanskej kultúry. No Svätopluka počas jeho života neporazili všetky tieto spojené vojská ani s pomocou Maďarov.
Viching sa mohol dozvedieť o schopnostiach starých Maďarov od členov Metodovej delegácie, možno od samého Metoda, ktorý podľa spisu „Život Metoda“ prijal pozvanie maďarského kráľa a stretol sa s ním „v krajoch dunajských“ pravdepodobne okolo roku 881, keď bol navštíviť Byzanciu. A ako sa píše v „Kronike Hinkmara z Remeša“, so starými Maďarmi sa počas cesty na Krym ku Chazarom (pred rokom 863) stretol aj Konštantín, budúci sv. Cyril. Bojovní Maďari boli v tých časoch niečo ako „pravá ruka“ Chazarov, pre ktorých vykonávali služby a chránili chazarské záujmy na západe ich ríše. Maďari sa z tejto svojej služby stiahli po jedinej vojenskej akcii Pečenehov. A hľadali svoj životný priestor ďalej na západ. Našli ho v našom susedstve.
Doma Vichingova kariéra popri boku Arnulfa sa sľubne rozvíjala. V roku 896 prevzal popri Arnulfovom kancelárstve aj vedenie opátstva v Mondsee. A v septembri 898 stal sa s pomocou Arnulfa pasovským biskupom. No z tejto funkcie ho salzburský arcibiskup Theotmar (874–907) už na budúci rok zosadil. Odôvodnil to tým, že „nijaký dôvod nepripúšťa, aby sa medzi biskupov počítali tí, ktorí nie sú vysvätení provinciálnymi biskupmi a rozhodnutím metropolitu.“
Po Arnulfovej smrti (v roku 896) sa za benediktínskym mníchom, ale aj nitrianskym biskupom, v každom prípade veľkým intrigánom Vichingom, zatvorili brány času. Dosiaľ však trčí nielen v našich dejinách, ale ako keby tu mal aj dostatok pokračovateľov spomedzi cudzích, ale aj domácich.
 
Príspevok 20. časť Neznámych slovenských dejín: Vichingov útek nemohol nepoškodiť starým Slovákom zobrazený najskôr Hlavné správy.