Slovensko 8. apríla 2017 (HSP/Foto: MP)

 

Svätý Vincent de Paul povedal „aby sme mohli pristúpiť k Bohu, musíme vyjsť sami zo seba“. Blížia sa Veľkonočné sviatky a mnohí ľudia skrze utrpenie a zmŕtvýchvstanie Ježiša Krista chcú byť úprimne bližšie k Bohu. Avšak rozum a naša slobodná vôľa sú často dôvodom toho, že práve našimi rozhodnutiami zhrešiť, sa vzďaľujeme od Boha.

Na snímke prof. ThDr. Marek Petro, PhD.

Je tu však sviatosť zmierenia a pokánia, v ktorej ľuďom Boh skrze spovedníka odpúšťa ich hriechy a poklesky. Ľudia, ktorí pristupujú k spovedi si ale častokrát kladú mnohé otázky. Ako sa čo najlepšie pripraviť na spoveď? Ako prekonať strach a rozpaky vyznať určitý hriech? Čo by ľudia nemali na spovedi hovoriť? Na tieto a ďalšie otázky nám odpovedal prof. ThDr. Marek Petro, PhD., morálny teológ a bioetik na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove.

 

Ako by si mali veriaci spytovať svedomie, aby sa čo najlepšie pripravili na predveľkonočnú spoveď?

Podľa spovedného zrkadla, schváleného autoritou Cirkvi v súčinnosti so svojím svedomím. Vo veľkej miere to závisí od duchovnej disponovanosti daného jedinca. Ide o každú spoveď, nie len o predveľkonočnú.

Čo by podľa vás nemali ľudia na spovedi hovoriť?

Nič okrem svojich hriechov.

Ako by mali prekonať hanbu a strach, aby vyznali tie hriechy, kvôli ktorým sú v rozpakoch?

Uvedomiť si, že aj spovedník je len človek, ktorý je slabý a hriešny a tiež potrebuje odpustenie. Byť otvorený a nemať predsudky z kňaza. Ak som sa nehanbil hrešiť, nemám sa hanbiť ten hriech aj vyznať. Kňaz je prostredník, hriechy odpúšťa Boh, teda kňaz nie je prekážkou k odpusteniu hriechov, pokiaľ sme otvorení a úprimní. Ak má človek predsudky pred konkrétnym kňazom, má právo vybrať si iného spovedníka.

Nakoniec, spoveď je viazaná spovedným tajomstvom, ktoré zaväzuje spovedníka i toho kto sa spovedá.

Čo odporúčate ľuďom, ktorý sa spoliehajú, že na niektoré hriechy sa ich opýta kňaz?

Nespoliehať sa na to a sám povedať všetko úprimne a pravdivo.

Človek hreší nielen skutkami a slovami, ale aj myšlienkami. Ako sa dá nevhodným myšlienkam vyhnúť?

Absolútne sa im nedá vyhnúť, hriechom totiž nie je samotná vnuknutá myšlienka, ale skutočnosť, či sa s ňou vnútorne zaoberáme a ako s ňou ďalej naložíme.

Čím je človek v lepšej duchovnej kondícii, teda žije duchovným životom, tým viac sa vie s pomocou Božou hriešnym myšlienkam vyhýbať. Je vhodné nahrádzať zlé myšlienky dobrými, skúsenosť hovorí, že čím viac sa snažím na niečo zlé nemyslieť, tým viac na to myslím.

Viera v čiernu mágiu či okultizmus je hriechom. Ako cirkev nazerá na bielu mágiu a tzv. ľudových liečiteľov? Páchajú kresťania hriech ak využívajú pomoc týchto ľudí?

Každá mágia je vždy hriechom, nech ju nazveme čierna, šedá, či biela – je to druh povery. Každý, kto používa mágiu, teda aj ľudový liečiteľ, hreší; aj ten, kto využíva jeho služby. Tu je ale potrebné rozlišovať, či daný človek používa mágiu, alebo sa skutočne vyzná v liečivých bylinkách a vie poradiť, ktoré čaje piť na tú ktorú diagnózu.

Pokiaľ sme v pochybnosti či ide o mágiu alebo nie, treba sa takýchto praktík vyvarovať. Tiež je potrebné si uvedomiť, že lekárom duše i tela je Boh sám a že zmysel nášho života nezávisí od telesného zdravia, ale sa napĺňa v Kristovi.

Treba správne chápať vetu Písma: keď Kristus hovorí: Kto chce ísť za mnou, nech berie každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Pokiaľ sa zriekam seba a „obliekam sa do Krista“, ani smrť mi nepoškodí.

Ako je to s nepravdou, ktoré môže pomôcť človeku? Ak matka napríklad povie svojmu dieťaťu, ktoré nechce jesť, že na tanieri má rozkrájaný menší kúsok mäsa, hoci mu tam dala ten väčší, má hriech?

Človek nikdy nesmie klamať, ale nie vždy je povinný povedať pravdu, teda nie každému musí povedať všetko; danú pravdu má povedať iba tomu, kto má na ňu nárok. V tomto prípade dieťa určite nemá nárok na to, aby vedelo, ktorý kúsok mäsa mu mama dala. A na odľahčenie, nech mama varí tak, aby dieťaťu chutilo…


Akým spôsobom môžu ľudia diskutovať o politickej situácii na Slovensku, aby sa vyhli ohováraniu?

Snáď je tu potrebné aplikovať tzv. zlaté pravidlo: „rob to, čo chceš aby ľudia robili Tebe“.

Je tiež náležité rozlíšiť ohováranie, teda to, že šírime chyby iného a konštruktívnu kritiku, teda ochotu niečomu v politike pomôcť.

Je tiež otázne, či sa jedná o ohováranie vo veci, ak už médiá chyby konkrétneho politika zverejnili na celé Slovensko; v tom prípade je treba diskutovať tak, aby sme ich aj napriek známym chybám v rozprávaní neurážali, ale snažili sa hľadať riešenie v danom probléme; máme sa za nich aj modliť, veď aj pri svätej liturgii sa v našom obrade (byzantskom) modlíme „za tých, ktorí spravujú a ochraňujú našu krajinu“.

Nakoniec, máme tých, ktorých sme si zvolili v demokratických voľbách; pokiaľ s tým volič nesúhlasí, má šancu to napraviť v ďalších voľbách – nehovorím, že tu ide o ideálny princíp, no je to princíp zástupnej demokracie.

Nakoniec, vždy je potrebné odsúdiť zlo – hriech, ale nie hriešnika.

Je dobré opakovať pri spovedi predošlé, už vyznané, hriechy, ktoré však človeka naďalej ťažia?

Nie. Pokiaľ bol hriech úprimne vyznaný, je raz a navždy odpustený a nie je potrebné sa k nemu vracať. Takéto zmýšľanie človeka v našom ponímaní umenšuje Božiu všemohúcnosť.

Pokiaľ má človek aj naďalej ťažobu, ktorá vychádza z predošlého hriešneho života, môže mu pomôcť duchovné vedenie. Totiž tu už nejde o problém vychádzajúci z hriechu, ktorý už bol v spovedi vyznaný a Bohom odpustený, ale emocionálne následky z predošlého hriešneho konania.


Majú sa ľudia spovedať aj zo skrytých hriechov, t.j. ak napríklad človek pod vplyvom alkoholu pohoršuje svojich blízkych?

Prečo to nazývate skrytým hriechom? Treba sa spovedať z každého hriechu aj z toho, o ktorom si myslíme, že je skrytý. Môže byť síce skrytý pred ľuďmi ale nikdy nie pred Bohom.


Aký je váš názor na postoj „lepšie sa nespovedať, ako sa spovedať zle“?

Najlepšie je spovedať sa dobre.


Po akom čase odporúčate absolvovať generálnu spoveď?

Generálna sv. spoveď sa odporúča tým, ktorí majú voľajakú pochybnosť o predchádzajúcich spovediach, či sa dobre vyspovedali.

Odporúča sa tiež pri vážnych životných rozhodnutiach, či stavoch – napr. pred sobášom, pred kňazskou vysviackou, pred zlatou svadbou, pri vážnej chorobe a pod.

Nie je dobré vykonať generálnu spoveď, pokiaľ sa človek neporadí so svojím spovedníkom a pokiaľ ho nemá, tak s hociktorým duchovným otcom. Je to kvôli tomu, aby z takejto praktiky nevznikli duchovné škody, napr. škrupulozita.

Je lepšie ak má človek stáleho spovedníka alebo pri každej spovedi ide k inému kňazovi?

Áno, je lepšie ak má stáleho spovedníka, lebo ten sa stáva aj jeho duchovným sprievodcom.

Na snímke prof. ThDr. Marek Petro, PhD., ktorý od roku 2011 pôsobí ako prodekan GTF PU pre vedeckú činnosť a vonkajšie vzťahy

Aké sú pocity kňaza po niekoľkohodinovej spovedi? Je to radosť, že prostredníctvom neho Boh odpustil mnohým ľuďom ich hriechy, alebo pociťuje skôr únavu a vyčerpanie?

Aj jedno aj druhé, ale tá únava a vyčerpanie stojí za to.

Prof. ThDr. Marek Petro, PhD., je gréckokatolícky kňaz Prešovskej archieparchie a dlhoročný pedagóg na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove (GTF PU). Vysvätený bol v roku 1990 v Prešove. Do roku 2005 bol správcom gréckokatolíckej farnosti v Sečovskej Polianke a v rokoch 1994 – 1997 zároveň okresným dekanom vranovského dekanátu.

V roku 2000 získal na Pápežskej teologickej akadémii sv. Jána Pavla II. v Krakove licenciát a o štyri roky neskôr doktorát z katolíckej teológie. Habilitoval sa v roku 2007 na GTF PU v Prešove. V roku 2015 získal titul profesor v odbore Katolícka teológia. Je odborníkom v katolíckej morálnej teológii a bioetike a od roku 2011 pôsobí ako prodekan GTF PU pre vedeckú činnosť a vonkajšie vzťahy.